Čo musí predmet spĺňať aby bol hodnotený ako starožitnosť?
Slovo starožitnosť nie je kategóriou vyjadrujúcou kvalitatívnu ani umeleckú úroveň predmetu, takže jediné, čo musí splniť, aby bol takto hodnotený, je, aby bol starý.

Čo všetko spadá do tejto kategórie?
Za starožitnosť možno považovať takmer všetko, čo je staršie ako 50 rokov (cca). Ale aj v rámci starožitností rozlišujeme dve základné kategórie – diela výtvarného umenia (maľby, grafiky, kresby a skulptúry a plastiky) a diela úžitkového umenia (umeleckého remesla). Práve tá druhá skupina je vo všeobecnom povedomí stotožňovaná so „starožitnosťami“ a zahŕňa nábytok, porcelán, sklo, striebro, šperky či drobné dekoratívne predmety.

Je na Slovensku natoľko rozšírený obchod so starožitnosťami, že si investori prídu na svoje, alebo treba chodiť na nákupy do okolitých krajín napr.Viedeň, Praha, Budapešť...?
Zberateľstvo umelecko-remeselných predmetov u nás nemá pevný priamy základ v minulosti. I keď koncom 19. storočia a v prvej polovici 20-teho boli na našom území kvalitné kolekcie zlatníckých prác, starožitného nábytku i porcelánu a keramiky, dnes sa s naozaj kvalitnými dielami úžitkového umenia stretávame hlavne v múzeách v štátnych zbierkach. Ich výskyt vo verejnom obchode u nás je zriedkavý, to však neznamená, že na aukciách či v predajných galériách sa nedajú nájsť aj zberateľsky atraktívne rarity. Nákupy u susedov sa oplatia hlavne z jedného dôvodu – to čo nájdete tam, u nás len málokedy. Je však potrebné pri nákupoch si dávať pozor na nespočetné množstvo falzifikátov a napodobenín. Tento problém však vo veľkej miere odpadá pri naozaj veľkých nákupoch – investíciách do starožitností v renomovaných aukčných sieňach či galériách, ktoré ponúkajú exkluzívne diela, mnohokrát zo slavných pozostalostí.

Skúste prosím porovnať tieto krajiny, v čom sa trh odlišuje? Kde najlepšie nakúpiť?
Situácia v susedných štátoch je trochu iná; v Rakúsku, Maďarsku i Čechách existovala jednak rodová aristokracia s rozsiahlymi zbierkami a vrstva bohatých mešťanov i intelektuálov so zberateľskými ambíciami, inklinujúca aj k modernému dizajnu. Na druhej strane u našich dnešných susedov bol obchod s umením rozbehnutý už v 19. storočí, zatiaľ čo u nás je to záležitosť takmer výlučne poprevratová. Malé starožitníctva, starinártstva a antikvariáty boli odjakživa lákadlom aj pre turistov a preto v Budapešti, Prahe a vo Viedni (dávnych turistických centrách) dodnes nájdeme množstvo obchodíkov s čarovnou atmosférou v starých centrách. A kde najlepšie nakúpit? Na to sa ťažko odpovedá – nie je to ako v prípade obrazov či sôch od istého autora, ktorý má v krajine svojho pôvodu pochopiteľne vyššie cenové precedensy a preto ho výhodnejšie kúpite v zahraničí (podotýkam, že ide o akési stredoeurópske, provinčné pravidlo). Diela umeleckého remesla sú jedinečné, málokedy sa nájdu dva navlas rovnaké predmety (pokiaľ nejde o neskoršiu manufaktúrnu či ešte neskoršiu sériovú výrobu).

Aký je slovenský trh, čo sú jeho špecifiká?
Slovenský trh je predovšetkým mladý, no nie natoľko, aby sme nemali aké-také skúsenosti. Najväčším problémom je pomerne malý výskyt špičkových ebenistických, zlatnických či dizajnerských prác.

Ako sa kríza dotkla obchodu so starožitnosťami?
Rovnako ako obchodu s výtvarným umením – darí sa predovšetkým kvalitným a drahým dielam, do ktorých sa pochopiteľne oplatí investovať.

Na základe čoho sa pohybujú ceny starožitností? Na akých princípoch rastú a klesajú?
Pohyb cien závisí od aktuálneho diania na trhu – od cenových precedensov dosiahnutých na verejných aukciách. Pre trh s umením, predovšetkým u nás je viac príznačné stúpanie než klesanie cien, ide naozaj o ten typ komodity, ktorá hodnotu nestráca. Pre starožitnosti, keďže sú ponúkané zriedkavejšie, platí pomalší nárast cien, ktoré si potom dlhobo dokážu udržať.

Existuje vôbec objektívne hodnotenie starožitností?
Starožitnosti aj výtvarné diela vždy hodnotíme podľa odborných kritérií. V prvom rade sa snažíme určiť vek, techniku – materiály, potom provenienciu, prípadne meno autora daného predmetu. Cena závisí jednak od materiálu, veku i umeleckej náročnosti jeho stvárnenia. Pri finančnom zhodnocovaní sa riadime aj medzinárodnými aukčnými cenovými prehľadmi.

Aký typ ľudí investuje do starožitností? Aký odporúčate vstupný kapitál, pokiaľ to chce človek brať vážne? Dá sa tým aj živiť?
Starožitnosti sú dostupnejšie ako maliarske či sochárske práce; hocikto si môže kúpiť nejakú drobnosť. Na vyššej úrovni sú to už pochopiteľne finančne dobre zabezpečení zberatelia – investori. A či sa tým dá živiť? Treba rozlišovať medzi obchodníkmi a zberateľmi. Zberateľ kupuje predovšetkým z pohnútok svojej vášne, obchodník preto, aby neskôr dobre predal… A čo sa týka vstupného kapitálu – čím vyšší, tým lepšie dielo je možné kupit.

Koľko zberateľov odhadujete na Slovensku, majú nejakú komunitu?
Komunita je asi prisilné slovo. Zberatelia na Slovensku sa poznajú, nie je ich veľa a dokonca majú aj svoj spolok, no výraznejšie výstupy z ich strany osobne nepoznám. Na Slovensku sú veľkou vzácnosťou prehliadky diel zo súkromného majetku, diela častokrát nie sú publikované, to všetko napríklad v zahraničí patrí k dobrému menu – pochváliť sa s tým, čo ľudia doma majú.

Aká je situácia s falzifikátmi? Ako sa tejto nástrahe vyhnúť? Ktoré starožitnosti sa najviac falšujú?
Falšuje sa všetko bez rozdielu ceny a materiálu, z akého je dielo vyrobené. Nie je to nový fenomén; falšovanie má stáročnú tradíciu. Vyhnúť sa tomu dá obozretnosťou a konzultáciami s odborníkmi, ktorí okrem nedeštruktívnych metód (vizuálna obhliadka) v spolupráci s reštaurátormi skúmajú predmet aj po jeho technickej stránke. Veľmi početná je skupina falzifikátov gréckych antických váz, secesných umelecko-remeselných predmetov i šperkárskych prác.

Investuje do nákupu starožitností aj štát? Niečo k tomu napíšte prosím.
Štát nie je v pravom zmysle slova investorom – ak štát nakupuje starožitnosti, ide o nákupy do verejných zbierok za účelom ochrany hmotných dokladov našej minulosti. I keď momentálne nemáme na Slovensku umelecko-priemyslové muzeum podľa vzoru Viedenského MAC-u či UMPRUM-u v Prahe, diela úžitkového umenia nakupuje Slovenské národné muzeum i Slovenská národná galéria, ktorá má samostatné oddelenie úžitkového umenia. Pokiaľ však ide o zariadenia reprezentačných priestorov vládnych budov, sú to väčšinou dohodové výpôžičky z múzeí.

Čo momentálne najviac letí zo starožitností? Z domácich a zahraničných kusov?
K vyhľadávaným „kúskom“ patria starožitnosti z obdobia okolo roku 1900 – teda secesné dekoratívne a úžitkové predmety. Veľký záujem je však aj o funkcionalistický – medzivojnový dizajn a stále viac sa trhu objavujú interiérové doplnky či šperky zo 60. a 70. rokov. K stáliciam samozrejme patria aj barokové, klasicistické a biedermeier diela, ktorých je najmenej.

Akú špeciálnu starostlivosť si vyžaduje skladovanie starožitností?
Závisí to od toho, o aký druh ide – drevené premety by nemali byť vo vlhkom a ani príliš teplom prostredí, dôležitá je pre ne stála teplota a sucho; kovy by mali byť zasa v takom prostredí, aby neoxidovali… Sklo, keramiku a porcelán je potrebné skladovať v uzavretých vitrínách alebo na najnižších policiach.

Dajme tomu, že som našiel na povale u starých rodičov predmet, ktorý sa mi javí jako hodnotná starožitnosť a chcel by som ju predať, ako postupovať?
Veľmi jednoducho – predmet nasnímať a fotografiu zaslať k nám do aukčnej siene alebo do inej predajnej galérie. V prípade, že ide o ľahko prenosnú vec, je možné ju hneď priniesť a konzultovať priamo pred ňou. Blíži sa 15. máj a naša aukčná sieň bude v rámci programu Noci galérií a múzeí bezplatne poskytovať ohodnocovanie výtvarných i umelecko-priemyselných diel. Ak je však majiteľ starožitnosti zorientovaný v literatúre, prvotnú informáciu môže získať aj z množstva dostupných lexikónov a zberateľských príručiek.

Aká je situácia so zahraničnými starožitnosťami? (napr. africké kultové predmety alebo napríklad tuším z niektorých ázijských krajín je zakázané vyvážať sochy.
Každá krajina si chráni svoje kultúrne dedičstvo a je pochopiteľné, že vývozy diel sú kontrolované. Aj u nás podlieha predaj – pohyb umeleckých diel špeciálnemu režimu, ktorý upravuje zákon. Rôznych orientálnych predmetov je u nás pomerne veľa, ale len máloktoré prekračujú suvenírovú úroveň.

Budhu väčšie ako 15 cm....resp. nejaké zaujímavosti :)
Ázíjské a africké „starožitnosti“ sú nám známe predovšetkým zo šľachtických zbierok, dnes v štátnych zbierkach – v Betliari u Andrássyovcov je niekoľko egyptských archeologických nálezov, medzi nimi aj dve múmie a donedávna sedel v parku kaštieľa aj bronzový Budha, ktorého však pred niekoľkými rokmi ukradli. Pomerne rozsiahla je kolekcia Zichyovcov z kaštieľa vo Voderadoch, dnes vystavená v Západoslovenskom múzeu v Trnave.

Poznáte nejaké domáce a svetové rekordy za ceny starožitností, ktoré za ne zberatelia zaplatili?
Hovoriť o rekordoch v rámci obchodu s úžitkovým umením je ťažké, keďže táto kategória zahŕňa veľa podskupín, o ktorých som už hovoril. Rekordy za umelecko-priemyslové diela sa však lámali celkom nedávno, v roku 2009 na aukciách z pozostalosti Ives Saint Laurenta a Gianniho Versace. Dražitelia boli za zbierku Laurenta ochotní zaplatiť celkovo neuveriteľných 373 935 500 €. Len pre zaujímavosť spomeniem tie najvyššie vydražené starožitnosti: boli nimi rokoková sedacia súprava za 961 000 € a zrkadlo z obdovia Ľudovíta XV. za 505 000 €. Okrem toho, že išlo o skutočne exkluzívne – delikátne kusy, veľkú úlohu pri navyšovaní cien zohrala aj atraktívna proveniencia, teda zbierka, z ktorej sa dostali na verejnú dražbu. K najčerstvejším správam však patria výsledky dvoch aukcií úžitkového umenia spoločnosti Christie´s z 20. apríla, londýnska aukcia z kráľovskej worcesterskej zbierky skončila na 362 850 librách a v New Yorku na aukcii dekoratívnych umení nechali zberatelia 4 032 562 dolárov.

Na Slovensku patria k vyhľadávaným barokové rezbárske práce – nábytok, porcelán z Meissenu či Viedne a pochopiteľne drahé šperky. Ich ceny sa však nemôžu ani len porovnávať s uvedenými príkladmi zo světa. K najdrahším u nás vydraženým starožitnostiam patria barokové sekretáre, v roku 2008 sme jeden taký vydražili za 17 260 €.

Napíšte prosím ešte niečo k čiernemu obchodu, predpokladám, že väčšina obchodov so starožitnosťami sa uskutočňuje touto cestou.

Ide o legendu, tradovanú z čias socializmu, kedy bol umelecký trh riadený štátom. Túto mylnú predstavu môže vyvolávať aj skutočnosť, že starožitnosti sa u nás obchodujú viac neverejne, teda v predajniach, na burzách a galériách. Na aukciách u nás sa ponúkajú v súčasnosti len dvakrát do roka a aj to v obmedzenom množstve. Čiernemu obchodu podliehajú krádežami nadobudnuté predmety, o tom však vedomosti nemám.