Ostávalo mi teda len interpretovať naše výsledky detailnejšie. Totiž, popísať aktuálne zberateľské i cenové trendy na konkrétnych príkladoch súčasnej obchodnej praxe. Ako sa to však niekedy stáva: „človek mieni, pán boh mení“. Takýto božský status má totiž v každodennom života slovenského súkromného podnikateľa štát. A jeho daňoví úradníci všetkého druhu. Ktorí nás „dusia“ spôsobmi, ktoré niekedy len ťažko nenazvať výpalníckymi.

O čo ide tentoraz? S účinnosťou od januára 2016 vstupuje do platnosti novela Autorského zákona, ktorou sa menia pravidlá pre odvádzanie poplatkov vyplývajúcich z tzv. „ďalšieho predaja“ originálu výtvarného diela. Presne: doterajšia hranica od 1 000 eur vyššie, bola znížená na púhych sto eur. To znamená, že odteraz fakticky všetky obchody s dielami domácich i zahraničných umelcov, ktorí žijú, alebo zomreli po roku 1946, podliehajú 5 % poplatku pre LITU. A aby absurdita bola dokonaná: tých päť percent sa nepočíta len z provízie predajcu (ako by sa zdalo logické), ale z celkovej dosiahnutej ceny diela.

Treba si uvedomiť: spoplatnenie verejných predajov bolo aj doteraz do značnej miery  „plošné“. Gros  ziskov SOGY (ale aj ostatnej konkurencie) pochádza z kapitoly výtvarnej moderny Slovenska – čo i len priemerné veci sa obchodovali jasne nad hranicou tisíc eur, či skôr - bežne nad 3 000 eur (kedy sa už - našťastie - percentuálna výška poplatku  postupne znižuje).

Inak povedané - prakticky celé autorské jadro ziskovosti aukčných siení je „chránené“ autorským zákonom a z neho vyplývajúcimi poplatkami. Vrátane piatich – desiatich „kráľov“ slovenských aukcií (Hála, Benka, Bazovský, Fulla, Galanda, Jakoby, Jasusch, možno ešte aj Šimerová, Mudroch, Hložník ... ), pri ktorých je reálna šanca dražieb nad magickou hranicou 30 tisíc, pri výnimočných dielach i okolo sto tisíc.

Z „hviezdneho“ portfólia obchodne najatraktívnejších autorov tak z dozoru LITY vypadávajú vlastne len Mednyánszky a Skutetzky (roky úmrtia). A ešte Koloman Sokol (štátna príslušnosť mimo EU), či od tohto roku aj J. T. Mousson. Dvaja posledne menovaní však nie sú autori, na ktorých dielach by kedykoľvek stáli a padali celkové aukčné obraty.

Ak sa teda vrátim k úvodu mojej úvahy -  suché číselné štatistiky aukcií bývajú spravidla dosť zavádzajúce. Iste: provízia 24 % (aj s DPH) z troch miliónov je – na slovenské pomery -  pekné číslo. Nezainteresovaný pozorovateľ má však iba hmlistú predstavu o priamych (katalóg, expertízy, externí spolupracovníci, rámovanie a reštaurátorské ošetrenie diel, reklama...) i nepriamych nákladoch (platy, denná prevádzka, energie, prenájmy, dane...), ktoré treba z príjmu hradiť.

A spravidla už vôbec nik netuší nič o akýchsi autorských poplatkoch. Ktoré – z vyššie spomínaných dôvodov – odkroja ďalší poriadny krajec zo zisku. Až do takej miery, že sa s obchodného žitia môže stať len prežívanie.

Rovnako však aj „zainteresovaný“ klient vidí tieto veci (isteže, prirodzene) len zo svojho, zúženého pohľadu. Takmer štvrtinová provízia sa mu jednoducho zdá príliš vysoká. Najmä pri vysokých vyvolávačkách, teda pri „top dielach“,  sa čoraz častejšie dožaduje výhodnejších podmienok. Niežeby sme vo veci našej provízie neboli schopní istej flexibility. Po pravde však, už pomaly niet kde ustupovať.

Je to pre nás ťažká situácia.  Diela galerijných kvalít sa na verejnom trhu zjavujú - oproti predchádzajúcemu desaťročiu - podstatne menej. Bez dostatočného zastúpenia „hajlajtov“ je však každá aukcia stratená. Ostane bez exkluzivity, atraktívnosti a v konečných dôsledkoch aj bez dostatočného zisku. Ktorý je už aj tak neúnosne limitovaný – rovnako nepriechodnými  predstavami predávajúcich, ako jeho mimo - daňovým oktrojovaním „navyše“. Kedysi som našim klientom rád hovoril, že pri Benkovi, Fullovi, Bazovskom sa vždy vieme dohovoriť. Výhodne pre obe strany a s vysokou pravdepodobnosťou predaja. Už dávnejšie takéto tvrdenia s istotou vyslovovať nemôžem.

Posledná novelizácia autorského zákona sa tak stala len príslovečnou „poslednou kvapkou“. Vlastne, z číro ekonomického hľadiska je takmer irelevantná. Postihuje totiž  „šedú zónu“ ponuky, diela autorov okrajových, či regionálnych. Ale aj trebárs kresby a grafiky autorov prvoradého významu (na čo netreba zabúdať). V najnižšej cenovej relácii sto až tisíc eur je totiž ziskovosť aj tak minimálna. Ak vôbec. Kedysi sme zistili, že predloženie jedného - jediného diela na živej aukcii nás stojí asi 150 eur. Tak si to spočítajte.

Je overenou pravdou, že úspech živej aukcie sa nedá merať percentuálnou štatistikou, ale len a len tým, či a ako sa podarilo vydražiť drahé diela. Počet vydražených Votrubov, Grotkovských, Kajlichov a im podobných je zo zreteľa skutočnej úspešnosti nezaujímavý.  Racionálnou reakciou na najnovšiu zákonnú normu by teda malo byť úplné vylúčenie „druholigového umenia“  z ponuky. A prenechať ho primárnemu trhu (súkromné galérie, starožitnosti, internet). Kam logicky patrí. Tak, ako je to zvykom na štandardných trhoch s výtvarným umením.

Lenže, slovenský trh nie je ani približne štandardný. Na rozdiel od Čechov, či Maďarov (aby som nespomínal iné, nedosiahnuteľné príklady z „veľkého“ sveta) na Slovensku musí byť aj tá najlukratívnejšia ponuka obklopená cenovo prístupnými položkami. Jednoducho preto, aby sa udržal a podľa možnosti aj zveľaďoval „obchodný život“ priamo súvisiaci s aukčnou sieňou. A ten je tvorený dlhodobo aktívnymi dražiteľmi,  zberateľmi. Tí slovenskí majú špecifickú schopnosť – vydražiť na jednej aukcii Benku za tridsaťtisíc, spolu s Votrubom za bagateľných stopäťdesiat eur.

Neostáva nám teda nič iné, len takúto rozptýlenosť preferencií klientely rešpektovať.  A pokorne čakať, kým sa tieto veci nedajú do „štandardu“.  A dovtedy trebárs - „odkloniť“ tieto stratové záležitosti do on-line ponuky. Tam to bude menej bolieť.

Čo je však podstatnejšie: až posledná novelizácia naplno odkryla absurditu mechanickej implementácie európskeho autorského práva. To je založené - okrem iného - na princípe „droit de suite“. Preložené do ľudskej reči: ide o povinnosť predajcu „slušne sa vyrovnať“ s autorom alebo jeho dedičmi, v prípade  cenovo lukratívneho „ďalšieho predaja diela“.

Predstavme si:  kúpim Benku za 10 tisíc a vzápätí ho predám za päťdesiat tisíc. Slušné vyrovnanie je akiste oprávnené. Menej sa však už vidí takýto obchod v reálnej praxi uskutočniteľný. Pravdou je skôr to, že tí čo kupovali diela top autorov pred pár rokmi, majú dosť problém ich zobchodovať tak, aby aspoň „neprerobili“. Takže, aké a z čoho preboha „vyrovnávanie“? Ešte absurdnejšie vyzerá to isté v cenových suterénoch. Povinnosť vyrovnania z nárastu tempery Votrubu zo stovky na dajme tomu dvesto eur pôsobí až groteskne. Slovenská trhová neštandardnosť jednoducho „nepustí“.

To, čo malo prispievať k štandardizácii trhu tak vedie k jeho deformácii.  Pre súkromných predajcov (najmä tých menších, ktorých je absolútna väčšina) predstavuje päť percent „navyše“ zničujúci výdavok, priamo ohrozujúci už aj bez toho skromné zisky galérie či starožitníctva. Je totiž dotovateľný minimálne tretinovým nárastom rabatu. Východisko? Ako vravia bratia Česi - je predsa „nabíledni“. Podpultový predaj.

Tým sa ale verejný trh stáva nezaujímavým. Najmä oproti priekupníkom, obchodujúcim „bez obchodov“ a teda aj bez registračných pokladní. Aký je teda praktický účinok chvályhodného úmyslu našich legislatívcov?  Obchod s umením sa znovu – z veľkej časti – vracia „na ulicu“, kde sa neplatia zmluvne (t.j. písomne) dohodnuté provízie, a preto ani dane zo zisku a už vôbec nie akési odvody LITE.

A kto na to najviac doplatí? Škodovať bude v prvom rade samotná autorská organizácia – nebude veľmi z čoho a ani od koho vyberať „plošné“ poplatky vyplývajúce z autorského zákona. A v konečných dôsledkoch – na rigoróznosť zákona doplatia výtvarníci a ich dedičia, ktorých mal predsa „európsky“ autorský zákon predovšetkým chrániť a všemožne podporovať.

Autorský zákon s „európskou“ filozofiou bol prijatý roku 2003. Absolvovali sme vtedy niekoľko zúrivých diskusií na pôde LITY i mimo nej. Operovali sme dvojznačnou argumentáciou - zákon je v poriadku a je dobre, že bol konečne prijatý. Veď viacerí z nás pôsobia aj ako „autori“ a na vlastne koži sme iks krát zažili situácie, keď boli naše práva, bez možnosti obrany, obchádzané a porušované. Na druhej strane - jeho „vykonávacie“ paragrafy sme označili za vyslovene kontraproduktívne.

Nepochodili sme, samozrejme. Teória, právny fundamentalizmus zasa raz zvíťazili nad zmyslom pre fungovanie praxe. Medzitým sa zákon niekoľkokrát obmenil. K lepšiemu však ani náhodou. Akurát, že už s nami nikto nedebatoval – hlavne, že sme platili a platíme ako najatí.

A pritom: riešenie sporu, v prospech oboch jeho strán, by mohlo byť nádherne jednoduché. Zmeniť jedinú vetu zákona a radikálne dvihnúť „hranicu spoplatnenia“. Trebárs na tri tisíc eur. Lebo až tam niekde sa začínajú obchody, ktoré si zaslúžia byť pod ingerenciou „droit de suite“. Chcelo by to asi dôrazný, zákonodarcami rešpektovaný,  stavovský „lobing“. Jestvujúca „kvalita“ vzťahov medzi našimi významnými obchodníkmi s umením však – predbežne – odkazuje takúto predstavu do ríše snov.

(text je v skrátenej podobe publikovaný v katalógu 127. jarnej aukcie firmy SOGA, 15. 3. 2016)