146. aukcia výtvarných diel

18. Jún 2019, 18:00

146. aukcia výtvarných diel

Blogy | To najlepšie ešte len príde (k výstave "Zlaté piesky")

V krátkej dobe si už tretíkrát sadám k svojmu pracovnému stolu, aby som hodil na papier zopár myšlienok o tvorbe Andreja Dúbravského. Napodiv, nemusím so sebou zvádzať boj a ani dávať pozor, aby som sa neopakoval. Andrej Dúbravský začal aktívne pôsobiť na slovenskej i medzinárodnej umeleckej scéne pomerne skoro, už počas vysokoškolských štúdií. Síce sa jeho obrazy menia a je na nich badateľný stále viac vyhranený rukopis, program s ktorým prišiel, bol od začiatku jasne čitateľný a je neustále obohacovaný o nový uhoľ pohľadu a novú atmosféru. foto: http://andrejdubravsky.com/

Pre tých, čo ho nepoznajú si dovolím načrtnúť stručnú – zjednodušenú genézu jeho tvorby, tak ako som mal možnosť sa s ňou oboznámiť na Vysokej škole výtvarných umení a v umeleckom obchode.

Andrej Dúbravský je všeobecne považovaný za atraktívneho, dobre vyzerajúceho chlapca. Keď k tomu pridáte jeho bezprostrednosť, na slovenské pomery extravagantný zjav a obľubu baviť sa, ľahko si ho viete predstaviť ako stredobod pozornosti, čo v kombinácii s jeho prívetivou povahou môže pôsobiť celkom dráždivo. Práve takto dráždivo vyznievali aj jeho práce spred niekoľkých rokov. Z dnešného pohľadu boli však tieto maľby zaťažené prílišnou naráciou príbehov mladých „zajacov“, stojacich v centre záujmu starších, bohatých mužov, či len tak medzi sebou, užívajúcich si mladosť. Aj tieto kompozície sprevádzali dnes už neodmysliteľné autorove eventy, videonahrávky či odvážne pozvánky pracujúce s osobnosťou (osobou) umelca po všetkých stránkach. Energicky maľované letné výjavy s tak trochu punkovou farebnosťou však ku koncu štúdia nahradili hĺbavejšie diela a strohejší kolorit. Symbol zajaca, na ktorý sa spočiatku tak veľmi upínal, z plátien nezmizol, ale zredukoval sa na zopár základných znakov, vďaka čomu do popredia vystúpil sujet a zároveň to umožnilo prácu aj s novými motívmi čerpanými z dejín umenia a prírody. A aké sú obrazy Andreja Dúbravského dnes?

Od kedy som v Szépmüvészeti Múzeum (Museum of Fine Arts) v Budapešti videl výstavu „Nyolcak“ venovanú ôsmym maďarským včasným avatgardistom, nemôžem sa zbaviť pocitu, že Andrej Dúbravský je im v niečom podobný. Boli to predovšetkým Ödön Márffy (1878-1959), ktorého kresby, ako keby boli Dúbravskému vzorom a Károly Kernstok (1873-1940), z ktorého malieb zdanlivo čerpal frivolné námety príbehov, ktorých hlavnou postavou je nahé mužské telo. Určite sa však nebudem mýliť, ak napíšem, že Andrej Dúbravský nielenže túto výstavu nevidel, ale o skupine „maďarských divochov“, rovnako ako aj mnohí kolegovia teoretici, ani len nepočul. Podobnosť monochromatických diel a kresieb Márffyho s Dubravského škicami je úplne náhodná. Výber motívov však už za náhodný považovať nemožno. Odhliadnuc od sexuálnej orientácie tvorcov, nachádzame paralely medzi spomínanými fauvistami a Andrejom Dúbravským v chuti vyjadriť voľnosť, osobitosť, zanechanie akademických, resp. školských príkladov a „návrat“ ku koreňom - prírode, ktorý je už tradične chápaný cez obnažené mužské telo v krajine. Napokon vystavené diela vytvoril Dúbravský v ateliérovom komplexe v blízkosti prírody na okraji mesta, v prostredí, ktoré tak trochu pripomína umelecké kolónie, v akých sa na začiatku 20. storočia rodilo moderné umenie.

Dejiny umenia však Dúbravského bezpochyby lákajú, a z nich etapy, ktoré boli vo svojej dobe považované za delikátne či dokonca vulgárne. Sám sa raz vyznal, že ho fascinujú „prezreté“ – neskoré fázy slohových období, čo sa uňho prejavilo apropriáciou diel El Greca či Fragonarda. Kým však záverečné fázy renesancie a baroka predstavujú úplne iný, dlhodobý, zrejme osobnejší problém postavený skôr na otázkach skúmania možností formálnych riešení a vyrovnávania sa (či skôr prijímania) s dejinami umenia, v popredí stále figurujú nahí chlapci, ktorých nemožno považovať za púhy motív sprostredkujúci obdiv prírody alebo za anatomické štúdie, čím by sme popreli samotného tvorcu.

Čiernobiele kompozície alebo maľby s dominanciou sýtej zelenej možno rozdeliť do dvoch skupín. Prvá operuje s prchavým momentom zážitku, maliarsky uchopeným, prehovárajúcim dnešným vizuálnym jazykom. Ide zväčša o obrazy skupín kúpajúcich sa mladíkov v idylickej atmosfére, ktorými sa Andrej Dúbravský hlási (opäť zrejme nenútene, podvedome) k princípom  priekopníkov otvoreného gay umenia akými boli Wilhelm von Gloeden (1856-1931), Wilhelm von Plüschow (1852-1930) a hádam najviac Henry Scott Tuke (1858-1929). Druhá skupina diel však poskytuje aj iný, než len estetický zážitok. Obrazy zasadené do známeho prírodného prostredia sprostredkujú Dúbravského príspevok do diskurzu o súčasnej spoločnosti, ktorá je zaťažená fetišom mladosti a prehnanými požiadavkami na krásu, týka sa to hlavne jej štvorpercentnej časti. Naliehavo upozorňuje na problém outsidera, ktorého zobrazuje ako chlapca na vozíčku, na jednej strane osamelého a na strane druhej akceptovaného a prijímaného ďalšími „zdravými“ protagonistami leta na Zlatých pieskoch. Už samotná prítomnosť vozičkára pôsobí v kontexte jeho tvorby zvláštne a nečakane. Niečo podobné sme však u neho tušili aj v skorších prácach, hovoriacich o samote a možno aj o klaustrofóbnych pocitoch prameniacich z nechápavého prostredia. Motív imobilného jedinca tieto pocity vyhrocuje. Obrazy, kde je zachytený vozičkár osamote, vstupujú do interakcie s divákom, ktorý si môže vybrať, či ho bude vnímať doslovne, alebo ako symbol niekoho, kto sa nevie pohnúť z miesta a nie je vylúčené, že potrebuje pomoc svojho okolia (pochádzajúcu od svojho druhu). Kompozície, na ktorých je obklopený „zajacmi“ zasa sofistikovane vyvolávajú napätie, podobným spôsobom ako Hockneyho ilustrácie ku Cavafyho 14 básňam z roku 1966. Stačí zachytiť uhýbavý pohľad či strnulý postoj, a to všetko prevažne v tónoch čiernej, šedej a bielej... I keď navonok Dúbravského umenie nevyznieva ako „politické“, už len samotný fakt, že existuje, je v štáte akým je Slovensko dôležitým momentom. Dokonca i susedné katolícke Poľsko pred pár rokmi uviedlo v Muzeum Narodowe w Warszawie výstavu Ars Homo Erotica, ktorá mala okrem prezentácie GLBT umenia za úlohu vyvolať v krajine diskusiu predovšetkým o postavení a právach homosexuálov.

Vďaka maliarskym kvalitám Dúbravského diel a výraznému hedonistickému podtextu niektorých zachytených scén, sú jeho maľby vnímateľné aj cez prizmu heteronormatívnych kritérií. Táto skutočnosť, premietajúca sa aj do skladby jeho zberateľského okruhu do veľkej miery jeho tvorbu univerzalizuje a zbavuje akéhokoľvek komplexu a škatuľkovania či už z hľadiska školy alebo patrenia k nejakej skupine.

Andrej Dúbravský za ten krátky čas, čo je na scéne, mal veľakrát potrebu konfrontovať sa s divákom. Každé stretnutie s obecenstvom zavŕšil úspech, napriek tomu, že vždy ten predchádzajúci výtvor zatienil nový. Chceme teda veriť, že napriek zásadnosti aktuálnej výstavy v živote a tvorbe Andreja Dúbravského sa od neho ešte len máme na čo tešiť!

Diskusia

Michal Bycko, PhD. 22.04.2013 21:30

NO COMENT!...Asi tak si predstavujem " patologiu" tvorby umelca i jeho samotneho. Pretoze Dubravskeho poznam viac z komentarov ( osobnych i medialnych) " skrz" mojho priatela Jiriho Švestku...Vas prispevok ma posunul citelne dalej. V dobrom!...Blahozelam!....

Aukcie

145. aukcia výtvarných dielNa aukcii bolo vydražených 80 diel (57%) v celkovej hodnote 227 010 €. Nevydražené diela je možné zakúpiť v našich výstavných priestoroch.145. aukcia výtvarných diel

Newsletter

Ak chcete byť pravidelne informovaný, a dostávať aktuálne informácie o činnosti spoločnosti SOGA, prihláste sa do nášho mailing listu.

Pre poskytovanie lepších služieb stránka využíva cookies. Používaním stránky súhlasíte s ich využívaním. Viac o cookies

Zatvoriť