Práve z tohto zreteľa nedávno zaujala správa na špecializovanom portáli ART+ o akejsi „kultúrnej nevoľnosti“ či „kríze vedenia“ aukčnej siene Sotheby's. Konštatuje sa to napriek nárastu predaja v prvej polovici  roka o 24 percent na celkových 2,4 miliárd amerických dolárov. Aukčný dom celkovo predal 487 diel s konečnou cenou vyššou než milión dolárov. Čo je – medzi nami povedané – celý obrat jednej našej mega úspešnej večernej aukcie!

Z ďalších komentárov ale vyplýva, že čoraz problematickejšími sa stávajú „privátne“ obchody Sotheby´s . Teda priame predaje špičkových diel mimo aukcií. Oproti minuloročným 561 miliónom sú o 48 percent nižšie: zastali na sume 294 miliónov dolárov. To je najmenej od roku 2010, ktorý bol ťažko poznačený bankovou krízou a zlou hospodárskou situáciou.

Tento jav vyvolal pokles akcií spoločnosti, ktoré sa oproti vlaňajšku obchodujú o 15 percent nižšie. Navyše - spory medzi akcionárom a vedením spoločnosti viedli k opatrnosti zberateľov, ktorí dbajú na svoju dobrú povesť a nechcú byť klienti siene, ktorú zmietajú vnútorné problémy. Hlavný licitátor Tobias Meyer, ktorý Sotheby´s tento rok opúšťa, dokonca opatrne naznačil, že Christie's vie lepšie jednať s priamymi klientmi. Sotheby's toto všetko verejne nechce príliš komentovať. Finančný riaditeľ Patrick McClymont pre ArtNet len uviedol, že "... rok 2014 ešte nezaznamenal vysoké položky, ktoré viedli k minuloročnému výsledku.. ". A výkonný riaditeľ Sotheby´s Wiliam Ruprecht v tejto súvislosti iba alibisticky označil trh s umením označil za "nepredvídateľný biznis".

Môžeme – môžete si povedať: ich starosti na naše hlavy! Predsa však, aspoň sprostredkovane, isté poučenie zo (pseudo?) šlamastiky Sotheby´s si môžu zobrať i outsideri globálneho trhu. Sú totiž aj iné pohľady na jej príčiny. Napríklad -  investičná poradkyňa Wendy Cromwellová vidí prepad Sotheby ´s skôr v prehnaných požadovaných cenách a nereálnych predstavách siene a predajcov. Toto je už vcelku blízke aj slovenskej realite. Či nie?

Nebude to asi len zhoda okolností –  krízové momenty sa prejavujú aj na česko-slovenskom okraji trhu. Český trh s umením pokračuje v poklese. V septembri Index ART + zakončil na hodnote 650,8 bodu. Oproti svojmu maximu, na ktorom bol pred rokom, stráca 26 percent. Súčasná hodnota je najnižšia za posledných 28 mesiacov. Vývoj indexu odráža celkový pokles obratu. Ceny sa držia vysoko, kupci v najvyššom segmente trhu však míňajú menej ako predtým.  Jo to dôsledok toho, že na trh prišlo o štvrtinu menej miliónových diel ako v minulom roku.

Iné to nie je ani na Slovensku. Na pätici aukcií, ktoré sa v prvom polroku konali v Bratislave, zberatelia a investori minuli plus – mínus dva milióny eur. V rovnakom období minulého roka to bolo až o milión eur viac. Za viac ako 33-tisíc eur, sa predalo dvanásť diel, o štyri menej ako v roku 2013.

Príčiny? Podľa Jiřího Rybářa, šéfa  aukčnej siene 1. Art Consulting: ".... superbohatí, ktorí môžu kupovať desaťmiliónové obrazy, neboli krízou nijako postihnutí. Základ zbierok už ale majú a teraz vyžadujú buď ozajstné majsterštyky, alebo veci, ktoré majú nádych výnimočnosti.. ". Takýchto diel je však čoraz menej: „... české vody už sú dosť prebrané a je tu navyše veľa aukčných siení. Kvalitných obrazov je málo a tie, ktorých sa ich majitelia chceli zbaviť, väčšinou už vlastníka zmenili..." dodáva Vladimír Lekeš zo spoločnosti Adolf Loos Apartment and Gallery.

To je do istej miery pravda aj zo slovenského pohľadu – zdá sa tiež, že kolobeh absolútnych hajlajtov na domácich aukciách  pomaly ustáva. Aspoň čo sa týka SOGY: už viac ako rok a pol čakáme na zápis do našich TOP 20 dražieb (vyžaduje si to konečnú cenu vyššiu ako 98 000 €).

Nie je to však určite pravda celá. Pojem „majsterštyk“, „výnimočné dielo“ je totiž na Slovensku oveľa, oveľa menej jasný, než dajme tomu v Čechách. Dôvodov je viacej a niet teraz priestor na ich širšie rozvádzanie: nejestvujúca historická kontinuita zberateľstva umenia v pravom zmysle toho slova, malý počet a nevyhranenosť (a tým vlastne totožnosť) koncepcií určujúcich korporatívnych zberateľov a zároveň ich neschopnosť (česť výnimkám!) vedecky podloženej, verejnej prezentácie výsledkov ich akvizícií... .

Dosť na tom -  len na Slovensku je bežné (a nie výnimočné, ako v Čechách), že odborne nespochybniteľný „majsterštyk“ ostane na aukcii nepovšimnutý. Ani nie kvôli citovanej „prehnanej požadovanej cene a nereálnych predstavách siene“, ale jednoducho preto, že sa v sále nenájde nikto, kto by ho za taký považoval.

Isteže, zásadná chyba sa stala niekde celkom inde a bolo by neférové zvaľovať ju len na úroveň „obecného vkusu“. Ide predovšetkým na tričko nás, spostredkovateľov predaja. Nedokázali sme (a nedokážeme vždy ani teraz) v aukčnej ponuke dôrazne a jednoznačne odlíšiť priemer od nadpriemeru a niekedy - žiaľ - i hodnoty od pseudohodnôt. Kedysi sa to dalo ospravedlniť primárnou potrebou finančného prežitia. Dnes je takéto počínanie (aj) ekonomicky vyslovene kontraproduktívne.

Pre toto všetko považuje SOGA formát jej večerných aukcií za prvoradý. Našimi „evenning sale“ sa totiž pokúšame o vytvorenie priestoru, umožňujúcemu prekonanie „pionierskej“ periódy obchodovania,  so všetkými jej hodnotovými ústupkami. Samozrejme: netvárime sa, že sme „objavili Ameriku“ – iba sme prevzali spôsob draženia vo svete už dávnejšie známy.

Naša inovácia spočíva len v tom, že nahradenie kvantity kvalitou je doprevádzané informačne skutočne „nadupaným“ katalógom. Jeho podoba ale nemá  - inde obvyklý - marketingový, ako skôr didaktický účel. Vyššie spomínané slovenské špecifiká nám, ani v tomto prípade, inak nedovolia... .

Prítomná večerná aukcia je iba siedmou v poradí. Až na jednu výnimku sa doterajšie „večerné“ obraty točili okolo milióna eur. Inak -  jedna „večerná“ ponuka výsledkovo vydala za dve-tri bežné, sezónne aukcie. Všetci na odbornom úseku SOGY dúfame, že tento trend sa nakoniec ukáže ako trvalý. Jednak nás úprimne teší zreteľné (teda naším ekonómom aj spočítateľné)  uznanie klientov za vynaložené vedecké úsilie a jednak sú tu aj žistnejšie motivácie. Predsa len - je podstatný rozdiel medzi rutinérskym obkecávaním umeleckej “produkcie“  a prácou nad výtvarným dielom, tým či oným spôsobom výnimočným. Skrátka, čisto kunsthistorický pôžitok je čosi, čo je – práve v komerčnej firme - na nezaplatenie.

(text je publikovaný v katalógu 119. večernej aukcie firmy SOGA, 11. 11. 2014)