Pokušenie sv. Antona

Rok: 1680

Technika: olej na plátne, dublované na dreve

Typ diela: Výtvarné umenie

Rozmery: 77 x 67 cm

Popis: Protagonistom výškovo komponovanej maľby je staručký Svätý Anton (podľa jeho životopisca sv. Atanáza žil v rokoch 251 - 356), považovaný za otca mníšstva, ktorý bol pustovníkom v Hornom Egypte a v púšti sa údajne stal obeťou diabolských pokušení a útrap (všeobecne vysvetľovaných ako halucinácie samotára, vyčerpaného pôstom a bdením). Sv. Anton, pololežiaci - polosediaci na posteli pokrytej rohožou a nachádzajúci sa v ľavej časti predného plánu obrazu, si pravou rukou podopiera hlavu, zvýraznenú svätožiarou, v ľavej ruke má ruženec a svätec si ňou pridŕža k telu krucifix. Ľudská lebka, knihy, krčah a horiaca sviečka v pustovníkovej blízkosti slúžia ako narážky na vanitas, na prchavosť a márnosť pozemského života a úsilia. Zmyselnosť je personifikovaná mladou ženou s obnaženým poprsím a sieťou v rukách, ktorou odzadu prikrýva svätca očividne nevytrhnutého z rozjímania: atmosféra telesného pokušenia je takmer snová (nie náhodou sa scéna odohráva v noci). Ďalších šesť smrteľných hriechov stelesňujú postavy v prednom a strednom pláne, zľava doprava: spútaný muž s mešcami peňazí pri nohách (lakomstvo), mužská hlava s melancholickým výrazom tváre zobrazená z profilu v bezprostrednej blízkosti pravej nohy spútaného muža (mrzutosť), hlava starca s hadmi namiesto vlasov tesne nad svätcom (závisť), žena s prilbou na hlave a bublinou na dlani vztýčenej pravej ruky; nesená dvomi čertami (pýcha), kričiaci muž s napriamenou pravou rukou zaťatou v päsť v pravej dolnej časti obrazu(hnev) a dáviaci muž pri pravom dolnom okraji maľby (obžerstvo). Diabla symbolizuje netvor fantastického tvaru s dvomi mohutnými krídlami, spočívajúci na tmavom oblaku. Z otvorenej papule obludy srší plameň, v ktorom sú viditeľné obrysy rozmanitej živočíšnej hávede. Simultánne sa diablova existencia podstatne markantnejšie uplatňuje sústavou bublín v pravej hornej časti plátna a osamotenou bublinou v blízkosti pravého okraja kompozície. Z ikonografického hľadiska predstavujú tieto priehľadné gule motív významovo rovnocenný s centrálnym námetom maľby - telesným pokušením sv. Antona. Bublina, vo výtvarnom umení najčastejšie symbol pominuteľnosti (tento význam má bublina na dlani pravej ruky ženy stelesňujúcej pýchu na opisovanom obraze), tvorí vo Van Wijnenovom diele charakteristický ikonografický \"leitmotív\", s ktorým sú spojené podľa kontextu jednotlivých zobrazení rozličné predstavy. Ide tu o obrazový slovník pre vesmír, svet ľudí, prírodu ako demiurg, čiže prasilu umožňujúcu život, a súčasne okrem uvedených významov o obrazovú formu pre svet vzniku a zániku, nestálosť a krehkosť šťastia, o symbol márnosti ľudskej existencie. Na predmetnom obraze predstavuje \"súbublinie\" (pozostávajúce z piatich bublín nerovnakej veľkosti) i osamotená bublina doslova priehľadnú diablovu pascu, nastavenú ľudstvu, do osídiel pasce upadajú hriešnici (večný spor medzi cnosťou a neresťou - motto hriešnikov: \" Duch samotný by odolal pokušeniu, ale telo je slabé\"). \"Súbublinie\" tvorí výrazný klin (horné rameno pozostáva zo štyroch gúľ, postupne sa zväčšujúcich smerom doprava nadol, na ich kompozičné vyváženie stačí piata, najväčšia guľa, tvoriaca dolné rameno klinu). Prvú bublinu, majúcu vzhľadom na štádium vzniku hruškovitý tvar, vytláča z análneho otvoru čert, vznášajúci sa nad pekelným ohňostrojom a pri tejto činnosti ho korbáčom \"povzbudzuje\" kolega, rajtujúci obkročmo na jeho chrbte. Druhá bublina je prázdna, dolnú časť tretej gule vypĺňa začiatok pekelného ohňostroja, vystreľujúceho zo štvrtej bubliny - na hornej časti povrchu tejto gule stoja hriešnici, márne sa snažiaci uniknúť z osídiel diabla (beznádejnosť ich počínania ohlasuje anjel s poľnicou Posledného súdu, stojaci napravo od zatratených). Piatu bublinu vyplňuje v jej prevažnej časti množstvo hriešnikov obojakého pohlavia, vydaných na pospas pekelnému ohňostroju, pohlcujúcemu i ďalšiu veľkú skupinu zatratencov (mučených čertami), nachádzajúcu sa naľavo od personifikácie pýchy. Posledná, šiesta diablova pasca spočíva na streche budovy pri pravom okraji maľby. Hriešnici neľutujú energiu, len aby sa dostali do vytúženého \"domu rozkoše\"; časť žiadostivcov sa snaží vylomiť bránu, iní lezú po rebríku. Nikto z nich nevidí, resp. nechce vidieť, že ich predchodcov už stravujú plamene pekelného ohňa, vystreľujúce z bubliny vo vrchole budovy. Kolorit obrazu (datovaného do osemdesiatych rokov 17. storočia) určujú rozmanité valéry hnedej, tejto \"najholandskejšej\" farby, vytvárajúce spolu so žiarivými žltými a modrými farebný akord, prezrádzajúci (spoločne s výrazným iluzionistickým charakterom kompozície) ovplyvnenie talianskou religióznou maľbou záveru 17. storočia. Obraz (s takmer celoplošne uplatneným hladkým splývavým rukopisom ) je z hľadiska zvládnutia objemových tvarov a perspektívnych skratiek dokonalý. Precízne nakreslenú a virtuózne namaľovanú kompozíciu modeluje umelec svetlotieňom, ktorý možno bez nadsádzky označiť ako maliarsku bravúru. Olejomaľba na plátne druhotne nalepenom ne drevenú dosku nie je značená (zo šestnástich umelcových známych obrazov je sedem neznačených). Nezvratným argumentom v prospech oprávnenosti prisúdenia maľby Dominicovi van Wijnenovi je frapantná kompozičná príbuznosť i rukopisná identita pri porovnaní s dublinskou verziou Pokušenia sv. Antona. Autorstvo slovenskej maľby prijali na základe osobnej skúsenosti špecialisti v cudzine a od roku 1986 figuruje obraz ako nespochybnit eľne pravé Van Wijnenovo dielo v zahraničnej literatúre-napríklad Homan Potterton: Dutch Seventeenth and Eighteenth Century Paintings in the National Gallery of Ireland, Dublin 1986, s.187. Dominicus van Wijnen sa javí uprostred svojich súčasníkov (inklinujúcich väčšinou ku konvenčným a módnym obrazom) ako \"osamelý bežec\", svojrázny umelec-samotár, nezaraditeľný do zreteľnej kategórie.