Tým aj v podstate končí výpočet autorov, ktorých diela (najvyšších galerijných kvalít prirodzene) majú potenciu atakovať, či dokonca prekročiť snovú hranicu stotisíc euro. Ak aj znížime na bývalý korunový milión,  veľa mien nepribudne -  Šimerová, Mudroch, Nemes, Bauernfreund a z tých mladších možno ešte Vincent Hložník a Ladislav Guderna ... . Takto obmedzená ponuka sa skôr či neskôr musí vyčerpať. Ak sa tak už nestalo: za posledné dva - tri roky sa nám nepodarilo dražiť dielo domácej moderny nad 98 000 EUR – čo je spodná priečka vstupu do TOP 20 najvyšších predajov na aukciách SOGY.

Ako z tohto začarovaného kruhu von? Jednu z možností naznačila zaujímavá dražba v Čechách. Na tohoročnej aprílovej aukcii spoločnosti Adolf Loos Apartment and Gallery se predal obraz pražského, nemecko - židovského expresionistu Maxima Kopfa (1892 – 1958) „Zimní Praha“. Za nečakaných 1,74 milióna  českých korún. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby ten istý obraz nezískal jeho predajca roku 2011 na aukcii pražského DOROTHEA za púhych 200 tisíc.  V pozadí násobného navýšenia ceny bola obchodná intuícia majiteľa diela – investičného fondu PRO ARTE. Záujem o „menšinových“ nemeckých modernistov totiž dramaticky stúpol zásluhou nedávnych, veľkoryso koncipovaných  výstav a knižných publikácií „Mladí lvi v kleci“ a „Oskar Kokoschka a Praha“.

Riaditeľ fondu Pavel Chalupa to všetko komentoval vskutku svojsky “... zbývá prosadit některé „lvy z klece“ na světovém poli. Protože jsme majiteli nejvýznamnějšího obrazu Maxe Kopfa (Svatá večeře, 1921), který jsme získali za milion korun, tedy za pakatel, před pár lety v Německu, nabízí se jedno férové řešení.  Prodat ho do Německa zpět za tu samou cenu. Ovšem v eurech. Vypadá to možná jako bonmot, ale zdá se mi, že nadešel čas nejen pro česko-německé vyrovnání, ale též vyrovnání cen...“.  K tomu treba len dodať, že doteraz najvyšší predaj Maxima Kopfa na svetových aukciách je „iba“ 56 tisíc eur (Mníchov 2014). To však teraz nie je náš problém...

Náš problém spočíva v tom, že obdobne „osvietených“ korporátnych investorov na domácom trhu predbežne niet. Lídri nášho zberateľstva zatiaľ iba váhavo a kompromisne reagujú na názorový pohyb umeleckej histórie, ktorý sa frontálne udial už v polovici 90. rokov minulého storočia. Totiž, na posun od „slovenskej moderny“ k „moderne Slovenska“. Spočívajúci  v odmietnutí predstavy,  že vývin našej moderny bol výhradne podmienený nachádzaním jej slovenskej identity.

Pritom celkom naopak - dnes  už treba považovať za dokázané, že moderna Slovenska mala vždy celkom prirodzené a v konečných dôsledkoch i určujúce prepojenia s internacionálnym modernizmom. Z jeho sprostredkovaných inšpirácií sa zrodila a na podloží križovatiek jej národne zmiešaných umeleckých úsilí sa svojbytne rozvíjala. Len z užšieho zreteľa možno tvrdiť, že jej povaha bola odleskom politických osudov slovenského národa, jeho zápasu o prekonanie historickej anonymity, boja o vystúpenie z nej. Táto nacionalistická predpojatosť sa stala dôvodom originality rozhodujúcich tvorcov jej programovo "slovenského" prúdu. V rovnakej miere však bola pre "slovensky" orientovaných umelcov i zábranou znemožňujúcou úplné prevzatie a udomácnenie modernizmu v jeho západoeurópskom poňatí. To však platí všeobecne – i pre našich maďarských, židovských, českých a nemeckých modernistov - výtvarná svojprávnosť ich tvorby nebola založená v prvom pláne na domestifikácii príkladov európskej moderny, ale na prelínaní jej periférnych, stredoeurópskych prúdení.

Niežeby sa neudialo v pochopení týchto faktov celkom nič: zberateľsky je už v zásade reflektovaný  prínos zlomového obdobia hornouhorského maliarstva rokov 1890--1910, v ktorom sa v strete stredoeurópskych, secesiou podmienených štýlových prúdení predpovedal zrod našej výtvarnej moderny v jej pravom zmysle. A to v predstihu pred Benkom, pred úsiliami jeho generácie, navyše bez jej nacionalistických komplexov. Akceptácia poznatkov umeleckej histórie je však len výberová – sústredená na dve mená – Ladislav Mednyánszky a Dominik Skutezky. Ostatní doboví koryfeji stredoeurópskeho  luminizmu – len námatkove: Halász-Hradil, Csordák , Lehotský, Duchajová-Švehlová, Rudnay, Gyurkovits, Mousson,  Rákosi, Kurth, Zemplényi, ale aj secesní symbolisti Andraškovič,  Mitrovský, Žabota....  ostávajú na okraji záujmu a v cenovej stagnácii.  Objavná retrospektíva v SNG IMPRESIONIZMUS SK na tejto skutočnosti (predbežne) nič nekorigovala.

Rovnako, zberateľská pozornosť voči košickej moderne je síce registrovateľná, ale v zásade spočíva len na dvoch menách – Anton Jasusch a Július Jakoby, ktorí sa už dávnejšie zaradili medzi autorov s pravidelnými top dražbami. Nič sa však nezmenilo na neistom obchodnom postavení  tvorcov národne nevyhranených, či rovno povedané – „neslovenských“ (židovských, nemeckých  a maďarských),  ktorí pokračovali od konca dvadsiatych rokov a začiatku tridsiatych rokov v secesno-symbolických a civilistických východiskách košickej moderny, bratislavského Kunstvereinu, komárňanského okruhu a ďalších secesných centier národnostne zmiešaného juhu Slovenska a stredoslovenských banských miest (Angyal,  Prohászka, Reichentál, Weisz-Kubínčan, Ruttkay, Flache, Palugyay, Koreszka, Oravecz, Kudlák, Čemický, Lörincz, Szabó a viacerí ďalší).

Národne ľahostajný senzualizmus týchto maliarov bol kvalitami nespochybniteľnou protiváhou nefolklórnych experimentov Alexyho, Bazovského, Mallého, či Galandu. V tejto súvislosti je  príznačné, že k najvyšším cenovým levelom sa z týchto maliarov priblížili len Imro Weiner a Edmund Gwerk, ktorí akoby „z druhej strany“ re-interpretovali klišéovité sujety slovenského mýtu.

Skrátka, nášmu zberateľstvu stále chýba jasne definovaný stredoeurópsky rozmer. Uznanie nedostatočnosti umeleckou históriou už dávnejšie odmietnutého,  zatiaľ však konkrétnymi súkromnými akvizíciami nespochybneného, nacionalistického centralizmu.

Prelomenie zberateľských stereotypov treba teda považovaťza vec zásadného významu. Otvorilo by, vo viacerých prípadoch  aj investične zaujímavú  a hlavne odborne zdôvodnenú perspektívu zbierania diel významných inonárodných umelcov na už spomínanom princípe kultúrnej dvojdomosti. Teda takých umeleckých osobností patriacich do nášho kultúrneho kontextu,  akými boli Pál Szinyei-Merse, Michal Teodor Csontváry-Kostka, Jóža Úprka, Jozef Arpád Murmann, Karol Harmos, František Foltýn, Vojtech Erdélyi, Július Schubert, Koloman Tichý, Július Tichý, Géza Szóbel, Gejza Schiller, Alexander Bortnyik, František Malý, Bertalan Pór, Peter Pálffy, Aurel Bernáth, Serge Charchoune a ďaľší.

Vidno teda, že portfólio „top“ autorov moderny Slovenska by nemuselo byť také chudobné, akým sa nateraz javí. A ani investične „jednosmerné“, vymedzené slovensko-českým  rozmerom. To by však naši korporátni investori do umenia našej moderny museli už konečne opustiť víziu budovania akejsi obdoby bývalých stálych expozícií Slovenskej národnej galérie. Ktoré -  ako vieme - už dlhú dobu chýbajú. Ale raz budú,  pevne verím (len neviem, či dožijem),  znova sprístupnené  a koncipované v súlade so skutočne aktuálnym názorom na ich podobu. Rád by som sa mýlil: ale mám také tušenie, že naši korporátni zberatelia sa pri ich prehliadke budú tak trochu „chytať za nos“. Samozrejme – vopred vzdávam česť výnimkám.

(Text je publikovaný v katalógu 123. letnej aukcie firmy SOGA, 9. 6. 2015)