147. večerná aukcia

22. Október 2019, 19:00

Priestory SOGY, Panská 4, 811 01 Bratislava

147. večerná aukcia

Blogy | Vojak, zeman, barón, gróf... veľkopodnikateľ

Kultúrno-historický exkurz do problematiky
podnikania aristokracie so zreteľom na aktivity rodu Andrássy

Je potešujúce, že práve v roku technických pamiatok, vyhlásenom Pamiatkovým úradom SR bola usporiadaná konferencia, ktorej nosnou témou je najvýznamnejší, v Gemeri zakorenený, a v Strednej Európe jeden z najvýznamnejších rodov – Andrássy a jeho podnikateľské aktivity. I keď stav pamiatok svedčiacich o čulom hospodárskom živote v našom regióne, súvisiacom práve s Andrássyovcami, nie je ideálny a bádanie v archívoch ešte zďaleka nie je zavŕšené, možností ako sa priblížiť k téme podnikania aristokratov je viac, dokonca aj takých, ktoré bezpodmienečne neoperujú s „hmotnými dokladmi minulosti.“



Železiareň v Drnave (pri Rožňave) na prelome 19. a 20. storočia (foto: archív autora)
Názov príspevku na prvý pohľad predznamenáva historicko-chrolonologické vykreslenie „dejín“ podnikania, no v skutočnosti len signalizuje povahu šľachtica - podnikateľa, ktorého spoločenské postavenie podliehalo hierarchickým premenám. Podnikanie možno teda vnímať (nie bez výhrad a paušálne) ako spoločného menovateľa, prítomného kontinuálne vedľa postupne dosahovaného statusu:

zeman, barón, gróf, knieža
–––––––––––––––––––––-
podnikateľ


Z môjho pohľadu historika umenia a kulturológa nehrajú dôležitú úlohu konkrétne počiny členov rodu Andrássy v oblasti hospodárstva. Skôr ma zaujíma všeobecnejší pohľad na podnikanie ako na jeden z modernizačných mechanizmov, ktorý zabezpečoval ďalšie, pre modernizáciu určujúce procesy. Vychádzať budeme teda z premisy, že označenie „moderné“ zahŕňa v sebe pojem „modernity“ ako výraz pre modernizáciu v politike, ekonomike – hospodárstve a pojem „modernizmu“ ako umelecko-kultúrneho ekvivalentu modernity, reps. vyjadruje istú intelektuálnu citlivosť na progres modernity (Marshall Bermann, Gábor Gyáni) - tak sa pozastavíme pri uplatňovaní sa jedného v podstate druhého (a naopak). Priznávam, predkladaný text nie je rezultátom exaktného vedeckého výskumu, len pozvoľným sledovaním a konštatovaním diania v podnikateľsky činnom rode na pozadí premien vo svete. Nie je však vylúčené, že v budúcnosti tieto tvrdenia podloží aj bádanie s výstupmi v podobe tabuliek a diagramov.

História Andrássyovcov siaha do včasného stredoveku a do ich príchodu na územie Gemera je skôr hmlistá, až koncom 16. storočia získavame jasnejší pohľad na dianie na ich panstvách. Nie je zanedbateľná skutočnosť, že až do svojho núteného odchodu v prvej polovici 40-tych rokov 20. storočia boli úzko zviazaní s týmto regiónom a svoj vzťah k nemu takmer výlučne prehlbovali. Krásna Hôrka ako majorátny hrad a kaštieľ v Betliari ako sídlo staršej vetvy, zohrali veľkú úlohu vo formovaní ich národného povedomia či vzťahu k dejinám. I napriek povinnostiam, ktoré ich zviazali s významnými centrami krajiny i zahraničím, neustále sa sem vracali, tu vychovávali svojich potomkov, pochovávali svojich predkov a rozvíjali obchodné – podnikateľské aktivity.

Rovnako ako všade vo svete aj život na Andrássyovských majetkoch poznačili zásadné dejinné zmeny, vedúce k vedomým prejavom modernosti. Historikmi i filozofmi je za zlomovú etapu v tomto kontexte považované obdobie osvietenstva, ktoré do stredobodu pozornosti stavia človeka a jeho schopnosti. Rok 1776 – vyhlásenie americkej nezávislosti, neskôr rok 1789 – dobytie Bastilly, medzi tým roky 1781 a 1785 - zrušenie nevoľníctva najprv v rakúskej potom v uhorskej časti ríše Habsburgovcov, spôsobili potrebu „moderného spoločenského zariaďovania“ (Ágnes Heller) podľa idey, že „Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní.“ Nástup modernosti však neznamená okamžité praktizovanie „zrovnoprávňovania“ ľudí, myšlienky vyjadrené v americkej Deklarácii nezávislosti či francúzskej Deklarácii ľudských a občianskych práv zostali (len) myšlienkami až podnes, no slúžili ako akýsi model, podľa ktorého by sa malo žiť a zabezpečovali a stále zabezpečujú „dynamiku modernosti“ (Ágnes Heller), svojím spochybňovaním ničivú pre všetky tradičné – premoderné štruktúry. Faktorov, ktorými je možné vyjadriť stupeň modernizácie (a tým pádom aj pomenovať moderné alebo nemoderné celky) je viacero a sú aplikovateľné predovšetkým na situácie v jednotlivých štátoch či regiónoch, no v našom prípade sa pokúsime preniesť ich na pomerne hermeticky uzavretú spoločenskú vrstvu aristokracie. Jedným z nich je model rovnosti možností podľa ruského sociológa Pitrina Alexandroviča Sorokina, ktorý za modernosť vyjadrujúce považuje podmienky - okolnosti, ktoré jednotlivcovi umožnia stať sa tým na čo jeho schopnosti stačia. Tieto podmienky majú jednotlivcovi zabezpečiť bez ohľadu na spoločenské postavenie jeho rodiny, pohlavie, náboženstvo... dosiahnutie cieľa výlučne na základe vlastného umu. Na to priamo nadväzuje jav, ktorý je označovaný ako „mobilita (dynamika) spoločnosti“ (Tamás Kolosi), ktorá vychádza z porovnávania generácií – napr. oblasť pôsobenia našich rodičov verzus naše polia pôsobnosti z profesionálneho hľadiska. Miera generačných rozdielov vyplývajúca z preskupovania (z jednej výrobnej oblasti do druhej) ukazuje stav modernizácie.

Pozrime sa, ako sa prejavila modernosť u aristokracie, ktorej spoločenské fungovanie sa zakladalo na princípe narodenia sa do pozície šľachtica. Narodenie sa do istej „funkcie“ predurčovalo životný cieľ aristokrata, ktorý sa dedil rovnako ako titul či majetky. Tak ako bol sedliak – syn roľníka vychovávaný k práci s pôdou, tak bol syn aristokrata vedený k riešeniu politických a hospodárskych otázok. Kým v nearistokratickej vrstve spoločnosti je smerom k súčasnosti pohyb povolaní rušnejší, v aristokratickej sa definovanie poslaní ustálilo už na začiatku novoveku a ich charakter sa zásadne zmenil až v polovici 20. storočia, kedy však táto vrstva takmer úplne stráca silu ako politická a hospodárska veličina (naďalej však tieto úlohy zapĺňa istá finančná elita). Už v renesancii boli povinnosti šľachty úzko spojené s otázkou moci – riadenia (vojenstvo, politika, podnikanie...) a reprezentácie (zberateľstvo, mecenáštvo...). Zvolený model Andrássyovcov to dokladuje – Peter I. Andrássy bol hradným kapitámom, rovnako ním bol aj jeho syn Ján i vnuk Matej II. – všetci traja teda zastávali veliteľskú vojenskú pozíciu, ovládali hospodárstvo patriace k hradu Krásna Hôrka (vtedy len v miere potrebnej pre život panstva), zároveň však hrad obnovovali a zamestnávali umelcov o čom svedčia aj ich renesančné epitafy. O niekoľko desaťročí už ako dediční vlastníci panstva ovládajú gemerské bane, verne (i neverne) slúžia dvoru, bojujú proti Turkom i protestantom, podporujú Istvána Gyöngyösiho a sú županmi. Keď sa prenesieme o niekoľko storočí ďalej, vidíme rovnaký vzorec: Emanuel I. Andrássy je zemplínskym županom, zúčastní sa revolučných bojov v rokoch 1848-1849, za svoje úspechy v železorudnom podnikaní dostal meno Železný gróf a patrí medzi najväčších zberateľov umenia v Rakúsko-Uhorsku. Jeho syn Gejza I. takmer presne nasleduje kroky svojho otca. Z uvedených príkladov vyvstáva záver, že mobilita zračiaca sa v generačných posunoch je u aristokracie takmer nulová, vzťahujúca sa len na postupnosť v tituloch. Kým u bežného človeka je mobilita vnímateľná po generáciách u šľachty ide mnohokrát o stáročné intervaly a nezovšeobecniteľné pohyby.

Vráťme sa však ešte ku príkladom podnikateľských počinov Andrássyovcov, ktoré sú vhodným príkladom ich všestrannosti, schopnosti aplikovať nové výrobné postupy a finančnícke trendy a snahy udržať rodinný majetok celistvý. Rodina už od polovice 18. storočia programovo skupovala bane a hámre v údolí rieky Slanej a začiatkom 19. storočia sa pustila do modernizácie hámra v Drnave, z ktorého Juraj IV. vybudoval prosperujúcu železiareň. Nezanedbateľným momentom je cesta mladého grófa s priateľom Istvánom Széchényim do Anglicka, kde študoval nové možnosti spracovania kovov, aj vďaka tejto skúsenosti bol jeho drnavský podnik najlepšie vybaveným nielen v Uhorskom meradle. Anglická študijná cesta však znamená aj import romantiky do architektúry na našom území – po návrate v roku 1828 dal na južnej terase Krásnej Hôrky postaviť neogotickú kaplnku pre svoju matku grófku Máriu Festetich. Drnavská železiareň bola následne s veľkým úspechom prezentovaná na prvej a druhej svetovej výstave v Londýne a Paríži. Za ďalšie vrcholné obdobie podnikateľských aktivít Andrássyovcov možno považovať 70 a 80-te roky 19. storočia, kedy Emanuel I. zakladá železiarske kartely, je ich podielovým vlastníkom a zároveň jedným z najväčších dodávateľov surového železa v monarchii. Popri baníctve a hutníctve však nezanedbávali ani lesné hospodárstvo a vinárstvo v Tokajskej oblasti a boli dokonca iniciátormi rôznych podporných akcií domáceho trhu.

Podnikanie a samozrejme aj politická pružnosť - zhovievavosť (nebola však vždy jednoznačná smerom k cisárovi), no predovšetkým hospodárska prosperita (vyvinutá modernita) zabezpečovali na veľkostatkoch Andrássyovcov (i iných šľachticov) vyspelý modernizmus. Vďaka vlne modernity dokázala uhorská šľachta garantovať široký diapazón faktorov modernizácie, čo paradoxne vyvolalo nepredvídaný sebazničujúci efekt vrcholiaci vo vývoji po Druhej svetovej vojne. Na záver je dôležité položiť si otázku, ktorá v podstate rezonuje v celom texte: bola aristokracia absolútne premodernou štruktúrou alebo nie? Platia pre ňu rovnaké princípy recepcie modernosti alebo existuje iná „aristokratická modernosť“? Jednoznačná odpoveď bohužiaľ neexistuje. I keď pripustíme lipnutie na tradíciách, či rodenie sa s istým (vyšším) spoločenským postavením, musíme uznať aj dosahovanie úspechov (cieľov) na základe vlastných schopností člena rodu v iných ako „očakávaných“ oblastiach (Rudolf II., Karl Eusebius Lichtenstein, Anton Grassalkovich, Dionýz Andrássy, Ladislav Batthyány...), no nemôžme spochybniť ani úspechy, ktoré šľachtici dosiahli v „tradičných“ poslaniach vďaka osobnej angažovanosti (Mária Terézia, Leopold Andrássy, Emanuel I. Andrássy...). Aj v tomto prípade však ide o dvojsečnú zbraň, keď za tradicionalistické možno považovať dedenie hospodárstva, no na druhej strane stoja s ohromnou flexibilitou reflektované novosti popierajúce zastaralé výrobné procesy. Nielen železiareň v Drnave, ale aj kartelové zoskupenia a poľnohospodárska produkcia (napr. veľkostatok v Parchovanoch) patrili vo svojej dobe medzi najpokrokovejšie v Rakúsko-Uhorsku a neskôr aj v Československu. I keď po roku 1789 neodhodili šľachtici svoje tituly a spoločenské postavenie, blížiac sa k 20. storočiu stále viac (zrejme podvedome) zavádzali do každodenného života myšlienky veľkých deklarácií, o ktorých sme hovorili – čím nadobudli svoj najhlbší zmysel. Modernosť, ktorú aristokracia navonok odmietala, sa jej (a takmer všetkému okolo nej) nakoniec stala vlastnou a zároveň aj osudovou.

Literatúra:
Basics, Beatrix: Betlér és Krasznahorka. Rubicon, Budapest 2005.
Gyáni, Gábor: Modernitás, modernizmus és identiválság a fin de sciécle Budapest.
Heller, Ágnes: A Theory of Modernity. Blackwell Publishers, Cambridge MA, 1999.
Kolosi, Tamás: Struktúra, rétegződés, egyenlőtlenség. In: Politika Tudomány, 1985. 2: 21-33.
Županič, Jan: Nová šlechta Rakouského císařství. Agentura Pankrác, 2006.


Text bol prednesený na konferencii "Andrássyovci a podnikanie 7. 11. 2008 v Rožňave.

Diskusia

wlxSaYKbyrj WGlkxNEYUBDOeZ 15.03.2011 00:38

bXIxzT <a href="http://wafqrppimbqx.com/">wafqrppimbqx</a>, [url=http://zfikdhspxxcu.com/]zfikdhspxxcu[/url], [link=http://okxznzrypali.com/]okxznzrypali[/link], http://eclhkeovlfag.com/

Július Barczi22.02.2010 15:41

Celkom ste ma potešili, ale ak dovolite, upresnim: "Olyan kihalt, olyan arva Krasznahorka büszke vára" preklad: "Je taky pustý, taký osirelý hrdý hrad Krásnohorský" Ide o verš hymnickej piesne, ktorá sa spievala pri príležitosti prevozu telesných pozostatkov Františka Rákócziho II. do Košíc. Dnes však slová tejto piesne nadobudli iné, nie romantické významy, ale svedčia o nečinnosti, nezáujme a ľahostajnosti ľúdí, ktorým, padol do náručia aj s celou svojou históriou a zbierkami...

Ladislav P 10.02.2010 21:55

Keď čítam o Krásnej Hôrke, napadne mi vždy ten maďarský verš: "Elhagyatott, árva, Krászna Horka buszke vára".

Ďusi Barczi09.01.2009 13:25

I keď odľahčený názor je niekedy fajn (viď. svetielko na konci tunela) a aj mýty sú fajn, ale mňa a verím, že nielen mňa, fascinujú aj pravé osudy - dajme tomu aj Alžbety Báthory (i keď jej príklad nie je najvhodnejší, keďže mýtus o nej samotné dejiny legitimizovali tým že do nich vstúpil, pravda, oslobodený od grófky Báthory Erzsébet). Dejiny aj bez toho, aby sme ich zámerne mýtizovali sú dosť zaujímavé a nedejú sa pre potešenie budúcich generácií. Tie by ich mali prijať také aké su! Históriu si nevyberáme na základe kritéria "páči - nepáči" a historici tu dnes (!) už nie sú od toho, aby ich prispôsobovali akejsi verejnej mienke či trendu. Ale napokon aj to tak trochu patrí k modernej - postmodernej dobe, výpožičky z minulosti... Len či je to tá správna dynamika modernosti...(?)

J. Abelovský09.01.2009 12:26

Poznáte ten aforizmus ? Netešte sa, keď vidíte svetielko na konci tunela. Môže to byť reflektor rušňa v protismere. Nejako takto fungujú aj historické mýty. Krátkodobo pomáhajú žiť, v dlhodobejšej historickej perspektíve sú zhubné. Tie slovenské obzvlášť. Jedným z nich je napríklad mýtus o slovanskej vzájomnosti. Možno aj preto veľkej časti našich spoluobčanov nevadí, keď sa náš štát viditeľne a programovo hrnie do náručia „uťahovačov kohútikov“.

svetielko na konci tunela09.01.2009 09:49

V dejinach su dolezitejsie myty ako skutocnost. Nikto presne nevie, co Kleopatra urobila pre Egypt, ale \\\"kazdy\\\" pozna jej osobne vztahy k vladcom Rima. A tusi niekto, co naozaj urobil napr. Nero? Preco by to malo byt u nas inaksie? Modernym trendom nie su ucebnice (pisane na politicku objednavku poslusnymi statnymi uradnikmi alebo inymi \\\"verejnami zamestnancami\\\") ale popularizacia osobnosti a ich cinov. \\\"Slovenku\\\" Alzbetu Bathoryovu sme už viackrat objavili - a to je dobre, ze sa pravidelne do pozornosti vracia - nastastie nie vsak cez ucebnice. Raz som cital knizku \\\"Myty nase slovenske\\\" a velmi som sa pobavil, kde je zadupana skutocnost (pravda). Ale vobec mi to nevadilo. Myty su krajsie. Dofam vsak, ze bude vela nadcencov, ktori zacnu na svetlo sveta vytahovat zabudnete osoby z nasej spolocnej stredoeuropskej historie, v ktorej kazdy s kazdym je rodina alebo kamarat kamarata, bez ohladu na ktorom mieste sa narodil (clovek ktory nevytiahol paty v minulom storoci z Bratislavy zil v 5 statoch: Rakusko-Uhorsko, CSR (C-SR), Slovensky stat (republika), CSSR (CSFR), Slovenska rebulika). A prestanme sa konecne hrat na nepriatelov a pozrime sa sa spolocne, ktora obluda nam naozaj nam robi zle, napr. posiela k nam vojska alebo prikaze vypnut dodavky plynu napriek zmluvam. Ked to spolocne urobime, napisat spolucnu madarsko-slovensku ucebnicu historie bude hracka .

Oldtimer ****08.01.2009 14:07

Nevyhral to v Čechách náhodou Jára da Cimrmann? A to teda Čech (aspoň spolovice) bol. K tým učebniciam - prepisujú sa stále.A aj dnes. Ide o to ako a v koho intenciách. Nedávno na to upozornil Rudolf Chmel. Podľa neho za jeho života došlo k takýmto totálnym prepisovačkám minimálne sedem razy. Veď aj náš najväčší Slovák - Štúr bol ešte v päťdesiatych rokoch (pamätám si) podľa učebnice dejepisu zapredanec Viedne ktorý až v závere života dospel k spásonosnému slavjanofilstvu. Možno aj preto už deti učebniciam neveria. A doma počúvajú len klišé... o tisícročnej porobe... o CK mocnárstve ako žalári národov... o židoch, ktorí sa všetci stali dedinskými krčmármi, aby mohli zdierať slovenský národ... o barbarských Maďaroch... atď atď. To je jedna vec. Druhou je fakt, že akési objektívne dejiny Slovákov (ktoré by nebolo treba po čase prepisovať) by -- podľa mňa - pri dnešnom stave vecí ani napísať nešlo. Nejestvuje ani v odbornej obci aspoň aký taký konsenzus. A to nehovorím o našich dejinách v nejakom širšom kontexte (ktorý je nevyhnutný). Viete si napríklad predstaviť spoločnú maďarsko-slovenskú učebnicu dejepisu? Ja nie.

Ďusi Barczi08.01.2009 13:34

Važeny pane, ja s Vami súhlasim! Historicke vedomie je deravé, resp. spadlo do akejsi diery... A Česi? Nuž nedá mi nespomenúť populárnu anketu o najväčšieho Čecha, viete koho si na(va)ši bratia vybrali ako najväčšieho spomedzi seba? Karola IV.! A to teda Čech ani zďaleka nebol... A v dejinách sa umiestňuje, dajme tomu po Přemyslovcoch a pred Masarykom, ak chceme, dokonca aj pred Husom (par rokov). Kto by bol najväčší Slovák u nás - aký by bol výber kandidátov? Učebnice neprepíšeme - veď mnohé historické zemepisné názvy by sa našim politikom a poniektorým učiteľom iste nepáčili, skutočnosti nedpolníme, veď kto by to aj urobil (nieže by sme nemali dosť odborníkov)... a tak ďalej je to celý reťazec problémov, ale verím, že cesta sa nájde a nielen pre doplneniu učebníc...

Oldtimer *****08.01.2009 12:44

Nešlo mi ani tak o problém „zlyhania“ našich duchovných či hospodárskych elít v druhej polovici 19. storočia. Veď napokon – kedy a v ktorom historickom období (a dvojnásobne to platí o súčasnosti) naše elity „nezlyhali“ ? Skôr som narážal na „čiernu dieru“, ktorá sa rozprestiera v povedomí bežných Slovákov medzi Veľkou Moravou a Štúrovým vystúpením. Na rozdiel trebárs od Čechov (ich – dnes už farbistá – „doba temna“) sme ju doteraz nedokázali zaplniť ničím iným než mináčovským ahistorickým, plebejským mýtom „ovčieho národa, ktorý vždy len trpel a dal sa ubíjať v mene spravodlivej veci". Mám taký neblahý pocit, že so zapĺňaním tejto diery sa nikdy poriadne, ale hlavne zmysluplne ešte ani nezačalo. Takže – nijako Vás nezbavujem Vašich ambícií historika. Len sa treba zamyslieť nad ich formou. Preto som aj spomínal učebnice. Tam niekde by bolo treba „zmyslupne“ začať – lebo tam by to malo šancu na nejaký produktívnejší ohlas. Ak – pravda - už nie je na všetko toto príliš neskoro.

Ďusi Barczi08.01.2009 12:12

Vďaka za reakciu, potešila. Písať a hovoriť aj za cenu rezignácie na pozornosť auditória je takmer pre každého historika i kunsthistorika osudové. Tak ako je spoločnosť stratifikovaná tak je aj historické vedomie viacúrovňové. To však podľa mňa nepredstavuje problém – teda, že jeho intenzita v jednotlivých spoločenských vrstvách je rôzna, niekde silnejšia, inde zasa menej. Väčší problém predstavuje otázka piliera, o ktorý sa to historické vedomie opiera... Ak sa opiera len o jánošíkovské mýty (!), pochopiteľne „pokrokárstvo“ (prečo úvodzovky, keď univerzálny pokrok aj tak neexistuje?) spoločenských elít Uhorska nebude pochopený a tým pádom ani v dostatočnej miere reflektovaný. Ad pokrokárstvo spoločenských elít Uhorska: spoločenská elita sa v Uhorsku mnohokrát rovnala elite kultúrnej. Nechcem, aby nasledujúce slová vyzneli ako protirečenie si, ale mám dojem, že v istých otázkach (v dobovom kontexte nie kľúčových) práve táto elita v druhej polovici 19. storočia zlyhala. Mohlo by toto mať za následok jej vytratenie sa zo slovenského historického vedomia?

Aukcie

147. večerná aukciaNa aukcii bolo vydražených 41 diel (59%) v celkovej hodnote 435 050 €. Nevydražené diela je možné zakúpiť v našich výstavných priestoroch.147. večerná aukcia

Newsletter

Ak chcete byť pravidelne informovaný, a dostávať aktuálne informácie o činnosti spoločnosti SOGA, prihláste sa do nášho mailing listu.

Pre poskytovanie lepších služieb stránka využíva cookies. Používaním stránky súhlasíte s ich využívaním. Viac o cookies

Zatvoriť