135. letná aukcia výtvarných diel a starožitností

13. Jún 2017, 18:00

Priestory SOGY, Panská 4, 811 01 Bratislava

135. letná aukcia výtvarných diel a starožitností

Blogy | O obchodnej intuícii

Zbierka Júliusa Kollera (1939 – 2007) v správe Aukčnej spoločnosti SOGA v Bratislave je z viacerých hľadísk príznačným fenoménom. Predovšetkým: výrečným spôsobom dokladá novodobé dejiny slovenského súkromného zberateľstva. Jej základy totiž vznikli už roku 1998, ešte za života umelca. Vtedy Gabriel Herczeg, majiteľ iba nedávno založenej, prvej slovenskej aukčnej siene (1996), zakúpil z ateliéru Júliusa Kollera viac ako 40 jeho prác. Výber diel odborne zaštítil Aurel Hrabušický, kurátor Slovenskej národnej galérie a dôverný znalec Kollerovho umenia (bol aj autorom katalógu výstavy z novej zbierky, ktorú SOGA inštalovala v priestoroch Slovenského národného múzea o rok neskôr).

Pri všetkých jednaniach som bol prítomný aj ja, z titulu pracovnej pozície v SOGE. Pokiaľ sa teda dobre pamätám: obchod bol nakoniec uzavretý formou dvoch kúpno-predajných zmlúv. Pre dobu ich podpisu bolo príslovečné, že autor chcel honorár v nemeckých markách. Dosť na tom, úhrnná suma, ktorá bola vyplatená (jej výška nech zostane obchodným tajomstvom), musela byť pre Kollera ohromujúca. Isteže - z pohľadu dnešných Kollerových trhových cien dumpingová. V každom prípade: na istú dobu zbavila umelca ťaživých existenčných problémov. Len nikto z nás vtedy netušil, že tá doba bude – osudovou zhodou okolností - taká krátka.

 

V kruhoch slovenských zberateľov – aj tých osvietenejších – vzbudila akvizícia Gabriela Herczega rozpaky. Aj keď už vtedy fungoval efekt napodobovania zberateľských „predátorov“,  jeho počin bezprostredne nasledovala (avšak v podstatne menšom rozsahu, pokiaľ viem) len súkromná Galéria LINEA, spravovaná dr. Ivanom Zubaľom a jeho synmi. Skrátka, Herczegova investícia do Kollera bola všeobecne považovaná za racionálne nezdôvodnený zberateľský „úlet“.

 

Treba si uvedomiť: slovenské zberateľstvo moderného a súčasného umenia sa ešte aj v druhej polovici 90. rokov nachádzalo v stave hľadania priorít. Teda, historických období, štýlových smerovaní, autorov a diel, ktoré „prežijú rok 2000“.  Absolútne prevažovali konzervatívne stratégie. Súkromné zbierky akoby chceli analogizovať expozície štátnych galérií: dôraz sa teda kládol  nadovšetko na maliarstvo medzivojnovej moderny Slovenska. Pokiaľ sa zberateľský pohľad obracal k umeniu po roku 1945, tak dohliadol v podstate len po generáciu „klasikov“, maliarov Skupiny Mikuláša Galandu (Nástup 57 - Barčík, Laluha, Paštéka... .), ktorí v mnohom nadväzovali na odkaz modernistických „zakladateľov“ a zdali sa preto investične „priechodní“.

 

Navyše – záver 80. rokov priniesol nezvykle agresívny nástup mladej,  „postmodernej“ generácie. Teren, Csudai, Brunovský, Bubán, Bubánová, Černý, Šramka, Ilavský a viacerí ďalší načas celkom ovládli kultúrny priestor. Okrem iného aj otvorenou dištanciou od predchádzajúceho domáceho umeleckého diania. Tento medzigeneračný spor, zviditeľnený  pokusom o „zrušenie kontinuity“, spoločne s prežívajúcim zberateľským tradicionalizmom, mali fatálne následky pre zberateľské renomé konceptualizmu 60. – 80. rokov. Paradoxne: umelci slovenského konceptu, Július Koller a celá plejáda jeho názorových súbežcov, ktorí niesli hlavný étos boja za tvorivú slobodu, získavali síce v porevolučnej dobe všakovaké spoločenské pocty a uznania, ich umenie však bolo,  práve na počiatku slobodných časov,  zberateľsky fakticky „vyautované“.

 

Možno aj pre všetko posledne spomínané, ostala zbierka Júliusa Kollera pomerne dlho skrytá v depozitoch SOGY.  Pravda – boli tu zo strany SOGY isté pokusy o overenie  jej potenciálu. Cez zahraničné kontakty sa podarilo dostať dve Kollerove neskoršie, okrajovejšie maliarske diela do ponuky aukčnej siene NAGEL v Stuttgarte (1999, obe diela vydražené za 3 068 € plus poplatky). Alebo – rozsiahle zastúpenie Júliusa Kollera a slovenských konceptuálnych umelcov na úvodnej výstave v nových priestoroch SOGY na Panskej ulici v Bratislave (máj 2003). To však boli len ojedinelé iniciatívy bez šance na zmenu patovej situácie. K tej mohlo dôjsť len za prispenia „ťažších inštitucionálnych váh“. Domácich aj zahraničných.

 

Zbierka Júliusa Kollera (už obohatená o ďalšie prírastky – dnešný stav je cca 75 položiek) sa preto výstavnej premiéry dočkala až po viac než desať rokov od jej vzniku. Stalo sa tak roku 2009,  v priestoroch SOGY, ako sprievodná akcia k medzinárodnému sympóziu o živote a diele Júliusa Kollera. Sympózium usporiadala Spoločnosť Júliusa Kollera na pôde Slovenskej národnej galérie a zastúpenie zahraničných expertov bolo skutočne reprezentatívne.

 

Následne boli diela zo zbierky vystavované na  individuálnych výstavách umelca v Kolíne nad Rýnom, Paríži, Viedni. Aby sa napokon, po nákupoch jeho diel do prestížnych zbierok parížskeho Centre Georges Pompidou alebo londýnskych TATE GALLERY a QUEEN'S GALLERY, odborné a zberateľské „svätorečenie“ Júliusa Kollera zavŕšilo veľkolepou výstavou umelca v Slovenskej národnej galérii (apríl - jún 2010).

 

Slovenská národná galéria vydala k výstave objemnú knižnú publikáciu (autori: Petra Hanáková a Aurel Hrabušický). Kľúčové diela Júliusa Kollera zo zbierky SOGY v nej samozrejme nechýbali. To prirodzene provokovalo ďalší zahraničný záujem. Takže, približne od tohto času, pôsobí zbierka SOGE jediný problém: ktorého z prominentných zahraničných záujemcov o zapožičanie na výstavu uprednostniť, respektíve zamietnuť.

 

Medzičasom – logicky a samozrejme - vzniklo na Slovensku viacero rešpektu hodných súkromných kolekcií diel Júliusa Kollera. Najmä po smrti umelca (2007) sa rozpútalo čosi ako zberateľská „kollerománia“. Až do tej miery, že dnes sa o Kollerovej umeleckej pozostalosti v pravom  zmysle toho slova nedá hovoriť.

 

Zbierke v SOGE tak ostal jediný prívlastok. Je a ostane prvá. Je tu však ešte legenda, viažúca sa k jej vzniku. A tá vzbudzuje viacero zaujímavých otázok. Ako vysvetliť, že zbierka vznikla ako „vedľajší produkt“ aktivít  komerčnej  spoločnosti?  Keď jej „investičný“ potenciál bol v tom čase menej než nulový? A v konečných dôsledkoch: ako stráviť fakt, že Gabriel Herzceg je „pôvodným povolaním“ starožitník a jeho vzťah k niečomu tak sofistikovanému, ako je konceptuálne umenie, sa z hľadiska formálnych kritérií nedá nazvať inak, než laickým?

 

Isteže, dá sa to všetko zdôvodniť rečami o akejsi geniálnej obchodnej predvídavosti. To mi však pripadá príliš patetické a v tomto konkrétnom prípade pravde dosť vzdialené. Bolo som toho svedok, takže azda môžem ponúknuť iné vysvetlenie. Tvrdím celkom protichodne, že primárnou motiváciou Gabriela Herczega nikdy nebol investičný zreteľ. Žiadne úvahy o okamžitej, alebo čo i len perspektívnej „návratnosti“. Dôkazom toho nech je striktné odmietanie odpredaja zbierky. Hoci viaceré lukratívne ponuky behom času prišli a v budúcnosti  akiste ešte prídu.

 

Podľa mňa teda – Gabriela Herczega na tvorbe a cizelovaní zbierky Júliusa Kollera jednoducho tešil a teší i naďalej  neodškriepiteľný fakt, že sa mu podarilo čosi, čo na Slovensku dosiahol len málokto z jeho branže. Totiž, že ako obchodník „predbehol“ kunsthistóriu.

 

(publikované ako úvodný text in: Július Koller - zbierka SOGA. Texty: Aurel Hrabušický, Nina Gažovičová. Aukčná spoločnosť SOGA Bratislava, september 2016).