Formálne a technologicky vyvážené kompozície sú v skutočnosti priestorom dramatických dejov, zložitých zápletiek bez vnútornej logiky, nečakaných a nezmyselných spojení. Na tieto výjavy neraz dohliada vasilkovský boh zo stroja (či VSŽ?), dues ex machina, nepravdepodobná postava, zariadenie, mechanizmus či aparát. Toto inštrumentárium, vsadené na scénu, neilustruje nič konkrétne, je skôr mementom, novodobým penátom našej absurdnej doby. Podobne, aj ďalšie postavy maliarskych jednoaktoviek: vznešené a vážne bytosti zobrazené v hieratickej perspektíve; kto je viac – francúzsky kľúč alebo vysávač!?

Tak ako prví herci v antickom divadle (alebo malom súbore), podivní Vasilkovi hrdinovia zastupujú naraz viacero rolí. Navonok statické a neústrojné, ostávajú tieto mechanické náhrady paradoxne živou esenciou osobnej mytológie autora. Akoby odkazovali k dôstojným liturgickým obradom kultu Východoslovenských železiarní, tajnému náboženstvu z Východného pobrežia či maskovaným rituálom miestneho hokejového konventu. Akoby boli protagonistami svätých obrázkov, ikon, ku ktorým len pár vyvolených jednotlivcov môže odriekať svoju modlitbu.

Expozícia týchto dejov nie je na prvý pohľad jasná. Nie je to Biblia pauperum, ľahko čitateľný katechizmus pre chudobných (duchom). Vasilko scény úmyselne šifruje. Vedome sa vyžíva v ich nečitateľnosti, jasný a zrozumiteľný obsah by ho bytostne nudil. Tajomstvá svojich obrazov si starostlivo stráži, odmieta ich sprostredkovať každému („proste nechcem aby tomu hocikto rozumel!“ J.V.). Divákovi podsúva viacero interpretačných rovín - sú jeho opakované úniky z reality naozaj podvratnou formou občianskeho aktivizmu, kritickou revíziou nefungujúcich systémov alebo skôr osobnou clivotou (naozaj môže byť všetko lepšie?) či len podivnou, mechanickou melanchóliou?

Rovnako nejednoznačne sa javia aj hrdinovia jeho obrazov. Autor ponecháva na naše zváženie, či sú priamymi odkazmi na medzivojnové avantgardy (futurizmus, dadaizmus, surrealizmus, konštruktivizmus), slávnu Hamiltonovu koláž (vysávač, v časoch, keď ešte nepomýšľal na samovraždu) alebo len prchavými spomienkami na detstvo (Šrófikove dobrodružstvá, Zlatá brána), socializmus (vizualita informačných systémov, sektorový nábytok), dedovu farmu, spišskú gotiku, Marka Blaža.... Alebo inak: „Najprv som chcel byť traktorista, kombajnista, šofér autobusu, potom hokejový brankár, neskôr zas šaman, kúzelník a hypnotizér.“[1]

Nina Gažovičová