139. jarná aukcia výtvarných diel

06. Marec 2018, 18:00

Priestory SOGY, Panská 4, 811 01 Bratislava

139. jarná aukcia výtvarných diel

Blogy | Trh slzám neverí (krátka správa o trhu s umením)

Uplynulý rok nepriniesol v prostredí domáceho trhu s umením žiadne mimoriadne či zlomové momenty. Hoci táto stagnácia môže naznačovať, že aktuálny stav nevyhnutne smeruje ešte k hlbšiemu prepadu; status quo je pozitívny minimálne v jednom aspekte. Na Slovensku sa totiž ešte stále v plnej miere neudomácnilo prvoplánovo „komerčné“ narábanie s výtvarným umením. Neujali sa tu – na západe bežné – praktiky „vyrábania“ nových autorov umelým zvyšovaním cien, prostredníctvom senzácií alebo bombastických aukčných rekordov. Takého manipulovanie s verejnou mienkou, ktoré nezorientované publikum vedome odkláňa od pravých hodnôt, sa dnes, našťastie, odohráva len v regionálnom kontexte či na stránkach bulvárnej tlače. Napriek mnohým limitom nášho postsocialistického prostredia dnes už väčšina chápe, že nie je nutné (a ani správne) prispôsobovať sa vkusu, ktorý určuje jediné pravidlo – najlepšie umenie je to najdrahšie...

Prirodzene, stále existujú rôzne tlaky a súkromné iniciatívy, ktoré smerujú (viac či menej nápadne) k prieniku vybraných autorov do výstavných plánov štátnych galérií. Opakovane dochádza k pokusom presadzovať týchto „umelcov“ v podnikateľských kruhoch, ohurovať nezorientované publikum (bezvýznamnými) zahraničnými prezentáciami či (pochybnými) oceneniami. Od laickej verejnosti nemôžeme očakávať detailnú znalosť pomerov – na trhu s umením či v kultúrnej prevádzke. V každom biznise však platí, že ak sledujete lídrov, nemali by ste sa príliš pomýliť. V prípade obchodu s umením to neznamená zamerať sa len na overené predajné galérie či aukčné spoločnosti. Záujem začínajúceho zberateľa by mal prvorado smerovať k programu a zbierkam Slovenskej národnej galérie (či už prostredníctvom osobných návštev alebo internetovej stránky web umenia) a vybraným regionálnym štátnym inštitúciám.


Ak chcú jednotlivé subjekty dlhodobo a úspešne fungovať, musia nevyhnutne smerovať svoje obchodné snaženie k inštitucionalizovanému kánonu. Vstupom do „múzea“ automaticky dochádza k valorizácii hodnoty samotného diela a zároveň aj posilneniu „značky“ jeho autora. Je  preto mimoriadne dôležité čo a za akých podmienok do zbierkových fondov našich galérií a múzeí prichádza, ako aj to, čo naše múzeá a verejné galérie vystavujú. Aj preto je normálna – rozumej odborne motivovaná – prevádzka štátnych organizácií pre domáci trh mimoriadne dôležitá. Rôzne anomálie, ako obchádzanie základných odborných kritérií, podriaďovanie sa diktátu trhu, alebo dokonca snaha ho umelo konštituovať na pôde verejných galérií, nebezpečne zasahujú do prirodzeného vývoja trhového prostredia. Nehovoriac o prípadoch, keď prehľadové výstavy a monografické publikácie slúžia na verifikáciu pochybných diel zo súkromných majetkov či nejakých aktivít, na pôde verejnoprávnych inštitúcií neprijateľných.

 

Ja som znalec, kto je viac

Na ideálny stav, ktorý by zahŕňal zdravo fungujúce prostredie s jasnými vzťahmi a kompetenciami jednotlivých zástupcov, si asi budeme musieť ešte pár rokov počkať. Súčasné pomery výrazne komplikuje neprehľadná situácia, ktorú neuľahčuje ani stav domáceho znalectva. Je nepochybné, že odborní pracovníci, znalci a experti sú významným článkom trhovej štruktúry – vyjadrujú sa k pravosti diela, overujú ju, skúmajú pôvod – jednoducho, verifikujú hodnotu. Neexistencia štandardného trhového prostredia pred rokom 1989 sa zásadne podpísala pod oklieštený vývoj nášho znalectva. Tento stav sa zmenil prakticky až s komplexnejším rozvojom domáceho trhu, ktorý si aktívnu prítomnosť znalca doslova vyžiadal. So značným časovým posunom sme tak na našom území mohli sledovať identické procesy ako tie, ktoré stáli pri konštituovaní funkcie znalca v modernom trhovom prostredí v západnom svete.

 

Prítomná situácia naznačuje, že význam pozície znalca v trhovej štruktúre bude časom výrazne posilňovať. Počet falzifikátov a ich „kvalita“ v súčasnosti rastie do takej miery, že predaj, respektíve kúpa umeleckého predmetu bez relevantného znaleckého odobrenia prakticky nie sú možné. V minulom režime odborníkom často chýbal kontakt so „živým materiálom“, fungovali v mantineloch verejných zbierok, úplne odtrhnutí od cenovej a trhovej praxe, vlastne neboli ani len nútení o výtvarných dielach pochybovať. V štátnych inštitúciách pracovali zväčša s dielami zo stálych zbierok, respektíve priamo so žijúcimi umelcami, teda s objektmi posvätenými rokmi či inštitúciami – všeobecne tak neexistoval dôvod spochybňovať pôvod diela. Trh bol politicky umelo poddimenzovaný, otázka pravosti aj preto nebola témou. Tento stav zmenil až jeho nedávny rozvoj a základný predpoklad seriózneho fungovania – kult originálu.

 

Kým ešte donedávna bola úloha historikov umenia orientovaná skôr na kritické hodnotenia umeleckých diel, akademickí vzdelanci sa dnes bežne uplatňujú v prostredí trhu ako znalci či poradcovia súkromných zberateľov. V týchto „službách“ zohrávajú mimoriadne dôležitú úlohu, a je veľmi nebezpečné podceňovať ju. Na druhej strane, rovnako platí, že nie každý (dobrý) historik umenia je (dobrým) znalcom. Formulovanie odborného stanoviska je závažným aktom. Ak dnes vieme, že existujú experti, ktorí vlastnia pečiatku súdneho znalca a ich názor, a teda aj posudok, je dlhodobo neakceptovateľný, niečo je nepochybne zhnité v štáte slovenskom... Vyhovárať sa na neexistujúcu legislatívu nerieši morálny problém jednotlivca (ktorý navyše spadá priamo pod Ministerstvo spravodlivosti) a vedome či nevedome deklaruje nekorektné vyjadrenia. Riešenie je, zdá sa, v nedohľadne. A to je problém. Pravosť umeleckého diela je základným, východiskovým faktorom, ktorý podmieňuje akékoľvek seriózne obchodovanie. V štandardných podmienkach ho zaručuje znalec alebo spoločnosť znalcov, znalecký inštitút. Pritom je samozrejmé, že znalci sú kariérne vysoko špecializovaní – ich odborné vyjadrenie sa týka zásadne presne vymedzeného dejinného úseku konkrétneho autora, prípadne časti jeho tvorby.

 

Kvalita za každú cenu

Popri pravosti je nemenej podstatným kritériom úspešného predaja kvalita – galerijný, či minimálne nadštandardný charakter predmetného diela. Trh stojí (a padá) na malom množstve špičkových diel, ktoré majú potenciál dosahovať najvyššie cenové hladiny. Je potrebné zdôrazniť, že  existuje značný finančný (ale aj kvalitatívny) nepomer medzi „top dielami“ konkrétneho autora a jeho bežnou produkciou. Pravidlo kvality platí na všetkých úrovniach trhu rovnako, ako aj fakt, že ponuka dostupných špičkových diel je značne obmedzená. V jednotlivých segmentoch však nedochádza k porovnateľnému rastu – najviac sa zhodnocujú diela s vysokými cenami, pričom až 75 percent trhovej ponuky tvoria práve lacnejšie diela. To opakovane potvrdzuje, že vyššia, naoko konzervatívna, investícia do kvalitného diela má väčšiu šancu na lepšie zhodnotenie ako početné lacné, no rizikové nákupy.

 

Samozrejme, poznáme výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo – prípady, keď kvalita nie je rozhodujúcim faktorom pri cenotvorbe. Ak opomenieme čisto iracionálne motivácie, ktoré neraz vedú k nečakaným nárastom, existujú špecifické, nekvalifikovateľné dôvody, prečo je určité  obdobie tvorby zberateľsky vyhľadávané aj napriek nelichotivému názoru odborníkov. Príklady môžeme nájsť aj v našich podmienkach. Raná, luminizmom ovplyvnená tvorba Jozefa Theodora Moussona (1887 – 1946) z odborného hľadiska nepochybne zaujímavejšia ako jeho neskoršia maniera michalovských trhov. Patriotizmus obyvateľov východnej časti našej krajiny však vyhnal ceny práve týchto žánrových výjavov na nečakanú úroveň. Podobne by sa dalo uvažovať aj o diele Jana Hálu (1890 – 1959), ktoré z pohľadu historikov umenia nikdy nepatrilo k základným hodnotám našich umeleckých dejín. Prostredníctvom opakovaných nákupov spočiatku úzkej, no časom sa rozrastajúcej majetnej skupiny sa jeho oleje stali vyhľadávaným investičným artiklom, ako aj obchodnou istotou a názor odbornej menšiny je dnes v zásade nepodstatný.

 

Na aukčnom fronte nič nové

Domáci trh s umením v posledných rokoch najvýraznejšie ovplyvňuje nedostatok kvalitného „tovaru“. Otázka „zásobovania“ je problém, ktorý poznajú obchodníci s umením na celom svete. Tento biznis je jednou z mála oblastí, v ktorej dopyt vysoko prevyšuje ponuku. Tým, že náš trh je naozaj mimoriadne lokálny a ani domáci zberatelia nie príliš často prekračujú jeho pomyselné hranice, ostáva práve vyčerpanosť jeho charakteristickým limitom.

 

Preto aspektom, ktorý zásadne zvyšuje trhový ranking, je novosť, akási trhová čerstvosť. Väčšina špičkových diel kľúčových autorov sa nachádza v majetku štátnych galérií a múzeí, zberateľsky najviac vyhľadávané „kusy“ sú z väčšej časti nedostupné. Keďže sme po roku 1948 stratili vedomosti o pôvodných zbierkach a zberateľských aktivitách, môžeme dnes len čakať, kedy a kde sa objaví niečo mimoriadne, čo z pôvodných majetkov uvoľnia potomkovia rodín, ktoré sa v minulosti zberateľstvu venovali. Prísun „tovaru“ je z tohto dôvodu v našich podmienkach viac-menej vecou náhody. Na Západe je jednou z kľúčových aktivít zástupcov aukčných domov presviedčanie majiteľov, aby svoje diela uvoľnili na prípadný predaj. U nás tento aspekt obchodu s umením takmer nepoznáme. Kupujúci (ale aj predávajúci) sú odkázaní nielen na ponuky verejných predajov v aukčných domoch, ale pozorne sledujú aj sortiment starožitníctiev, súkromnú inzerciu, rôzne portály či priekupníkov s umením. Diel na trhu nie je veľa, tie kvalitné sa objavujú naozaj zriedkavo. Väčšinu ponuky tvorí bežný priemer, ktorý čaká na svojho kupca, koluje Slovenskom – v rôznych aukčných ponukách či kolekciách priekupníkov. Zorientovaný zberateľ však už nie je ochotný investovať do okukaných diel, ktoré sú konštantne v obehu. Viaceré štúdie potvrdili, že ak sa dielo pri prvom verejnom predaji nepredá, tak ak sa vôbec predá neskôr, predá sa už len za nižšiu cenu... To, samozrejme, neznamená, že samotné dielo je nekvalitné; prvým neúspechom sa „len“ oslabí jeho potenciálna hodnota.

 

To, že oficiálne, verejné výsledky našich aukčných domov nie sú príliš lichotivé, neznamená, že o umenie nie je záujem, respektíve že by sa s umením prestalo obchodovať. Je to podobne naivné, ako sa domnievať, že obchod nefungoval ani v minulom režime. Treba sa na situáciu pozrieť inak. Ak „klienti“ obchádzajú štandardné trhové subjekty znamená to, že tieto pravdepodobne nedokážu konkurovať prostrediu „fouri legge“. A to je potom výzva na zamyslenie aj pre tých, ktorí oficiálnu predajnú sieť spravujú. Znamená to, že pomer ceny a výkon (príslušná provízia verzus konečná cena) nie je úplne ideálny. Ak sa diela v aukciách nepredávajú, dochádza k postupnej devalvácii ich ceny. A tomu sa mnohí majitelia radšej vyhnú. Aukčné domy potom dlhodobo zápasia s problémom nedostatočnej ponuky. Kvalitné diela rotujú medzi priekupníkmi a zberateľmi a do verejnej siete sa dostávajú len vtedy, ak sa ich predaj nepodarí zrealizovať. Vykročiť z tohto začarovaného kruhu si bude vyžadovať posilnenie pozície aukčných spoločností. To sa podarí len postupným budovaním stabilnej zberateľskej základne, zvyšovaním finančných obratov a percentuálnej úspešnosti.

 

Obchod s umením napriek tomu, že svojou prevádzkou potvrdzuje, že všetky  trhy sú cyklické – obdobie boomu opakovane strieda kríza – pracuje v zásade so stabilnou  komoditou; to sa dlhodobo potvrdzuje aj v našich podmienkach. Umenie poskytuje priestor na uloženie peňazí, čo je v dnešnej hektickej dobe jedna z veľkých výhod tohto podnikania. Na Slovensku sa predaju umenia venuje viacero spoločností, no keďže len SOGA, ako jediný slovenský subjekt, zverejňuje svoje obchodné výsledky, opakovane uvádzame v prehľade uplynulého roka len informácie o jej predajoch. Na šiestich živých aukciách sprostredkovala SOGA predaj takmer 700 diel za viac ako 2 239 000 eur. Z hľadiska finančného obratu je to prepad takmer o 20 percent. Náš najväčší aukčný dom popri tradičnom záujme o zberateľské istoty typu Benka, Hála, Mednyánszky zaznamenal silnejúci dopyt po staršom európskom umení, ako aj slovenskom umení po roku 1945. Na západe je nepísaným pravidlom, že v čase krízy vzrastá záujem o diela starých majstrov. Hoci je staré umenie bez ohľadu na okolnosti u nás viac-menej na okraji záujmu a diela v tomto segmente sa predávajú len sporadicky, uplynulý rok potvrdil silnejúci záujem aj v tejto, skôr okrajovej, oblasti trhu. Špekulovať, či je to dôsledok domácej krízy alebo skôr náhody, to je momentálne predčasné. Ostatné výsledky, ako aj rebríček najpredávanejších a najvyššie dražených autorov, sú viac-menej totožné s rezultátmi z uplynulých rokov. Nárast opakovane zažíva online predaj – v internetovej aukcii SOGA predala 826 diel za 142 343 eur, čo predstavuje tretinový nárast finančného obratu oproti minulému roku.

 

Zbieram, teda som

Už Daniel-Henry Kahnweiler (1884 – 1979), významný díler, historik umenia a zberateľ, tvrdil, že starostlivosť o moderné  (dnes, samozrejme, treba toto slovo nahradiť adjektívom súčasné) umenie neprináleží štátu, ale zberateľom, aby skôr či neskôr galérie naplnili výtvarnými dielami z vlastných zbierok. U nás si na takéto šťastné spojenie súkromnej iniciatívy a politickej vôle budeme musieť asi nejaký čas počkať. Je však pozitívne, že sa už aj tu formujú zbierky, ktoré v budúcnosti môžu predstavovať piliere našich štátnych inštitúcií.

 

Základným problémom nášho prostredia ostáva, že tu „obchodné“ trendy určuje akýsi väčšinový vkus. Chýbajú ozajstní zberatelia s okom pre vec, s názorom a odhodlaním. V skutočnosti chcú vlastne všetci „len“ to isté – Hálu, Benku, Brunovského a pod. U našich zberateľov – česť výnimkám – celkovo absentuje invencia. Na Slovensku nedochádza k vytváraniu nezávislých zberateľských tendencií, a preto ani obchodné prostredie nie je nútené prinášať nových autorov, umelecké skupiny či hnutia. Náš trh definuje kopírovanie zaužívaných pravidiel aj preto, že tie nové vlastne nemá ani kto vytvárať. Kupujúci zvyčajne nevnímajú jednotlivých historikov umenia ani ako autority, podľa ktorých názoru by pokojne mohli modelovať svoje nákupné aktivity. Úplne sa vytratilo akési snaženie o anticipovanie kunsthistorickej budúcnosti formou nákupov umeleckých diel – predbiehanie trhového prostredia premyslenou nákupnou aktivitou.

 

Domácu scénu potom vlastne len prekvapí, keď sa miestna aukčná ponuka viac-menej náhodou stretne s trendom, ktorý v zahraničí už zďaleka nie je jednorazovým. Ako príklad môžeme uviesť nedávnu dražbu diela u nás trhovo úplne prehliadaného maliara Eduarda Antala (1929 – 2011). To sa z vyvolávacej ceny 1 000 eur predalo po súboji viacerých dražiteľov za konečných 5 000 eur, čo predstavuje jeden z najvýraznejších nárastov v uplynulom roku. Pritom v porovnaní s cenami, ktoré autor zdanlivo prekvapivo dosahuje v Česku to je úplne relevantný výsledok.

 

Ďalším „praktickým“ problémom je, že aj keby sa podarilo nasmerovať niektorých zberateľov smerom k autorom 60. rokov – zabezpečiť pre nich prísun kvalitného tovaru je prakticky nemožné. Diela Júliusa Kollera sú buď v správe jeho Nadácie alebo v archíve SNG, Jana Želibská je vo verejnom priestore takmer neprítomná, získať diela Petra Bartoša inak ako prostredníctvom našej najväčšej aukčnej spoločnosti je takmer nereálne. Sochy Márie Bartuszovej sú zasa dostupné výhradne na západnom trhu s umením. Prakticky jedine tvorba Stana Filka a Ruda Sikoru nie je momentálne zberateľsky úplne nedostupná. Kam sa má teda obrátiť zberateľ, ktorý nie je vo svojom výbere príliš konzervatívny? Domáca scéna, značne poznačená trhovými mechanizmami, príliš možností neprináša. Orientovať sa na umenie autorov našich najbližších susedov slovenského zberateľa zasa nie príliš láka. Istý lokálpatriotizmus je totiž stále, aj 25 rokov po vzniku Slovenskej republiky (alebo práve preto), jedným z hlavných motívov zbierania či podporovania umenia.

 

Hoci väčšina našich zberateľov stále nie je príliš otvorená súčasnejším polohám domáceho vizuálneho umenia či rozširovaniu svojho portfólia aj za hranice Slovenska, je pozoruhodné, s akou ľahkosťou je ochotný začínajúci „milovník umenia“ nechať sa vo svojom rozhodovaní ovplyvniť prehnanou vierou vo vlastný úsudok alebo dôverou v neseriózne, či nie príliš zorientované subjekty. Prirodzene, umenie predstavuje pre mnohých oblasť, ktorá je akosi automaticky spájaná s pocitmi, náladami, spomienkami. Oblasť, ktorá zdanlivo vylučuje racionálne uvažovanie. Obchod s umením je však biznis. A každý biznis má svoje pravidlá, svojich lídrov, osobitné  trendy. Riadiť sa vlastným – rokmi či vedomosťami nepodloženým – úsudkom hraničí s mimoriadnym rizikom. Toto vypnutie biznisového modelu neraz spôsobuje, že ľudia, ktorí spočiatku kupovali srdcom, to neskôr už ani rozumom nezachránia. Pravdaže, nemôžeme očakávať,  aby zberatelia pristupovali ku kúpe umenia len racionálne; s jasnou vidinou zisku, vypočítanou likviditou a návratnosťou. Bolo by však rozumné kalkulovať aspoň so základnými informáciami, ktoré sú verejne dostupné. Aj nezorientovaný začiatočník má dnes pri minimálnom úsilí možnosť relatívne rýchlo sa v trhovom prostredí zorientovať. Navyše, ak by výučba v školách fungovala tak, ako má, nemohlo by sa stať, že úspešný podnikateľ sa nechá nalákať na „pekné“ obrazy od pochybných predajcov. Všeobecné povedomie aj o súčasnom vizuálnom umení patrí na Západe k základnému vzdelaniu.

 

The Others

V uplynulom roku sa verejnosti veľkoryso prezentoval aj jediný domáci subjekt, ktorý sa netají ambíciou „prepájať symbolický a ekonomický kapitál“ – teda investične kumulovať umenie pre finančný profit. Art Fond – Stredoeurópsky fond súčasného umenia popri prezentácii najzásadnejších výsledkov trojročnej  akvizičnej činnosti vydal aj publikáciu sumarizujúcu svoju investičnú zbierku. Kolekcia, ktorú sa podarilo vytvoriť, nepochybne znesie prísne kritériá – prispieva k tomu organizácia Fondu i jeho poradná komisia (Bajcurova, Jablonská, Rusnáková, Stankoci). Ako podstatnejšia sa dnes javí vízia jeho ďalšieho smerovania. Otázka, kam sa bude uberať akvizičná činnosť, nakoľko sa na ten typ diel, na ktoré sa fokusuje Art Fond, sústreďuje pozornosť aj iných subjektov. Dopĺňať zbierku nastaveným tempom a v rovnakej kvalite už nebude vôbec jednoduché. Keďže zástupcovia tohto subjektu považujú za svoju povinnosť „systematicky zbierať a zveľaďovať hodnoty, ktoré zachovávajú obraz o dobe pre ďalšie generácie”, je zrejmé, že ambícia rozširovať zbierku aj napriek ťažkej dostupnosti kvalitných diel bude pokračovať. Čas ukáže, či napokon dôjde k avizovanému vykročeniu smerom k umeniu nášho regiónu, čo by bol nepochybne dôležitý impulz pre domáce trhové prostredie.

 

Na Slovensku sme v minulom roku zaregistrovali aj uvedenie celkom nového, hybridného typu organizácie. Združenie Collective, za ktorým stojí partnerská dvojica Silvia Kušnírová a Peter Lukeš, sa popri galerijnej a filantropickej činnosti bude sústreďovať najmä na podporu súčasného slovenského umenia, s ambicióznym biznisovým zámerom presahu na západoeurópske, ale aj americké trhy. Platforma Collective sa na domácej scéne uviedla koncom októbra naozaj vo veľkom štýle. Vernisáž  výstavy Viktora Freša spojená s avizovaním vydania rozsiahlej monografie tohto neprehliadnuteľného umelca boli vynikajúcim (nielen PR) ťahom. V rýchlom slede nasledovalo uvedenie reprezentatívnej  monografie, ako aj prvé konkretizovanie obchodných zámerov. Bronzový Frešov Pičus bol prezentovaný na Art Basel Miami – v stánku mníchovskej galérie Gallery Thomas – popri dielach velikánov svetovej moderny. Tento typ premyslenej podpory, ktorá bude kombinovať filantropické úmysly s tými čisto obchodnými, sme v takomto rozsahu na Slovensku zatiaľ nepoznali. Uvidíme, akými ďalšími projektmi a iniciatívami budú zástupcovia  Collective rozvíjať svoj ambiciózny projekt. Viktor Frešo už na rok 2018 avizoval niekoľko samostatných i spoločných projektov v USA.

 

Aj keď slovenské galérie nepochybne vo svojej činnosti napredujú, verejnosti – aj tej odbornej – možno chýba moment akejsi spätnej väzby z ich činnosti. Ich snahy, pokusy, smerovania, ale aj úspechy stále nie sú príliš jasne komunikované, čo, samozrejme, môže spôsobovať aj fakt, že pre tento typ informácií vlastne ani nemáme vhodnú platformu.

V každom prípade sa môžeme domnievať, že galériám sa v ostatných rokoch ľahšie napreduje, a to aj vďaka už zaužívaným dotáciám, ktoré majú možnosť získať prostredníctvom Fondu na podporu umenia. Súkromné (komerčné) galérie si už zvykli na štátne spolufinancovanie svojej publikačnej, vzdelávacej i výstavnej činnosti, ako aj účasti na medzinárodných veľtrhoch. Aj napriek možným pochybnostiam o vhodnosti tejto podpory je to trend, ktorý v našom regióne získava postupne jasnejšie kontúry a na druhej strane aj výsledky. V Maďarsku bude najnovšie galeristom v prípade ich akceptácie na jeden z vybraných osemnástich top svetových veľtrhov preplácaných 70 percent ceny „stánku“, čo možno chápať ako „objektívny“ finančný náklad. Ďalším vhodným krokom by u nás určite bola úprava legislatívy, ktorá by priniesla možné daňové úľavy pri kúpe umenia a celkové oživenie podnikateľského snaženia v tejto oblasti.

 

Pravdepodobne najagilnejším domácim článkom trhu s umením je Tomáš Umrian a jeho SODA Gallery. Zdanlivo nenápadná galéria si v ostatných rokoch vybudovala pomerne stabilnú pozíciu a Umrian dnes – to je jeho hlavná devíza – rozumie, ako funguje medzinárodný systém. Podľa toho upravil výstavný program, presne chápe, čo sa očakáva od galérie z východnej Európy a jeho účasť na veľtrhoch graduje. Už dávnejšie si uvedomil, že jedinou šancou na prežitie je orientovanie sa na  medzinárodné publikum a odpútanie sa od domáceho umenia pred rokom 1945. Správnosť zvolenej stratégie potvrdzuje aj fakt, že postupne začína v trhovom prostredí narážať na medzinárodnú konkurenciu.

 

Ostatné „domáce“ galérie popri prezentáciách v zahraničí rozvíjajú najmä aktivity v miestnom prostredí. To, že situácia sa u nás rokmi stabilizuje, potvrdzuje napríklad aj pohľad na výstavný plán bratislavskej Kunsthalle. Popri združení APART, ktoré si razí cestu na domácej, ale aj medzinárodnej scéne viac-menej svojpomocne, boli zvyšné dve monografické výstavy (Erik Šille, Štefan Papčo) realizované aj v súčinnosti  (organizačnej, finančnej) s galériami zastupujúcimi umelcov (Krokus, Zahorian and van Espen). Takéto spájanie inštitucionálneho a galerijného sveta je na Západe bežné – v našich podmienkach si budeme asi na tento druh spolupráce pomaly zvykať.

 

Publikované in: 365­­­­­° (magazín o umení)­, Slovenská národná galéria, 2017. č. 4

Foto: Július Koller (1939-2017): Obraz I. (Anti-obraz), 1968. @ Martin Marenčin

Aukcie

139. jarná aukcia výtvarných dielNa aukcii bolo vydražených 130 diel (56%) v celkovej hodnote 435 363 €. Nevydražené diela je možné zakúpiť v našich výstavných priestoroch.139. jarná aukcia výtvarných diel

Newsletter

Ak chcete byť pravidelne informovaný, a dostávať aktuálne informácie o činnosti spoločnosti SOGA, prihláste sa do nášho mailing listu.