Na začiatku každého veľkého bohatstva je krádež.

(Honoré de Balzac)

Z titulu môjho zamestnania sa dosť intenzívne zaoberám ľuďmi, ktorí sa (či už oprávnene, alebo neoprávnene) považujú za zberateľov umenia.  Bez ohľadu na rozličné predpoklady pre túto záľubu - odborné znalosti, primárna orientácia v problematike, cit pre výtvarnú kvalitu, umelecko-historické zameranie  - spája týchto ľudí asi len jedna spoločná vec. Totiž, až  obsedantná potreba „príbehu“, či „príbehovosti“, ktorá vysvetľuje, ozrejmuje „nemú reč“ výtvarných diel, spočívajúcich v ich zbierkach.  Ako je však dobre známe, obraz spravidla vzniká v maliarovom osamelom „súboji s belobou plátna“. A v takejto situácii „príbehy“ majú len malú šancu. Preto treba nevyhnutne konfabulovať.

Dosť na tom - príbeh zbierky Martina Marenčina začína krádežou. Prvý artefaktom jeho  portfólia bol „nájdený predmet“. Hrdzou a príčinlivými spoluobčanmi zdevastovaná plechová podložka na cestovný poriadok, pôvodne umiestnená na ktorejsi bratislavskej trolejbusovej zastávke. Po dlhšom váhaní (aspoň podľa jeho slov) ju v jeden deň zdemontoval a „premiestnil“ do vlastného bytu. Fascinovala ho jej nezámerná „výtvarnosť“ -  zo spleti prasklín sa celkom čitateľne vynára imaginárny portrét, človečia „hlavička“. Ktorá si o čosi neskôr našla v jeho zbierke pendant v komornom obrázku Vierky Kraicovej.

Neviem, či to Martin Marenčin vie: jeho počínanie nebolo nepodobné geniálnemu Leonardovi, ktorý (vraj) nachádzal na zatečených múroch florentských palácov figúry bojových výjavov. Poniektorí ho za to neváhali vyhlasovať za prvého surrealistu. Napokon – aj analógia „nulového bodu“ zberateľskej vášne môjho priateľa s úvodným mottom Balzaca je obdobnej povahy. Nečudo – surrealizmus je súčasťou jeho rodinnej anamnézy.

Príbeh Marenčinovej výtvarnej zbierky sa však od obvyklých zberateľských klišé líši aj podstatnejšími náležitosťami. Nespočíva ani približne na solventnosti jej zostavovateľa. Martin Marenčin – v podstate už od sedemdesiatych rokov – je renomovaným tvorcom našej dokumentárnej fotografie, držiteľom viacerých významných ocenení. To ale – aspoň u nás, na Slovensku – neznamená, že by ho umelecká fotografia uživila. A nedajbože aj s „prebytkami“, ktorými by mohol dotovať vlastné zberateľské ambície.

Každý na Slovensku, kto robil knihu, alebo katalóg o výtvarnom umení vie, aká dôležitá je kvalita fotografických podkladov obrazovej prílohy. A tí informovanejší tiež vedia, že je len málo fotografov, ktorí dokážu „nafotiť obraz“. Ktorý sa síce „nehýbe“,  inak má ale veľmi špecifické požiadavky. Martin Marenčin v tejto sfére už dlhodobo patrí medzi špičku. Na tom je založené nielen jeho živobytie, ale i pôvod jeho zbierky. Bez výnimky je zostavená z alternatívnych honorárov od jeho klientov.

Martina Marenčina možno teda pokojne zaradiť do zvláštnej subkategórie „zberateľov intelektuálov“. Je smutným paradoxom našej doby, že z odmien za „nekomerčné“ umelecké výkony si dnes nielenže nepostavíte vilku pod Slavínom (ako tomu bolo kedysi), ale ani nekúpite obraz čo i len mladého, začínajúceho maliara. Intelektuál – zberateľ preto spravidla obrazy nekupuje, on ich dostáva od priateľov z branže. Alebo ešte častejšie, ako náhražku „živých“ peňazí za služby pre výtvarníkov, ktorí sú v tomto ohľade na tom rovnako ako on.

Sociografický aspekt zberateľstva Martina Marenčina je dosť podstatný. Je dokladom málo reflektovanej stránky premeny povahy umenia v tomto našom, prvotnopospolnom kapitalizme. S istým zveličením by sa dalo totiž tvrdiť, že výtvarné dielo sa stalo – popri eure a obedových lístkoch – ďalšou našou alternatívnou menou. Niežeby sa takéto bartrové obchody nediali aj predtým. Dnes je to však takpovediac štandard: poznám iks výtvarníkov, ktorí túto novodobú, priam kafkovskú, premenu obrazov na bankovky, využívajú fakticky každodenne. Od platieb vlastnému zubárovi až po „všimné“ manželkinmu gynekológovi.

Á conto posledne spomínaného javu mi Martin Marenčin povedal „vtip zo života“. Jeden  jeho kolega fotograf robil zákazku pre istý bratislavský bordel. Majiteľ mu po jej odovzdaní ponúkol odmenu formou služieb jeho zariadenia. Odpoveď fotografa: „... to nemôžem prijať. Mňa totiž vzrušujú len peniaze...“.  Martin Marenčin je asi z iného cesta. Jeho ani tak nevzrušujú peniaze, ale skôr obrazy „o sebe“.  Isto i preto nazval výstavu diel z vlastnej zbierky slovensko, francúzsko, anglickou prešmyčkou floskule: „umenie je sexy“.

A sme pri treťom zreteli, ktorý je hodno spomenúť pri zbierke Martina Marenčina. A tým je posúdenie do akej miery je jeho zberateľstvo pravé, alebo len  zdanlivé.  Rád a často píšem,  že kúpou obrazu človek nezhodnocuje (alebo znehodnocuje) len peniaze, ale vytvára aj hieraticky vyššiu kvalitu „zbierky s koncepciou“. A jednotlivé diela, obrazy, sochy, grafiky sú nielen viac či menej atraktívne položky zberateľovej súkromnej galérie,  ale sú ešte o čosi viac. Odzrkadľujú rozsah jeho intelektuálnych možností.

Z tohto pohľadu - a z aspektu spôsobu jej vzniku – by sa mohlo zdať, že Martinova zbierka je náhodným tvarom, bez úhrnnej koncepcie. Podobá sa v mnohom tej mojej vlastnej. Tiež ju tvoria desiatky obrazov, sôch a grafík ktoré som dostal od kamarátov – výtvarníkov.   Namiesto peňazí za kurátorstvo výstav, či články v odborných časopisoch od priateľov z umeleckej branže, ktorí mi zväčša boli blízki viac ľudsky, ako umelecky. Dokladá teda iba môj „života beh“ a nie názory na umenie.

Medzi mojím a Martinovým intelektuálskym zberateľstvom je však predsa len zásadný rozpon. Na rozdiel od mňa – a mne podobných zberateľov z „nevyhnutnosti“ - vedel hovoriť „nie“. Inak sa nedá vysvetliť fakt vyrovnanej kvality autorskej zostavy jeho zbierky i jej štýlová, vyslovene „mimo stredno-prúdová“ vyhranenosť. Koniec – koncov: tento milovník pekných žien a dobrého vína asi ani nemohol byť iný „collector“, než ten skutočný. Vidí sa mi totiž, že od počiatku vedel, že nielen umenie, ale aj jeho zberateľ by mal byť predovšetkým „sexy“.

Text je publikovaný v katalógu výstavy „Umenie je vzrušujúce“ (Zo zbierky Martina Marenčina). 17. júna – 18. júla 2014. Roman Fecik Gallery, Bratislava.