Práve čítam na internete, že bratislavský hrad ide do miliardovej rekonštrukcie. Čo keby tak vedenia národnej galérie a národného múzea začali - práve pri tejto príležitosti - rozmýšľať o spoločnej stálej expozícii vo vynovených priestoroch? Ja viem – časy sú neisté a plánovať niečo v perspektíve troch či dokonca piatich rokov je asi dosť naivné: už zajtra nemusí z personálnej zostavy odborného „menedžmentu“ oboch inštitúcií ostať kameň na kameni.
Predsa však – aspoň „nakopnúť“ myšlienku, získať pre ňu širší konsenzus (čo pri známej animozite medzi múzejníkmi a galerijníkmi nebude vôbec jednoduché) by určite stálo za hriech. Zdá sa totiž, že práve „teraz a tu“ je v oboch našich „prvých“ umenovedných domoch dostatok ešte stále mladých, ale už primerane erudovaných a predovšetkým ambicióznych ľudí, ktorí by to mohli zvládnuť na medzinárodne porovnateľnej úrovni.
Uspokojili by sa tak najmenej dve akútne potreby – jednak by sa konečne zlikvidoval do neba volajúci umelecko-historický a výstavnícky trapas, ktorý predvádza národné múzeum na horných poschodiach hradu. Myslím tým na (aspoň pre mňa) nedefinovateľnú expozíciu nábytku, starožitností a obrazov 19. storočia, ktorá tam straší neviem už koľko rokov.
A jednak by hrad dostal konečne náplň zodpovedajúcu očakávaniam húfov domácich i zahraničných turistov, ktorí sa v zime v lete povinne štverajú na kopec hlavného mesta štátu s oprávnenou predstavou niečoho „top“. Nech teda dostanú (a samozrejme my, bratislavčania tiež) práve na tomto, zo zreteľa architektonickej symboliky hlavného mesta štátu, najdôležitejšom mieste to, čo tam logicky patrí. Totiž „super“ retrospektívu desiatich storočí umenia a kultúry Slovenska v kolážovitom, galerijno – muzeálnom „šou“ prevedení. Vzniklo by tak čosi, čo celkom určite minimálne o "level" presiahne estetické, výstavnícke, ale napríklad (s ohľadom na väčšinového diváka dôležité, ak nie rozhodujúce) didaktické limity expozícií galérie, alebo aj múzea v ich terajších priestoroch. Stačí, ak si tam predstavíte trebárs naše gotické sochárstvo a tabuľovú maľbu !
A bol by tu ešte tretí, vedľajší dôsledok – Dědečkov plecháč na nábreží, samozrejme zrenovovaný (časovo to s hradnou rekonštrukciou plus mínus vychádza), respektíve uvedený aspoň približne do architektom pôvodne zamýšľaného stavu, by sa takouto operáciou uvoľnil pre skutočne reprezentačnú expozíciu galerijných zbierok nášho umenia po roku 1945. A sčasti možno aj pre čosi, čo by mohlo spĺňať niektoré nároky a funkcie - pre mnohých tak potrebnej a stále chýbajúcej - „Kunsthalle“. Teda miesta pre vystavovanie i konfrontáciu domáceho i zahraničného, súčasného umenia. Nemýľme sa totiž, prístavba galérie, akokoľvek už kontraverzná zvonka, je európsky unikátnym, ideálnym priestorom práve pre umenie novej doby.
V súvislosti s vynoveným hradom by mohol pribudnúť ešte jeden drobný, ale príjemný bonus. Parlamentná výstavná sieň pod ním (oproti služobným „bytíkom“ poslancov) by pri tejto príležitosti mohla od kompetentných z vedenia Národnej rady dostať osvietenejšieho (stačilo by aj informovanejšieho) správcu. Aby na takomto exponovanom mieste už nerozosievali plody svojich aktivít komunistickí hajzlíci typu Ladislava Skraka. Pri všetkej neúcte k šedému umeleckému priemeru, ktorý sa tam zväčša vystavuje a asi aj vystavovať bude: takýto „backround“ si ani „strednoprúdoví“ výtvarníci nezaslúžia.
A keď sme už pri „oficiálnych“ výstavných sieňach - obdobnú kádrovú deratizáciu vrelo doporučujem aj v rámci kurátorskej obsluhy „Sally Tereny“ prezidentského paláca.