Hrad Krásna Hôrka vyhorel 10. marca a okrem čistiacich prác a znovuzavedenia elektrického prúdu sa na objekte neurobilo nič. Viac úkonov naraz by asi poplietlo štátnym úradníkom a múzejným „peciválom“ ruky. Administrácia tohto zložitého problému určite nie je jednoduchá, ale od nešťastia ubehlo päť mesiacov a ani sa nenazdáme a ubehne aj hlavná stavebná sezóna roku 2012. Objekt je vystavený premenlivému počasiu, raz praží slnko, inokedy zasa leje ako z krhly, silné vetry tiež nie sú zriedkavosťou. Premočené múry sú viditeľné aj z dediny, preto si stav interiérov ako kaplnky s barokovými nástennými maľbami, nechcem ani len predstavovať. Na hrad čaká architektonicko-historický výskum, interpretácia jeho výsledkov, na niektorých jeho budovách sanácia muriva do hĺbky až jedného metra a následné stavebné práce, vrcholiace zastrešením aspoň dvoch hradných palácov. A vraj o rok hrad otvorí brány širokej verejnosti. Pritom odborná diskusia o jeho novom vzhľade či o expozíciách je ďalej než v nedohľadne (ak je vôbec v pláne). Verejnosť sa pýta stálej menej, vášne utíchli, Kotleba našťastie odpochodoval a snáď už aj tí dvaja nešťastní Rómovia vychádzajú zo svojich domov.

Na potrebu rozprávať o tomto probléme sa neupozorňuje ani tam, kde by to človek očakával. SNM-Múzeum Betliar okrem hradu Hrásna Hôrka spravuje aj kaštieľ v Betliari, ktorý je ako kompenzácia otvorený sedem dní v týždni. Na prvý pohľad to vyzerá ako zbytočné navýšenie prevádzkových nákladov, keďže kaštieľ bol dlhé roky v pondelky vždy zatvorený a aj iné turistické atrakcie majú v pondelok zaslúžený oddych po náročnom 6 dňovom maratóne. Práve v Betliari by človek očakával niečo ako pútač, banner alebo informačnú tabuľu, ohlasujúcu verejnú zbierku a v neposlednom rade aj pokladničku, do ktorej by návštevníci vhodili nejaké drobné na obnovu Krásnej Hôrky. Vo vstupnej hale kaštieľa však nájdete len tri zalaminované A4-ky opreté o stenu s číslom účtu SNM a fotkou hradu. Tomu sa hovorí skutočne úderná propagácia, podobná tej, na neexistujúcom webe Múzea Betliar. Informačné vákuum okolo kauzy Krásna Hôrka nevypĺňa ani improvizovaná výstava v prázdnom Bratislavskom hrade s hororovým plagátom horiaceho hradu.

Krásna Hôrka tu teda istý čas pre turistov nebude, je potrebné sa s tým zmieriť, no Múzeum Betliar má stále čo ponúknuť. Spravuje aj unikátne mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, ktorému nahráva poloha, hneď vedľa cesty, napriek tomu je problém si ho všimnúť pre neupravené buxusové a orgovánové kríky. Až tragikomicky pôsobí „okienko“ vyrezané do orgovánového živého plotu, ktoré umožňuje pani sprievodkyni kontrolu pohybu pred jej zverenou pamiatkou.

Betliar je na tom podobne, park okolo kaštieľa, ako keby nemal záhradníka a zarazí aj stav kedysi luxusného šľachtického sídla. Opadané omietky, olúpaná farba na okeniciach, v expozícii hučiace vysávače, keďže sa sprevádza celý týždeň, to všetko pôsobí ubíjajúco a smutno. Interiéry kaštieľa sa od roku 1993 nezmenili, do historických miestností pribudli len gýčové umelé kvety v ešte gýčovejších, nových keramických vázach... Aj to čo by malo byť chránené je ničené – koberce v jedálni sú upevnené klincami, zatlčenými priamo do intarzovaných parkiet, vypreparované zvieratá plesnivejú vo vlhkých prízemných priestoroch, kde sa pod vplyvom vlhka doslova rozpadáva aj cenný historický mobilár. Jeho premiestnenie zamestná štyri ruky na jednu hodinu, no jeho reštaurovanie už také jednoduché a lacné nebude.

Snáď najzarážajúcejší pohľad ponúka zimná záhrada kaštieľa, kde boli v minulosti v suchu vystavené poľovnícke trofeje. Zimná záhrada by podľa brožúry od Tibora Györgya, bývalého riaditeľa Múzea Betliar a otca jeho terajšej riaditeľky, mala byť súčasťou prehliadkovej trasy. Ale nie je tomu tak! Dnes je v nej suvenírový obchod s nevkusným tovarom, bez akéhokoľvek súvisu s Betliarom a jeho históriou. Medzi množstvom nepotrebnej keramiky, handrových bábik a rapkáčikov nemožu pozornosti ujsť sochárske diela z 18. a 19. storočia. Mramorové sochy, ktoré sú evidované ako zbierkové predmety SNM-Múzea Betliar sa tak stali dekoráciou akejsi predajne rozličného tovaru. Ba dokonca, antikizujúce busty rímskych cisárov zo zbierky grófa Gejzu Andrássyho sú používané ako figuríny pre zástery či kapsičky! Sochy sú bez prítomnosti zodpovedného zamestnanca, nezabezpečené, voľne postavené v priestore bez kamerového systému. Toto barbarstvo nemožno označiť inak ako porušovanie §12 Bezpečnosť zbierkových predmetov, zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty.

V slovenských múzeách nie je zúfalá len návštevnosť, ale aj to, do akého stavu sa mnohé z nich dostali. Na niektoré problémy upozornil predčasom už Dušan Buran. Chýbajú programy, výstavné aktivity sú takmer nulové, obmieňanie expozícií neznámou a informovanosť verejnosti začína a končí na hodinách vlastivedy. Vyhováranie sa na nezáujem publika dnes už neobstojí a ani obľúbená formulka „nie sú peniaze“. Výchovná či výskumná činnosť i ochrana zbierok vyplývajú nielen zo zákona, tieto úlohy si stanovujú aj samotné múzeá. Ich napĺňanie však stojí a padá takmer výlučne na pracovníkoch našich múzeí a ich oduševnení.

Publikované v denníku SME 21. 8. 2012