S istou ľútosťou, ale popravde, som nášmu zvláštnemu lobistovi musel povedať, že mu naša firma v jeho probléme pomôcť nevie. Lebo nielen SOGA, ale akýkoľvek slovenský aukčný dom nemá tú silu – práve v takýchto prípadoch – spraviť “z ničoho niečo”. To je parketa iných (štátnych a najmä súkromných galérií, respektíve mienkotvornej výtvarnej kritiky). Aukčná sieň musí dostať umelecký “tovar” už trhovo predhriaty. Necelý týždeň predaukčnej výstavy, plus “pokec” v aukčnom katalógu, môžu už len kvantitatívne kreovať obchodný výsledok. Jeho kvalitu však podmieňujú okolnosti, ktorú sú mimo možností každej našej aukčnej spoločnosti.

Až potom, keď sklamaný prosebník odišiel, mi došlo, že situáciu som mu nepopísal celkom presne a do všetkých dôsledkov. Totiž, že fakt priam závratného zabúdania, miznutia celých historických úsekov, umeleckých osobností diania po roku 1945, z povedomia obchodníkov s umením (a ich klientov), má hlbšie príčiny. Pretože prekážkou, ktorú by bolo treba v tomto prípade zdolať, nie je len obyčajná neinformovanosť kupcov, nezorientovanosť zberateľov. Tá by sa dalo relatívne jednoduchým spôsobom prekonať. Trebárs len tvrdohlavým, sprvoti možno aj neveľmi úspešným, opakovaním ponúk, cenových precedensov a ich dôkladného odborného zdôvodnenia. Presne tak, ak sa to podarilo v druhej polovici deväťdesiatych rokoch pri moderne Slovenska.

V prípade nášho súčasného umenia (teda, umenia po roku 1945) je však súper nás, obchodníkov oveľa, oveľa silnejší. S vedomím istého zjednodušenia by som príčinu zaznávania nedávnej umeleckej histórie videl v širších, než len číro technických súvislostiach obchodovania s umením. Vo všeobecnom, priam náboženskom uctievaní “novosti”. Prejavujúcim sa v klaňaní sa pred “fetišom mladosti”.

Na ahistorickú povahu terajšieho nášho kultúrneho “nastavenia” pred časom poukázala rešpektovaná kritička Alena Vrbanová: “…opäť (sa) ukázala naša tradičná mentalita a unikátny spôsob, ako vieme riešiť vlastné dejiny – radikálnym chirurgickým rezom, definitívnym oddelením a rýchlym preskočením na celkom iný breh. Novým centrom záujmu sa stalo tzv. Mladé umenie… iritujúce nie je mladé umenie ako také, ale disproporcia, ktorá vo výtvarnom prostredí ako celku – a čo je nebezpečné už aj v širšom kultúrnom povedomí – vzniká jeho prehnaným vystavovaním a adorovaním na všetkých frontoch…”.

Pre nás je zaujímavé, že Vrbanovej lamentácia nezabudla pichnúť i do obchodu s umením: “… pod nadhodnotenú a konjunkturálnu pozíciu mladého umenia sa pritom výrazne podpisuje práve trh s umením, ktorý nestavia do popredia umelecké kvality či odbornú garanciu, ale sleduje prioritne komerčné hľadisko – mladé umenie je preň pomerne výhodný biznis... permanentná pozornosť cielená na nové a mladé vylučuje z hry staré, a súbežne už aj odborné – v konečnom dôsledku aj profesijné, eticky hodnoverné. V tomto kontexte uvažovania o umení dnes tak našu výtvarnú scénu vystihuje väčšinou „trápno“ ako nová sociologická kategória… “.

S diagnózou Vrbanovej možno len súhlasiť, s pôvodcom choroby (ktorým je podľa nej pragmatický, komerčný zreteľ trhu s umením) až tak celkom nie. Keby si kritička pozornejšie prešla trebárs len výsledky súčasných aukcií SOGY, zistila by zaujímavú vec. Mladé umenie síce množstvom položiek (nie však počtom autorov – tí sú prísne vyberaní) suverénne prevažuje, finančné obraty však v skutočnosti robí “starina”. V rozpätí od Galandovcov, cez solitérov typu Filka, Dobeša, Kollera, až po postmodernu deväťdesiatych rokov minulého storočia. Inak povedané – najmladší aktéri nášho, vraj “výhodného” biznisu so súčasným umením, majú dnes úctyhodných päťdesiat a viac. Z tohto zreteľa sa potom javí komerčné zhodnocovania tzv. mladého umenia tak trochu ako virtuálna bublina.

Na druhej strane – pravdou je aj to, že zberateľský záber na bezprostrednú prehistóriu slovenskej umeleckej súčasnosti je nielen časovo konzervatívny (zlaté šesťdesiate, ako automatická kategória kvality “an sich”), ale aj vyslovene selektívny. Históriu novodobého umenia vníma ako oholenú “ až na dreň”. Uznáva len ikonické, “klasické” zjavy, nevidí (a nezbiera) nedávne doby nášho umenia v úplnosti umeleckých názorov, v komplementárnosti často protikladných výtvarných polôh a osobností. S tým, že niektoré z nich, aj keď ix krát už v odbornej sfére preverené a potvrdené, takmer celkom vynecháva. Napríklad taký mohutný a rôznorodý fenomén, akým bol náš koncept 70. – 80 rokov.

Prapôvodné príčiny terajšieho stavu dejinného bezvedomia (a zároveň - výhradného sústredenia sa na budúcnostné aspekty umenia súčastnosti) sú teda asi aj niekde inde, než len v módnom fetišizme mladosti. Budú skôr v špecificky slovenskom odpore ku skutočne racionálnej analýze vlastnej histórie. Najmä tej nedávnej. Možno aj preto, že mnohým z jej protagonistov, ale aj ešte stále žijúcim svedkom a súputníkom by mohla všeličo, aj neveľmi príjemné a chvályhodné, pripomenúť. Aspoň že máme vždy po ruke výhovorku “nedostatočného odstupu”.

(text bol publikovaný v katalógu 97. aukcie súčasného umenia firmy SOGA, 17. 5. 2011)