To nás akiste teší. V priamej súvislosti s tým sa však vynára jeden celkom nový problém: naše „daily sale“ sa ocitajú na vedľajšej koľaji. A to nielen v dôsledku správania sa VIP klientov,  ktorí sa už takmer výhradne sústreďujú  na selektívne „večerné“ ponuky a v mene toho „vynechávajú“  sezónne aukcie. Z objektívneho pohľadu - nie celkom oprávnene. Ale racionálny zreteľ nie je v danej situácii podstatný. Treba sa nejako vyrovnať s týmto novým trendom, prahnúcim po (jedno či skutočnej, alebo zdanlivej) exkluzivite aukčných portfólií.

Dosť na tom - aj na druhej strane barikády nášho obchodovania sa dejú obdobné veci. Majitelia potencionálnych „hajlajtov“ stále častejšie podmieňujú dohodu o sprostredkovaní predaja ich zaradením len a len do večernej aukcie. Naša argumentácia, že priemerný Bazovský, alebo Benka „zasvieti“ viac v obkolesení „druholigových“ autorov, než v top galerijnej kolekcii,  je márna. Naši klienti vedia svoje -  cenové relácie sú v SOGE „večer“ nastavené inak (teda - vyššie), než „poobede“.  Isteže, naporúdzi by bolo čisto technické riešenie. Zaviesť draženie „bez vyvolávacích cien“ aj pre denné aukcie. Pri našich „trojstovkových“ sezónnych aukciách by však takýto variant bol - kvôli dodržaniu  znesiteľnej dĺžky trvania dražieb - celkom nepriechodný.

Pravdou je však aj to, že tendencia požadujúca od aukcií „niečo viac a iné“  ako v bežnom obchode s umením, tu bola už predtým, než sme v SOGE prišli s formátom večerných aukcií. Dôkazom nech sú moje staršie katalógové úvodníky a z mnohých uhľov pohľadu rozoberaný fenomén „roztvárajúcich sa nožníc“ medzi priemerom a špičkovými výtvarnými hodnotami. O tom, že všetci tí Bereczovia, Grotkovskí, Greinerové, Kajlichovia, Mrázové, Spannerové, Tillnerovia  a im podobní sa cenovo dostávajú do červených čísel a ich ponuka sa teda stáva kontraproduktívnou - rovnako pre majiteľa obrazu, ako pre aukčnú sieň.

Druhým krajným efektom radikálneho vyhrotenia dražiteľských preferencií je „vyautovanie“ súčasného umenia. Tu sú príčiny isto zložitejšie – výsledok je ale rovnaký: totálna stagnácia. Až taká, že nás donútila (dúfam, že len načas) prestať so samostatne kreovanými katalógmi. Konkurencia tak ale nespravila. A práve jej terajšie snaženia ma privádzajú k uzáveru, že neúspešnosť „súčasného“ spočíva menej v spomínaných „exkluzívnych“ chimérach zberateľov a oveľa viacej v obchodnej neatraktivite nášho „živého“ umenia. V jeho predvídateľnosti, klišéovitosti, myšlienkovej odťažitosti, opakovania už dávnejšie dosiahnutého ... skrátka - zacyklenia sa  v čomsi, čo provokuje len „zberateľskú nudu“. Česť výnimkám samozrejme – ale tie živý, dynamický trh nestvoria.

Paradoxne teda – v čase, keď len v Bratislave pracujú štyri ambiciózne aukčné siene, sa verejný  obchod s umením akoby vracal do „bodu nula“. Akoby potreboval znova potvrdiť vlastnú legitimitu. Totiž, opätovne hľadať riešenie kardinálneho problému: ako dosiahnuť, aby sa ponúkané veci len nepredávali (noto bene – prečasto podlimitne), ale aj dražili? Inak sa totiž nedajú racionálne zdôvodniť všetky tie odborné, organizačné i finančné investície  a teda všetká tá skutočná, či iba predstieraná „exkluzivita“. Pokiaľ sa to isté dá dosiahnuť jednoduchým predajom „na priamo“ jedinému, vopred známemu záujemcovi, tak potom je aukcia len vyprázdnená obchodná hra o ničom.

Pýtate sa na naše východiská? Ak by mali spočívať iba na prostom pritakaní ilúziám klientov o „exkluzivite“ aukčnej ponuky, tak potom by cesta zo závozu bola veľmi, veľmi uzučká... . Materiálovým jadrom „ideálneho“ aukčného portfólia by v takomto prípade musela byť moderna Slovenska. To je jediná slovenská obchodná istota. Na rozdiel od Čechov, či Maďarov však stojaca na vratkej pôde chudobného autorského registra. Počítajte so mnou – „hranica snov“ predaja exkluzívneho diela domácej moderny je toho času sto tisíc eur. A dosaďte si mená: Skutetzky, Benka, Fulla, Galanda, Hála... s privretím oka ešte Mednyánszky, Bazovský, Foltýn, Weiner, Majerník, Jakoby, Jasusch. Koniec.

Znížme teda limit na bývalý korunový milión. Veľa toho nepribudne -  Šimerová, Nemes, Mudroch, Hložník a z tých súčasnejších - Paštéka, Laluha, Dobeš... . A nakoniec si k tomuto menoslovu priložte výsledkovú listinu večernej aukcie niektorej zo špičkových pražských, alebo budapeštianskych aukčných siení, v ktorých sa obmieňajú desiatky, možno stovky renomovaných výtvarných osobností a pochopíte „voco gou“ na Slovensku.

To naše „varenie z vody“ sa stane ešte zrejmejšie, keď si uvedomíme, že z vyššie uvádzanej kohorty top autorov boli nadštandardne umelecky potentní len Mednyánszky, Benka, Bazovský a Hála. Diela ostatných trhovo jestvujú len epizodicky. K tomu pristupuje fenomén „cézury podľa roku vzniku obrazu“: Jasusch je zberateľsky podstatný len tvorbou 20. rokov, Laluha iba zo šesťdesiatych... . „Kolobeh“ slovenských špičkových diel je teda zo svojej podstaty veľmi pretržitý. A v poslednom čase akoby ustal. Veď aj ponuka našich večerných aukcií bola a je z podstatnej časti zostavovaná nie z pôvodných majetkov, ale z veľkých súkromných zbierok, gros ktorých vznikalo až po roku 1989. To svojím spôsobom potvrdzuje jej dôveryhodnosť, prirodzený jav to ani zďaleka nie je.

Na druhej strane: „exkluzivita“ aukcie nie je daná len jej primárnou náplňou. Dôležité je aj jej „orámovanie“: grafická a knihárska výnimočnosť katalógu, profesionálny spôsob inštalácie prezentačnej výstavy, technické vybavenie aukčnej sály, bezchybné „prevedenie“ samotnej dražby, kompetentný licitátor... . Najmä však odborné zázemie toho všetkého. Stále viac si totiž myslím, že úspech večerných aukcií SOGY je daný najmä tým, že sa prostredníctvom nich konečne zúročil fakt, že firma dlhodobo zamestnáva až troch kunsthistorikov. Ktorí by sa veľmi dobre uživili v ktorejkoľvek slovenskej umenovednej inštitúcii. Lenže, lenže – ani toto všetko neprekryje vedomie, že „obal“ je už síce najlepší z možných, jeho obsah sa však pomaly, ale isto blíži k „dobe spotreby“.

Schodné východiská z tohoto tristného stavu sa samozrejme dajú nachádzať operatívne. Napríklad: prítomná zimná aukcia ponúka konvolút diel z pozostalosti Ernesta Zmetáka. Zberateľskej komunite sa tak dáva do pozornosti kategória „proveniencie“ obrazu, zbierky. Vec inde vysoko hodnotená, u nás takmer nereflektovaná. Alebo – v katalógu nájdete rozsiahly súbor kresieb Martina Benku. Diela špičkového autora za „malé“ peniaze. Tiež možný variant, ako radikálne zmeniť kvalitu sezónnych aukcií, minimalizovať podiel suterénnych mien.

Konečné riešenia to ale nie sú. Akokoľvek to otáčame, reálne sa ukazujú len dve možnosti. „Horizonálne“ upriamiť dopyt na staršie európske umenie a „vertikálne“ zasa pridať k domácej moderne „stredoeurópsky“ materiálový rozmer. To prvé naráža na neexistenciu domáceho koncepčného zberateľstva, druhé zasa na nacionálne limitovanú predstavu o tom, čo je investične výhodný artikel „klasickej“ moderny. To i ono sme napokon už skúšali na novom, širšom pôdoryse našich VIP aukcií. Zatiaľ bez známky trvalejšieho úspechu. Je teda jasné, že to bude beh na dlhú trať. Navyše - s neistým výsledkom.

(text bol publikovaný v katalógu 114. zimnej aukcie formy SOGA, 3. 12. 2013)