Nedávno som sa zúčastnila jednej aukcie v Čechách. Na internete, v aukčnej ponuke som objavila dielo, ktoré vytvoril popredný česko-slovenský dizajnér Václav Kautman. V aukcii však bolo zaradené ako práca neznámeho kutila. Čo viac k tomu dodať. Asi len to, že takejto atribúcii zodpovedala aj vyvolávacia cena – 1 200 českých korún. Keďže som dielo chcela naozaj vydražiť a nedokázala som odhadnúť, kam sa jeho cena môže vyšplhať, respektíve, či niekto ďalší odhalí jeho autora, rozhodla som sa prihlásiť na telefonickú dražbu. Priznávam, stalo sa tak asi 10 minút pred začiatkom samotnej aukcie, ale všetko sa podarilo a pán v telefóne mi prisľúbil, že ma o 142 položiek zavolajú.

V napätí som čakala asi hodinu a pol a moje vzrušenie začalo kulminovať, keď sa na displeji konečne objavilo české číslo. Aké však bolo moje sklamanie, keď mi slečna na druhej strane aparátu oznámila, že moja položka už bola vydražená, pretože sa so mnou nemohli spojiť, lebo si zle zapísali moje číslo... Že mi síce volali, ale po niekoľkých pokusoch to vzdali. Všetky moje naliehania ako aj žiadosť o opakovanú dražbu boli márne. Dielo sa predalo za necelých 5 tisíc a mňa slečna s istotou ubezpečovala, že nemám byť smutná, (viem si predstaviť, čo si mohla o mne myslieť), vraj oni mi niečo také (neznámeho kutila) ešte určite zoženú....

Sklamanie a zúfalstvo. Škoda slov.

Vtedy som si spomenula na „naše“ telefonické dražby a prípady, keď sa z akýchkoľvek príčin nevieme spojiť so záujemcom o dražbu. A tak mi v tejto chvíli, pod jarmom osobných skúseností, neostáva mi nič iné, ako sľúbiť, že budem trpezlivejšia a že spravím maximum pre to, aby každý telefonický dražiteľ využil naplno svoje právo zapojiť sa do aukcie.....

Howgh.