Ikskrát som napríklad na tejto stránke písal o tom, že jestvuje z umelecko-historického hľadiska celkom nelogická, zato však priepastná rozdielnosť medzi cenovými reláciami nášho Fullu, Bazovského, Galandu…,  oproti ich českým náprotivkom: Fillovi, Špálovi, Čapkovi… . O maďarských koryfejoch moderny ani nehovoriac. Zrazu však – v jeden  neopakovateľný večer – naša moderna opustila pozíciu outsidera. Nebol to ešte  rozhodujúci, “vyrovnávajúci”  skok.  Ale určite velmi rázne nakročenie smerom k obchodnej úrovni českého, či maďarského výtvarného “okolia”.

Konkrétne - doteraz sa verejné predaje špičkových vecí  maliarskej moderny Slovenska “točili” v rozpätí 30 - 50 tisíc. 100 tisíc eur bola konečná stanica cenových snov. Dosahovaná výnimočne a pri zhode všetkých dobrých okolností. Naše ostatná aukcia akoby razom túto cenovú optiku zmenila.  Z exkluzívneho, horného finančného limitu sa stal bežný, štartovací.

Otázkou teda je -  prečo sa toto všetko prihodilo práve “teraz a tu”?  Lebo sme dali dokopy kolekciu,  ktorá tu jednorazovo, v takejto exkluzívnej kvalite,  „ešte nikdy nebola”? Táto hypotéza má čosi do seba, ale podstatu nevystihuje. Dovolím si tvrdiť, že keby sme ktorékoľvek “top” predané dielo večernej aukcie SOGY preniesli späť v čase, do niektorej z našich predchádzajúcich aukcií, tak by sa ani približne nedražilo na tej úrovni,  ako 15. novembra. Ak by sa vôbec dražilo. Mali sme už totiž v minulosti takéto (aj lepšie) jednotlivé ponuky a nie vždy dopadli podľa obchodnej “spravodlivosti”.

Alebo to bolo – na pomery SOGY–  masívnou reklamnou kampaňou, do ktorej sme investovali nemálo úsilia (a peňazí)? Či luxusným katalógom, porovnateľným s tými, ktoré vydávajú k svojim večerným aukciám SOTHEBY´S, alebo CHRISTIE´S? Možno. Faktom však ostáva, že na samotnej aukcii dražili a nové rekordy stanovovali, vo veľkej väčšine, naši stáli klienti. Novicov bolo minimum. Prečo sa teda skúsení zberatelia – ktorých žiadnym mediálnym, edičným, či reklamným rožkom neopiješ – správali zrazu celkom inak, ako obvykle?  
   
Vyzerá to teda tak, že vysvetliť úspech je niekdy ťažšie, ako nájsť príčiny neúspechu. V  tejto chvíli ma napadá jediné. Že sa nám –  v podstate nevedome – súbehom všetkých vyššie spomínaných dramaturgických “ťahov”, podarilo rozkryť oblasť, ktorú sme doteraz  zanedbávali. Totiž, psychológiu obchodovania. Usporiadali sme aukciu, ktorá bolo niečím iným, než len štandardným priestorom pre obyčajný “kšeft”, šedivým miestom výmeny umenia za peniaze.  Stvorili sme – šťastnou súhrou nápadov viacerých z nás -  oveľa viac. Aukciu ako “udalosť”.

Posledným, ale asi najdôležitejším,  kamienkom mozaiky úspechu našej večernej aukcie, bol spôsob draženia. Podľa vzoru veľkých aukčných domov, bez vyvolávacích cien v katalógu, len s orientačnými estimáciami. Prišli sme k tomu tiež náhodou. Dostal sa nám do rúk katalóg pražského ART CONSULTINGU,  ktorý ohlasoval premiéru tejto formy licitovania v Čechách.  Vyslali sme teda našu licitátorku do Prahy, kde bola vľúdne prijatá (začo aj touto cestou  českým kolegom z branže ďakujeme).  Absolvovala aukciu ako divák a vrátila sa nadšená, s aukčným katalógom plným podrobných poznámok. 

Priznám sa, čaro tohoto spôsobu licitovania som pochopil až vtedy, keď som videl Ninu Gažovičovú priamo v akcii.  Po dlhých rokoch, čo spoločne vedieme aukcie SOGY, sa vlastne až teraz mohol naplno prejaviť jej talent. Prestala byť púhym moderátorom diania v sále, stala sa rovnocenným partnerom dražiteľov. Vlastne – ich protihráčom. Možnosť prihadzovania samej za seba,  respektíve proti garantovanej cene,  je pre dojem z aukcie “nezaplatiteľná”. Jednak motivuje dražiteľov, aby sa nebadane,  “krok za krokom” dostávali na úroveň, s ktorou možno ani nerátali a jednak sa stále “niečo v sále deje”. Bola to zároveň nezáväzná zábava i vážna  hra. Aký nebotyčný rozdiel oproti nudnému opakovaniu licitátorskej mantry...  “má niekto záujem”, “dielo bolo vydražené podlimitne”,  “obraz bol vrátený…”!             

Poďme však teraz k niečomu inému. Jeden nám blízky zberateľ  mi porozprával zvláštnu príhodu. Tesne pred našou večernou aukciou  dohovoril kúpu kytice Jána Mudrocha za 15 tisíc. S tým, že zaplatí o pár dní. Keď však “deň po SOGE” volal majiteľovi inkriminovaného obrazu, ukázalo sa, že cena Mudrocha medzičasom stúpla o päť tisícok. Azda netreba ani spomínať, čím argumentoval majiteľ obrazu. Náš zberateľ sa mi zveril, že váha na novú ponuku pristúpiť, pretože “to nie obchodne kóšer”. Dodal ale, že možno mu nič iné neostane, lebo na SOGE sme v utorok večer “pokazili ceny”.

Prečo to spomínam - náš nešťastný priateľ nevdojak rozkryl asi najpravdepodobnejší scenár reakcie trhu na nové cenové precedensy, dosiahnuté na našej aukcii. Informovaní majitelia si výsledkovú listinu našej aukcie zavesia na stenu rovno vedľa svojho tovaru. Nedivme sa im. Z ich zreteľa je nespochybniteľným potvrdením okamžitého, násobného nárastu jeho ceny. A samozrejme – skúsia situáciu využiť, finančne zhodnotiť obrazy skôr, než sa na večer v SOGE zabudne. 

Otázne však je, či nájdu ich ponuky dosť pochopenia u adresátov. Rozumnejší kupci totiž naopak budú v tejto novej situácii radšej vyčkávať. Na čas, kedy sa ceny znovu usadia na nejakom kompromise. Medzi dlhodobým štandardom minulosti a okamžitým extrémom ojedinelej, zato však verejnej, ostro sledovanej a čo hlavne – mimoriadne vydarenej  aukcie.

Jedinými, ktorí budú nadávať na nové cenové pomery skutočne oprávene, tak ostanú obchodníci. Pretože, len oni musia “točiť obrazy” bez prestania. Predstava ešte viacej roztvorených nožníc medzi nárokmi ponuky a dopytu nie je práve lákavá. Čo už však. Ako vravím často a rád: keď pracujeme dobre, tak vlastne pracujeme sami proti sebe. V každom prípade – naša jubilejná aukcia nás naučila niečo veľmi podstatné. Ako dosiahnuť, aby “nuda v Bratislave” už nebola. Aspoň teda pri dražbách  SOGY. 

(Text je publikovaný v katalógu 101. aukcie výtvarných diel a starožitností. SOGA, 6. 12. 2011)