A to už radšej ani nesnívam o existencii niečoho takého, ako je špecializovaný portál a časopis ART PLUS, ktorý sa už dlhé roky sofistikovaným spôsobom reflektuje českú aukčnú scénu.  Fakt, že z času na čas sa (okrajovo) venuje aj dianiu u nás síce teší, pocit „vzduchoprázdna“ v odozve našej práce ostáva.

Nejde teraz vôbec o to, že nám chýba „skrytá“ reklama z nezainteresovaných (čiže neplatených) zdrojov.  Po takmer dvadsiatich rokoch sa nepotrebujeme „dávať na známosť“ kultúrnej verejnosti „en bloc“. Náš trh s umením je totiž strašne malý a zásade so všetkými skutočnými, alebo len latentnými aktérmi našich dražieb si takpovediac  „tykáme“.

Skôr ide o alarmujúci fakt, že zberateľská komunita, ktorá sa behom času okolo SOGY vytvorila (a ktorá sa akiste aspoň sčasti prekrýva s klientelou ostatných našich siení),  stále postráda rešpektované odborné zázemie. Nezávislý, priebežne aktualizovaný, prieskum diania na trhu. Ktorého by sa zberatelia mohli dovolávať pri tvorbe a úpravách akvizičných zámerov. Ale aj pri úvahách pred konkrétnym obrazom za konkrétnu vyvolávačku „teraz a tu“.

Jeden príklad za všetky. Východoslovenská DARTE na poslednej aukcii vydražila dielo Mednyánszkeho za 600 tisíc eur (aspoň takúto informáciu mám od klienta, ktorý bol vraj na aukcii prítomný). Teda za v podstate šesťnásobok najvyššej dosiahnutej ceny autora u nás i Maďarsku. A je to aj suverénne najvyššia suma, ktorá kedy padla na slovenských aukciách.

A čo sa po tom všetkom stalo? V podstate nič. Média – rovnako bulvárne i seriózne – „udalosť sezóny“ ani nezaregistrovali. Nieto ešte, že by sa hlbšie uvažovalo o širších dôsledkoch dražby. Pre vývin cenových relácií autora, resp. autorov moderny Slovenska. Alebo o dôvodoch mimo-štandardného finančného zhodnotenia práve tohto obrazu. Keď na verejnom trhu boli už aj viaceré iné, porovnateľných kvalít. Po dražbe, ktorá by za normálnych okolností mala pozitívne „zatriasť“ domácim obchodom,  ostalo len mlčanie. Napokon – aj DARTE vybavila celú vec len suchou konštatáciou výsledku. Nie je to nejaké zvláštne?  Na druhej strane: kde sa diskusia vlastne mala odohrať? Na stránkach „Plusky“?

Isteže, aj moje katalógové príhovory (ktorých už je viac než sto) boli od počiatku motivované aj ako svojím spôsobom suplovanie „výchovy“ zberateľskej obce. Podsúvaním širších umelecko-historických súvislostí slovenskému zberateľstvu. Nastoľovaním problémov globálnych zberateľských koncepcií, ktoré sa zdali v tom, ktorom čase aktuálne.  Malo to však vždy jednu slabinu.  Nie som nezávislý pozorovateľ . Bolo a je teda možné kedykoľvek vzniesť námietku, že reflektujem – vedome či podvedome – skôr firemné zretele, než záujmy zberateľov. Ktorí sú z princípu veci  na „druhej strane barikády“.

Dosť na tom, kolegyňa Nina Gažovičová sa odhodlala k niečomu podobnému. Minulý rok napísala pre ročenku Slovenskej národnej galérie článok s podtitulom „krátka správa o trhu s umením 2014“. Názov štúdie bol už menej neutrálny, ba celkom opačne - jednoznačne kritický: NA KONCI S DYCHOM. Gažovičovej štúdia mala veľký ohlas a tak je na svete ďalšia, týkajúca sa obchodnej bilancie roku 2015. Bude v krátkom čase zverejnená. Opäť v galerijnej ročenke „365“. Tentoraz však so záhadnejším a menej jednoznačným názvom - Skúsime to cez vesmír!

Celkový tón Gažovičovej analýz ostáva aj naďalej skeptický: ... nezainteresovanému pozorovateľovi sa môže zdať, že podrobnejšie analyzovať uplynulý rok v slovenskom obchode s umením je vlastne zbytočné. V jeho základnom trhovom rámci – v štruktúre a ani vo funkcionalite totiž nenastali zásadnejšie zmeny. .... uplynulý rok totiž opätovne potvrdil, že pozícia regionálnych lídrov trhu je fakticky neotrasiteľná....  Trh totiž len ťažko dokáže u väčšinového zberateľa generovať záujem o autorov mimo hlavného investičného prúdu. Dôsledkom je dlhodobý proces pozoruhodných cenových nárastov u veľmi malej skupiny autorov sprevádzaný minimálnym záujmom o zvyšok scény. Potvrdzuje to známe marketingové pravidlo o 5 percentách, ktoré tvoria 95 percent obratu...“.

Nina Gažovičová vlastne dochádza inou cestou k tomu istému, čo som naznačil vyššie. K obrazu zberateľskej komunity, ktorá vlastne ani komunitou nie je. Pretože jej chýba spoločná odborná opora, povedomie skutočných, totiž umelecko-historicky zdôvodnených,   „hodnôt“. Presahujúcich „účtovnícky“ koncept zberateľstva, ako bežnej formy investície: „... väčšina domácich zberateľov sa prednostne riadi vlastným vkusom ... Túto (neraz neopodstatnenú) a prehnanú vieru vo vlastný úsudok spôsobuje najmä fakt, že náš zberateľský okruh je z veľkej časti tvorený jednotlivcami, ktorí umenie nakupujú, nezbierajú. Poväčšine tak iba nasledujú „trendy“, ktoré sa sformovali ešte koncom 90. rokov. Trhu zásadne chýba nová generácia zberateľov, reagujúca na aktuálne a progresívne dianie doma, ale aj v zahraničí. Je zarážajúce, že vedúci predstavitelia firiem, ktorých produkty či technologické inovácie nachádzajú uplatnenie v globálnom meradle osobne kladú na umenie tak nízke, zvyčajne len čisto estetické nároky (krásna pastierka husí, sympatickí pijani v krčme, farebná kytica, dynamické kone na puste...). ... Slovenskému trhu s umením jednoducho najviac chýbajú ozajstní zberatelia...“.

To sú bezpochyby tvrdé paušalizácie. S ktorými by sa dalo tým, či oným spôsobom polemizovať.  Podstatnejšie však je, že sama Nina Gažovičová, na iných miestach eseje,  predsa len nachádza akési „svetielko na konci tunela“. Vidí ho v domácich i zahraničných iniciatívach, týkajúcich sa výstavného a nadväzujúceho zberateľského zhodnotenia umenia našej neoavantgardy: „...  dnes je už zjavné, ktoré podoby umenia východného bloku zahraničie oceňuje a akceptuje. Nie je a nebude to ani vrchárska idyla, slovenskí šuhaji či krojované devy (aj keď jedna Dedinčanka – Venuša Šeherezáda asi áno), čím sa zapíšeme na medzinárodnej scéne. Paradoxne, Slovensko ako krajina, ktorá bola ešte v polovici 20. storočia viac rurálnym, než priemyselným a mestským prostredím, krajina, čo ustavične nostalgicky tiahne k ľudovému či folklórnemu, sa na medzinárodnej scéne nakoniec etabluje najmä vďaka úniku -  úletu našich umelcov od (normalizačnej) reality....“.

Gažovičovej predstava zberateľského úniku cez „vesmír“ (čo je samozrejme narážka na tvorbu Filka, Sikoru či Kollera) sa dá naozaj popísať ako dnešku pozvoľna dominujúci trend. Podstatné je predovšetkým to, že sa akousi zvláštnou zhodou okolností – práve v minulom roku  - spojili aktivity zahraničných renomovaných galérií s dlhodobým zbierkotvorným úsilím niekoľkých osvietených domácich korporatívnych zberateľov. Z nich treba zvlášť vyzdvihnúť  Prvú slovenskú investičnú skupinu, spoločnosť Linea, spoločnosť Art Capital, ZOYA Gallery, fond súčasného umenia Art Fond a aj (bez falošnej skromnosti) aukčnú spoločnosť SOGA.

Nina Gažovičová pripomína v tejto súvislosti najmä viaceré prestížne zahraničné prezentácie diel Júliusa Kollera, jeho pripravovanú retrospektívu vo viedenskom MUMOK-u, ale najmä prehľadové výstavy International Pop so zastúpením Jozefa Jankoviča, Júliusa Kollera a Jany Želibskej vo Walker Art Center v Minneapolise, s reprízami v Dallas Museum of Art a Philadelphia Museum of Art; The World Goes Pop v Tate Modern so zastúpením Jozefa Jankoviča a Jany Želibskej, ale aj budapeštiansky variant Ludwig Goes Pop + The East Side Story s prezentáciou viacerých slovenských autorov ako Juraj Bartusz, Stano Filko, Július Koller, Juraj Meliš, Rudolf Sikora a Jana Želibská). Obzvlášť však inštaláciu Jany Želibskej Kandarya-Mahadeva zo zbierky spoločnosti Linea, ktorej londýnska Tate Modern vyhradila samostatnú miestnosť.

Len tak mimochodom. Zahraničný záujem o slovenský koncept by nebol možný bez domácej odbornej podpory. Najmä kurátori Slovenskej národnej galérie (Lucia Gregorová-Stach, Aurel Hrabušický, Petra Hanáková...) odviedli v posledných rokoch, práve na poli internacionálneho kontextovania našej neoavantgardy, vynikajúcu prácu. Spomeniete si ešte na nedávne vyjadrenia (v kauze Bernini) dr. Márie Pötzl-Malíkovej o „slabosti“ a „zamindrákovosti“ našej kunsthistórie v medzinárodných súvislostiach? Nuž, toto je aj jedna z viacerých odpovedí na takéto obvinenia.

V každom prípade - synergetický efekt všetkého spomínaného môže byť pre domáce zberateľské milieu dramatický. Veští istú zmenu  paradigmy: od kľúčových osobností moderny Slovenska (ktorých „kolobeh“ v ponuke trhu aj tak prirodzeným spôsobom ustáva) sa pozornosť postupne obracia k menám ako Stano Filko, Július Koller, Peter Bartoš, ale aj Jozef Jankovič, Juraj Sikora,  Jana Želibská, Juraj Bartusz, Juraj Meliš a viacerí ďalší. Naše konceptuálne umenie sa takto, ako keby zo dňa na deň, dostáva  z portfólia exkluzívnej skupiny zberateľských „zasvätencov“, na úroveň všeobecne akceptovaného zberateľského záujmu. Tým samozrejme netvrdím, že klasická moderna odíde do zberateľského zabudnutia. Bude ešte veľmi dlho – najmä finančne – prvoradou. Len konečne dostane alternatívu s oveľa atraktívnejšou zberateľskou  „dostupnosťou“.

Pocítili sme to už aj na našich posledných aukciách. Že by to predznamenávalo koniec opakovania stále toho istého a teda „aukčnej nudy“ na Slovensku? Nechajme sa prekvapiť. Trebárs už na nastávajúcej večernej aukcii.

(text je v skrátenej verzii publikovaný v katalógu 128. večernej aukcie firmy SOGA, 26. 4. 2016)