Revolúcia. Áno. Už som skoro zabudol, že sme tu mali revolúciu. Krásnu, nežnú, voňavú, zamatovú revolúciu. So slzami v očiach sme skandovali a objavovali v sebe slobodu občianstva. Lebo preto bola tá revolúcia. Kvôli slobode. V tejto ruji revolúcie s obrovskou úľavou zhadzujem zo seba parohy pocitu viny, ktorý na mňa splietala ťažká komunistická ideológia. Hurá. Konečne sloboda. Spadla železná opona, spadla aj mreža na mojej duši. A kuk. Nesmelo pozerám na šíriny demokracie a vidím seba šťastného v slobodnej budúcnosti... Asi takto nejako, troška romanticky povznesene sme s nadšením všetci vnímali pád totality. Boli sme jednotní. Ešte...

Pozrime sa teda, čo sa to stalo za tie roky. Máme všetko, čo sme za socíku nemohli mať. Pomaranče, kožené sedačky, Fáčko, plné obchodné domy všetkého, luxusné autá, dovolenky. Už nehíkame pri západných reklamách, môžeme počúvať zakázanú hudbu, pozerať akékoľvek umenie, čítať akúkoľvek literatúru, trebárs aj „Mein Kampf“ alebo „Varíme s marihuanou“. Máme osobných bankovných poradcov, poisťovacích agentov a strašne veľa rôznych iných „pilierov“. A predsa...máme slobodu, chceme ešte slobodu? Akú slobodu sme to vlastne chceli? Cestou do obchoďáku sme to asi zabudli... .

O 19 rokov neskôr píšem tieto upotené riadky so zvláštnym pocitom viny. S pocitom viny? Divíte sa? Iste. Som vinný. Sme vinní. Je načase platiť za nehu. Aj nežný zamat sa oderie. Nie oni, ale my sme vinní. Hovoríme: všetko je drahé, nič nefunguje, zdravotníctvo je slabé, školstvo je slabé, politici kradnú, susedia udávajú, potraviny sú zlé, mladí ľudia sú nevychovaní, všade je kriminalita, noviny klamú, všetci sú svine, sneh nikto neodpratáva a my ďalej volíme, volíme a kričíme. Ach, aké je to príjemné takto kričať. Zborovo, kolektívne...Čo nám chýba? Revolúcia? Sloboda? Kolektívny krik? Kolektívna vina? Sociálne istoty? Čo nám chýba k tomu, aby sme boli slušní k sebe, k tebe, k nám...Veď démona-komunizmu sme sa s krikom zbavili. Ideológiu sme zavrhli. Ale nezbavili sme sa toho démona, ktorý je zabudnutý v každom z nás a ktorého už dávno Dominik Tatarka výstižne nazval ako „démon súhlasu“. Toť naša jednota.

A tak mi nezostáva nič iné ako povedať: „Komunisti, prosím vás, príďte. Vráťte sa, neopúšťajte nás. Dajte nám občianske istoty, vráťte nám občiansku dôstojnosť. Chcem vás vidieť, cítiť, vnímať. Chcem sa znovu na vás hnevať. Chcem znovu štrngať na námestí, chcem znovu plakať a pozerať sa do budúcnosti. Proletári všetkých krajín spojte sa a štrngajte!“