2015: Vesmírna odysea

Dnes je už zjavné, ktoré podoby umenia východného bloku zahraničie oceňuje a akceptuje. Nie je a nebude to ani vrchárska idyla, slovenskí šuhaji či krojované devy (aj keď jedna Dedinčanka – Venuša Šeherezáda asi áno), čím sa zapíšeme na medzinárodnej scéne. Paradoxne, Slovensko ako krajina, ktorá bola ešte v polovici 20. storočia viac rurálnym než priemyselným a mestským prostredím, krajina, čo ustavične nostalgicky tiahne k ľudovému či folklórnemu, sa na medzinárodnej scéne nakoniec etabluje najmä vďaka úniku / úletu našich umelcov od (normalizačnej) reality. Práve tento programový eskapizmus, spojený s absenciou zväzujúcej kultúrnej tradície, vyústil na našom území do mimoriadnej koncentrácie pozoruhodných autorských a autentických mikrokozmov (Július Koller, Stano Filko, Peter Bartoš, Rudolf Sikora).

Kým Július Koller je dnes už viac-menej stálicou medzinárodných výstavných projektov – udalosťou tohtoročnej sezóny bude bezpochyby jeho samostatná výstava vo viedenskom MUMOK-u; dielo Stana Filka – ohromujúce svojím rozsahom, povahou a komplexnosťou, čaká nielen na prienik na svetový trh, ale aj na zodpovedajúce umelecko-historické spracovanie. Napomôcť tomuto procesu by mala samostatná výstava FILKO – FYLKO – PHYLKO, zameraná na výber z umelcovej tvorby 60. a 70. rokov 20. storočia v Slovenskej národnej galérii (23. jún – 18. september 2016, kurátorka Lucia Gregorová Stach), ako aj vydanie sprievodnej knižnej publikácie. Tento projekt je prvou časťou rozsiahleho výskumného zámeru, ktorého výsledkom je plánovaná obsiahla retrospektívna prezentácia umelca.

Obchodné narábanie s dielom Stana Filka je v ostatných rokoch vo výhradnej réžii spoločnosti Art Capital. Po dvoch samostatných prezentáciách (červená a modrá) minuloročná výstava Biela Ontologia Transcendencia Metafyzika v kurátorskej koncepcii Miry Keratovej príznačne kolidovala so zavŕšením života autora a s jeho odchodom do piatej dimenzie.

No nie je to „len“ záujem západných inštitúcií či teoretikov. Aj medzinárodne rešpektovaní umelci sa začínajú hlásiť k umeleckému odkazu našich autorov. Asi najvýznamnejším príkladom uplynulého roka je participatívna interakcia Rirkrita Tiravaniju (*1961) s dielom Júliusa Kollera, realizovaná pre moskovské centrum súčasného umenia Garage. Tiravanija sa už v minulosti otvorene priznal k odkazu Júliusa Kollera, jeho dielo uviedol ako hlavný inšpiračný a kreatívny zdroj pri viacerých autorských projektoch. Z rozsiahleho archívu umelca si pravidelne vyberá konkrétne diela tematizujúce vzťah umenia a života. Na svojej prvej výstave na území Ruska opätovne odprezentoval viacero Kollerových diel, odkazujúcich k jeho záujmu o stolný tenis. Nanovo tiež zinscenoval Univerzálny Futurologický Otáznik (1978); deti na lúke nahradil miestnymi obyvateľmi Moskvy, ktorí sformovali otáznik pri bráne Gorkého parku (podobne ako v roku 2012 v Zócalo, México City či v roku 2013 pred Dómom sv. Štefana vo Viedni).

Everything Goes Pop
Jeden z najviditeľnejších impulzov uplynulého roku je spojený s pokusom o medzinárodnú redefiníciu hnutia pop-art, ktoré bolo donedávna spájané výhradne so západným kultúrnym okruhom. Súčasná prezentácia prostredníctvom lokálnych variantov mimo hlavných ohnísk jeho vzniku prináša do všeobecných dejín umenia celkom odlišné umelecké východiská. Pre západ je pop ťažiskovou témou, pre naše prostredie, nezaťažené boomom konzumu, reklamy a populárnej kultúry, je viac apropriovanou formou. Výsledkom východoeurópskej modifikácie pop-artovej stopy je vlastný variant s originálnou ikonografiou a celkom odlišným tematickým zázemím.

Explózia popu vo výstavnej činnosti prestížnych medzinárodných inštitúcií (prehľadové výstavy International Pop so zastúpením J. Jankoviča, J. Kollera a J. Želibskej vo Walker Art Center v Minneapolise, s reprízami v Dallas Museum of Art a Philadelphia Museum of Art; The World Goes Pop v Tate Modern so zastúpením J. Jankoviča a J. Želibskej, ale aj budapeštiansky variant Ludwig Goes Pop + The East Side Story s prezentáciou viacerých slovenských autorov ako Juraj Bartusz, Stano Filko, Július Koller, Juraj Meliš, Rudolf Sikora a Jana Želibská), spojená s detekciou regionálnych variantov mimo hlavného prúdu potvrdzuje, že dejiny umenia v určitých fázach vlastne slúžia, resp. sa prelínajú s trhovým záujmom. Pokus o redefiníciu globálneho hnutia pop-artu je typickým príkladom bežnej stratégie vytvárania nových, inštitucionálne relevantných mikrotrhov. Môžeme očakávať, že túto odbornú, umeleckohistorickú aktivitu bude čoskoro nasledovať komerčný záujem zo strany medzinárodných inštitúcií a zberateľov.

Zvlášť inštalácia Jany Želibskej Kandarya-Mahadeva (1969/2010-12) zo zbierky Linea, (odkazujúca na rovnovnomenný hinduistický chrám), ktorej Tate Modern vyhradila samostatnú miestnosť pútala pozornosť zahraničných kurátorov a návštevníkov. Socialistický feministický diskurz prezentovaný neočakávanou kombináciou pop artovej formy v kolízii s tantrickou ženskou energiou a erotickými rituálmi možno považovať za jeden z vrcholov londýnskej výstavy.

Nemo Propheta Acceptus est in Patria

Ako sme už naznačili, zahraničný záujem o miestne, autentické polohy konceptuálneho umenia sa len zľahka stretáva s odozvou domáceho zberateľského publika. To je prednostne fixované na overené hodnoty domácej moderny, ktoré však najmä vo svetle nových okolností vyznievajú čoraz regionálnejšie. Je jednoznačné, že slovenské umenie pred rokom 1945 neponúka relevantný rámec pre medzinárodný obchod s umením. Naopak, predstavitelia našej neoavantgardy pozvoľna utvrdzujú svoju pozíciu v medzinárodných rankingoch.

Otázne ostáva, do akej miery sa tento proces odrazí na správaní domácich zberateľov, resp. ľudí, ktorí umenie na Slovensku nakupujú. Uplynulý rok totiž opätovne potvrdil, že pozícia regionálnych lídrov trhu je fakticky neotrasiteľná. Všeobecný dopyt vo všetkých cenových rovinách dlhodobo upevňuje ich postavenie a miesto pre „nasledovníkov“ sa uvoľňuje len veľmi sporadicky. Trh totiž len ťažko dokáže u väčšinového zberateľa generovať záujem o autorov mimo hlavného investičného prúdu. Dôsledkom je dlhodobý proces pozoruhodných cenových nárastov u veľmi malej skupiny autorov sprevádzaný minimálnym záujmom o zvyšok scény. Potvrdzuje to známe marketingové pravidlo o 5 percentách, ktoré tvoria 95 percent obratu. Táto fixácia na pár mien pritom pre vnímavého zberateľa vytvára priestor na výhodnú investíciu v segmentoch ostávajúcich dlhodobo bez povšimnutia. Aj keď sa dejiny umenia s odstupom času prikláňajú k umeniu outsiderov a často kanonizujú iné výtvarné prejavy než tie, ktoré preferuje trhový rámec, väčšina domácich zberateľov sa prednostne riadi vlastným vkusom, než činnosťou našej najvyššej zbierkotvornej inštitúcie.

Túto (neraz neopodstatnenú) a prehnanú vieru vo vlastný úsudok spôsobuje najmä fakt, že náš zberateľský okruh je z veľkej časti tvorený jednotlivcami, ktorí umenie nakupujú, nezbierajú. Poväčšine tak iba nasledujú „trendy“, ktoré sa sformovali ešte koncom 90. rokov. Trhu zásadne chýba nová generácia zberateľov, reagujúca na aktuálne a progresívne dianie doma, ale aj v zahraničí. Je zarážajúce, že vedúci predstavitelia firiem, ktorých produkty či technologické inovácie nachádzajú uplatnenie v globálnom meradle osobne kladú na umenie tak nízke, zvyčajne len čisto estetické nároky (krásna pastierka husí, sympatickí pijani v krčme, farebná kytica, dynamické kone na puste...). Akákoľvek snaha subjektov, profesionálne sa zaoberajúcich obchodom s umením je v domácom prostredí úzko obmedzená limitmi vlastnej klientely. Slovenskému trhu s umením jednoducho najviac chýbajú ozajstní zberatelia...

V normálnych podmienkach by sa s rastúcim medzinárodným záujmom mali sily na domácom trhu prirodzene preskupiť. Jedným z mála novovzniknutých subjektov, ktorý z investičných dôvodov sleduje príklon zahraničia k domácej neo-avantgarde je stredoeurópsky fond súčasného umenia ART FOND. V prvom roku svojej existencie napĺňal prísne vytýčený program akvizičnej činnosti. Jej nedávna prezentácia potvrdila, že nakupovať tam, kde je väčšina kľúčových diel už v súkromných rukách alebo verejnoprávnych zbierkach, nie je jednoduché. Napriek tomu, profilová kolekcia Fondu dokumentuje, že aj v súčasnosti sa stále dajú nájsť diela, ktoré sa môžu stať piliermi budúcich významných kolekcií.

Benka, Fulla a tí druhí

Výsledky verejných predajov, ktoré v uplynulom roku realizovali naše aukčné spoločnosti jednoznačne potvrdzuje dominanciu autorov dlhodobo určujúcich domáci trhový rámec. Rekordné predaje Martina Benku, Jana Hálu, Ľudovíta Fullu, Ladislava Mednyánszkeho a Júliusa Jakobyho tvoria podstatnú časť obratu všetkých aukčných domov. Žiaľ, ani tento rok sme nemali k dispozícii výsledky všetkých aukčných spoločností a aj preto sú naše pozorovanie len čiastkové a, prirodzene, nemajú ambíciu všeobecnej analýzy. Podľa verejne dostupných údajov je najdrahším predaným dielom roka 2015 olejomaľba Ľudovíta Fullu Zátišie s ovocím z roku 1928, ktoré sa na novembrovej aukcii spoločnosti Art Invest vydražilo z vyvolávacej ceny 100 000 eur za konečných 170 000.

V Aukčnej spoločnoti SOGA predstavujú uvedení autori až štrnásť predajov zo šestnástich, ktoré by v minulom roku v slovenských korunách prekročili magickú miliónovú hranicu. Zvyšné dva dosiahli Cyprián Majerník a Konštantín Bauer, obaja v autorských rekordoch. Najdrahším predaným dielom roka 2015 sa stala galerijná olejomaľba z kľúčového tvorivého obdobia Martina Benku Z Detvy, vydražená za 146 000 eur. Druhé miesto patrí Aktu ženy od Júliusa Jakobyho z prvého vrcholu jeho tvorby, ktoré sa predalo za 120 000 eur. Tretím najdrahším dielom je Otčenáš Ľudovíta Fullu, komorný variant diela nachádzajúceho sa v majetku galérie umelca v Ružomberku, ktoré dosiahlo sumu 95 00 eur.

Najväčší obchodný úspech SOGY tak takmer výhradne zabezpečujú predaje kľúčových autorov slovenskej moderny, dosiahnuté prednostne na večerných aukciách. Formát evening sale tak aj v uplynulom roku opätovne potvrdil svoje opodstatnenie. Väčšinu rekordov, ale aj obratu generuje SOGE práve tento typ výberových aukcií. Celkové výsledky našej najväčšej aukčnej spoločnosti sa prakticky rovnajú tým z predošlého roka – na šiestich živých dražbách SOGA predala 651 diel za 2 812 000 eur, čo je len o 150 000 eur viac ako v roku 2014. Uvedené výsledky, ale aj jasne cielený fókus klientely naznačujú isté limity domácej kúpnej sily a jej len veľmi pomaly a ťažko meniace sa preferencie.

Na Pičus?

Predaj súčasného umenia, ktorý môžeme sledovať na verejných aukciách, prirodzene, vypovedá len čiastkovo o sile obchodu s týmto „tovarom“. Žiaľ, nie je možné získať a vyhodnotiť údaje o galerijnom predaji a tak môžeme len opätovne konštatovať, že ani jedna zo slovenských aukčných siení si v súčasnosti nedokáže len prostredníctvom obchodovania so „živým“ umením zabezpečiť relevantný obchodný úspech; hoci v minulom roku sa domácim aukčným domom aj v tomto segmente podarilo realizovať viacero pozoruhodných predajov. Spoločnosť White and Weiss, ktorá sa súčasnému umeniu venuje programovo, predala minulý rok na svojich dvoch aukciách 97 diel súčasného a moderného umenia. Obrat spoločnosti dosiahol niečo cez 320 000 eur, pri úspešnosti okolo 20 percent. Najvyšší uskutočnený predaj patrí dielu košického modernistu Júliusa Jakobyho Pri studni, ktoré sa vydražilo za 48 000 eur, čím sa zaradilo na šieste miesto v celkovej tabuľke najvyšších predajov spoločnosti. To bol však v uplynulom roku jediný predaj nad pomyselnou miliónovou hranicou. Ostatné predaje boli rádovo nižšie – Optický reliéf Milana Dobeša zo 60. rokov sa vydražil za 15 000 eur a olejomaľba Bohdana Hostiňáka Útek z Tróje dosiahla sumu 12 000 eur. Nad desaťtisíc eur sa v minulom roku vydražili diela Dezidera Tótha Koan XIX (10 500 eur), Ladislava Gudernu Operácia (10 600 eur) a Adama Szentpéteryho Deformácia (10 000 eur). Pri väčšine diel síce nedochádzalo k markantnému navyšovaniu, pozitívom však je, že v rebríčku dvadsiatich najvyššie predaných diel je oveľa viac zástupcov súčasného umenia ako v roku 2014 (Bočkayová, Frešo, Gabriel, Haas, Koller, Rembovský, Rónaiová) a rovnako aj to, že aj ceny, ktoré boli dosiahnuté sa pohybujú rádovo v tisícoch eur. Pripomenúť treba aj predaj bromostriebornej fotografie Tona Stana Všekto už vieš, z roku 2001, ktorá dosiahla sumu 5 000 eur, čo v našom prostredí treba považovať za mimoriadny úspech.

Z verejných aukčných predajov tento rok vďaka prekvapivej mediálnej „podpore“ asi najviac zarezonoval predaj sochy Viktora Freša Pičus. Rozruch (zašumenie na scéne) okrem samotného predaja za 4500 eur vyvolali aj obchodné praktiky umelca, ktorý dlhodobo využíva obchodný potenciál diela a predmetnú sochu produkuje v „zástupoch“. Dielo vydražil slovenský zberateľ, ktorý kupuje umenie dlhodobo, hoci sporadicky. To, že jeho vkus je radikálne vychýlený od bežného štandardu nie je potrebné zdôrazňovať. Je skôr pozoruhodné, ako náhodný akt súkromnej osoby dokáže „otriasť“ domácim trhom so súčasným umením.

Pozitívnym impulzom na domácej scéne je postupná stabilizácia a zdynamizovanie galerijnej sféry. Viacero našich zástupcov primárneho trhu s umením dlhodobo upevňuje pozíciu v stredoeurópskom regióne a mnohí sa vďaka kontinuálnej aktivite úspešne etablovali v tomto geografickom priestore. Zvlášť amt_project, Gandy Gallery, Zahorian a Van Espen a SODA Gallery, vďaka účastiam na medzinárodných veľtrhoch, publikačnou činnosťou či prostredníctvom kolaborácií získavajú čoraz väčšiu pozornosť medzinárodného publika. Rešpektovaná anglická kritička a teoretička Louisa Buck z mesačníka The Art Newspapers vo svojej krátkej správe zo Start Art Fair dokonca ako prvý z highlightov uviedla mix českého a slovenského konceptuálneho umenia v stánku SODA Gallery. V uplynulom roku vznikli v Bratislave nové galerijné priestory – DOT Gallery sa svojim programovo prihlásila k prezentácii súčasnej maľby, podobné ambície má aj výstavný priestor Ateliér XIII.

A busta...

Samozrejme, v prehľade roku 2015 nemôže chýbať busta. Ak by sme mali použiť terminológiu súťaží populárnej hudby, titul objav roka by bezpochyby patril sochárovi Gian Lorenzovi Berninimu. V súčasnosti pravdepodobne nie je na Slovensku známejší predstaviteľ talianskeho baroka či možno aj umelec ako taký. To, že jeho socha (tak sa na tom zhodli dvaja kľúčoví hráči svetového významu – Sotheby’s a Getty) bola takmer rok a pol prístupná širokej verejnosti v lobby Aukčnej spoločnosti SOGA, v centre nášho hlavného mesta, vypovedá o viacerých veciach: v prvom rade o tom, že tu v strede Európy už akosi neveríme na zázraky – ale zasa, úprimne, Zmetákova zbierka žiadne zázraky nepripúšťala. Hovorí o smutnej strate našej prirodzenej zvedavosti, schopnosti preciťovať a vnímať krásu, či len ne-obyčajné vybočenia z priemeru. Táto „ignorácia“ nás paradoxne ničím neodlišuje od „vyspelého“ západného sveta – stačí si spomenúť na Banksyho pouličný stánok či koncert, ktorý na stanici newyorského metra odohral na stradivárkach v hodnote tri milióny dolárov husľový virtuóz a dirigent Joshuha Bell. Za necelú hodinu prešlo okolo neho bez povšimnutia 1070 ľudí. Pristavili sa len siedmi cestujúci, väčšina z nich boli deti.

Berninho busta, žiaľ, nebola žiadnym sociálnym experimentom. Naznačila mnoho o vzťahu centra a periférie, potvrdila, že obchod s umením je naozaj tvrdým a neľútostným biznisom, poriadne prevetrala chodby na ministerstve kultúry a zaplnila letné stránky všetkých domácich médií. Táto „kauza“ mala dokonca  - a to sa stalo prvýkrát v našom prostredí – vplyv na domácu legislatívu. Pôvodný Zákon 416/2002 o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov bol v decembri minulého roku , aj vzhľadom na naznačené okolnosti, rozsiahlym spôsobom novelizovaný (pozri Zákon 376/2015). Po bitke je však každý generálom; a každý zázrak trvá dva dni. Jediné a najvýznamnejšie posolstvo, ktoré busta Pápeža Pavla V. zanechala na Slovensku, je jednoznačné. Všímať si svet okolo a vnímať ho so zvedavosťou. Nebrať veci ako sú, ale hľadieť na ne detskou (či odbornou?) optikou. To, čo tu teraz je, nemusí byť zajtra, reps. môže byť, ale úplne inak...

Publikované in: 365­­­­­° (magazín o umení)­, Slovenská národná galéria, 2015. č. 2

Fotografia: dostupné na http://music-zone.eu/prave-vychadza-dlhoocakavane-nove-koncertne-dvd-skupiny-tublatanka/