Pri všetkých jednaniach som bol prítomný aj ja, z titulu pracovnej pozície v SOGE. Pokiaľ sa teda dobre pamätám: obchod bol nakoniec uzavretý formou dvoch kúpno-predajných zmlúv. Pre dobu ich podpisu bolo príslovečné, že autor chcel honorár v nemeckých markách. Dosť na tom, úhrnná suma, ktorá bola vyplatená (jej výška nech zostane obchodným tajomstvom), musela byť pre Kollera ohromujúca. Isteže - z pohľadu dnešných Kollerových trhových cien dumpingová. V každom prípade: na istú dobu zbavila umelca ťaživých existenčných problémov. Len nikto z nás vtedy netušil, že tá doba bude – osudovou zhodou okolností - taká krátka.
V kruhoch slovenských zberateľov – aj tých osvietenejších – vzbudila akvizícia Gabriela Herczega rozpaky. Aj keď už vtedy fungoval efekt napodobovania zberateľských „predátorov“, jeho počin bezprostredne nasledovala (avšak v podstatne menšom rozsahu, pokiaľ viem) len súkromná Galéria LINEA, spravovaná dr. Ivanom Zubaľom a jeho synmi. Skrátka, Herczegova investícia do Kollera bola všeobecne považovaná za racionálne nezdôvodnený zberateľský „úlet“.
Treba si uvedomiť: slovenské zberateľstvo moderného a súčasného umenia sa ešte aj v druhej polovici 90. rokov nachádzalo v stave hľadania priorít. Teda, historických období, štýlových smerovaní, autorov a diel, ktoré „prežijú rok 2000“. Absolútne prevažovali konzervatívne stratégie. Súkromné zbierky akoby chceli analogizovať expozície štátnych galérií: dôraz sa teda kládol nadovšetko na maliarstvo medzivojnovej moderny Slovenska. Pokiaľ sa zberateľský pohľad obracal k umeniu po roku 1945, tak dohliadol v podstate len po generáciu „klasikov“, maliarov Skupiny Mikuláša Galandu (Nástup 57 - Barčík, Laluha, Paštéka... .), ktorí v mnohom nadväzovali na odkaz modernistických „zakladateľov“ a zdali sa preto investične „priechodní“.
Navyše – záver 80. rokov priniesol nezvykle agresívny nástup mladej, „postmodernej“ generácie. Teren, Csudai, Brunovský, Bubán, Bubánová, Černý, Šramka, Ilavský a viacerí ďalší načas celkom ovládli kultúrny priestor. Okrem iného aj otvorenou dištanciou od predchádzajúceho domáceho umeleckého diania. Tento medzigeneračný spor, zviditeľnený pokusom o „zrušenie kontinuity“, spoločne s prežívajúcim zberateľským tradicionalizmom, mali fatálne následky pre zberateľské renomé konceptualizmu 60. – 80. rokov. Paradoxne: umelci slovenského konceptu, Július Koller a celá plejáda jeho názorových súbežcov, ktorí niesli hlavný étos boja za tvorivú slobodu, získavali síce v porevolučnej dobe všakovaké spoločenské pocty a uznania, ich umenie však bolo, práve na počiatku slobodných časov, zberateľsky fakticky „vyautované“.
Možno aj pre všetko posledne spomínané, ostala zbierka Júliusa Kollera pomerne dlho skrytá v depozitoch SOGY. Pravda – boli tu zo strany SOGY isté pokusy o overenie jej potenciálu. Cez zahraničné kontakty sa podarilo dostať dve Kollerove neskoršie, okrajovejšie maliarske diela do ponuky aukčnej siene NAGEL v Stuttgarte (1999, obe diela vydražené za 3 068 € plus poplatky). Alebo – rozsiahle zastúpenie Júliusa Kollera a slovenských konceptuálnych umelcov na úvodnej výstave v nových priestoroch SOGY na Panskej ulici v Bratislave (máj 2003). To však boli len ojedinelé iniciatívy bez šance na zmenu patovej situácie. K tej mohlo dôjsť len za prispenia „ťažších inštitucionálnych váh“. Domácich aj zahraničných.
Zbierka Júliusa Kollera (už obohatená o ďalšie prírastky – dnešný stav je cca 75 položiek) sa preto výstavnej premiéry dočkala až po viac než desať rokov od jej vzniku. Stalo sa tak roku 2009, v priestoroch SOGY, ako sprievodná akcia k medzinárodnému sympóziu o živote a diele Júliusa Kollera. Sympózium usporiadala Spoločnosť Júliusa Kollera na pôde Slovenskej národnej galérie a zastúpenie zahraničných expertov bolo skutočne reprezentatívne.
Následne boli diela zo zbierky vystavované na individuálnych výstavách umelca v Kolíne nad Rýnom, Paríži, Viedni. Aby sa napokon, po nákupoch jeho diel do prestížnych zbierok parížskeho Centre Georges Pompidou alebo londýnskych TATE GALLERY a QUEEN'S GALLERY, odborné a zberateľské „svätorečenie“ Júliusa Kollera zavŕšilo veľkolepou výstavou umelca v Slovenskej národnej galérii (apríl - jún 2010).
Slovenská národná galéria vydala k výstave objemnú knižnú publikáciu (autori: Petra Hanáková a Aurel Hrabušický). Kľúčové diela Júliusa Kollera zo zbierky SOGY v nej samozrejme nechýbali. To prirodzene provokovalo ďalší zahraničný záujem. Takže, približne od tohto času, pôsobí zbierka SOGE jediný problém: ktorého z prominentných zahraničných záujemcov o zapožičanie na výstavu uprednostniť, respektíve zamietnuť.
Medzičasom – logicky a samozrejme - vzniklo na Slovensku viacero rešpektu hodných súkromných kolekcií diel Júliusa Kollera. Najmä po smrti umelca (2007) sa rozpútalo čosi ako zberateľská „kollerománia“. Až do tej miery, že dnes sa o Kollerovej umeleckej pozostalosti v pravom zmysle toho slova nedá hovoriť.
Zbierke v SOGE tak ostal jediný prívlastok. Je a ostane prvá. Je tu však ešte legenda, viažúca sa k jej vzniku. A tá vzbudzuje viacero zaujímavých otázok. Ako vysvetliť, že zbierka vznikla ako „vedľajší produkt“ aktivít komerčnej spoločnosti? Keď jej „investičný“ potenciál bol v tom čase menej než nulový? A v konečných dôsledkoch: ako stráviť fakt, že Gabriel Herzceg je „pôvodným povolaním“ starožitník a jeho vzťah k niečomu tak sofistikovanému, ako je konceptuálne umenie, sa z hľadiska formálnych kritérií nedá nazvať inak, než laickým?
Isteže, dá sa to všetko zdôvodniť rečami o akejsi geniálnej obchodnej predvídavosti. To mi však pripadá príliš patetické a v tomto konkrétnom prípade pravde dosť vzdialené. Bolo som toho svedok, takže azda môžem ponúknuť iné vysvetlenie. Tvrdím celkom protichodne, že primárnou motiváciou Gabriela Herczega nikdy nebol investičný zreteľ. Žiadne úvahy o okamžitej, alebo čo i len perspektívnej „návratnosti“. Dôkazom toho nech je striktné odmietanie odpredaja zbierky. Hoci viaceré lukratívne ponuky behom času prišli a v budúcnosti akiste ešte prídu.
Podľa mňa teda – Gabriela Herczega na tvorbe a cizelovaní zbierky Júliusa Kollera jednoducho tešil a teší i naďalej neodškriepiteľný fakt, že sa mu podarilo čosi, čo na Slovensku dosiahol len málokto z jeho branže. Totiž, že ako obchodník „predbehol“ kunsthistóriu.
(publikované ako úvodný text in: Július Koller - zbierka SOGA. Texty: Aurel Hrabušický, Nina Gažovičová. Aukčná spoločnosť SOGA Bratislava, september 2016).