Na druhej strane je pravdou aj to – a naučili sme sa to už dávnejšie - že úspešnosť našich aukcií nezávisí od ročných období ich konania. Kvalitná vec, za aspoň trocha atraktívnu vyvolávačku, sa predá dobre vždy (len treba takú vedieť zohnať). Takže - aspoň z nášho pohľadu - sa zimné aukcie už dávnejšie v podstate v ničom nelíšia od tých ostatných (stačí si len pozrieť štatistické údaje o obratoch jednotlivých sezónnych aukcií). To sa, pravda, týka takrečeno našej strany barikády. Klienti na to ešte stále pozerajú inak a myslia si, že s predajom „rodinného striebra“ treba vyčkať práve do Vianoc. Lebo vtedy sú vraj peňaženky dražiteľov akosi „z princípu“ štedrejšie. Tak tomu bolo donedávna. Teraz však vstúpil do hry aj blízky prechod na euro. Zažili sme to na vlastnej koži: viaceré zaujímavé a v podstate už dojednané „vianočné“ ponuky boli majiteľmi diel na poslednú chvíľu odložené až na dobu „po“. Zmúdrieť sa z toho všetkého asi veľmi nedá. Je to možno dané tým, že iracionalita je obchodu s umením (respektíve jeho aktérom) do značnej miery vlastná. A s tým sa treba jednoducho zmieriť.

Pritom – ľudí a teda aj majiteľov výtvarných diel, by „teraz a tu“ mali trápiť celkom iné otázky. Napríklad: je v čase globálnej hospodárskej krízy (ktorej rozsah a koniec je v nedohľadne) výhodné, alebo nevýhodné predávať vlastné obrazy, sochy, starožitnosti ? V tejto súvislosti ste si akisto všimli, že v poslednom čase sa SOGA stala predmetom – oproti minulosti - mimoriadneho záujmu médií. A to nielen tých bulvárnych. Len na našej poslednej jesennej aukcii sme mali dve celoštátne televízie a jeden seriózny mienkotvorný denník. A ďalšie články, „analytické“ i číro propagačné úvahy o obchodovaní s umením v SOGE, sa v našich novinách, časopisoch zjavujú týždeň čo týždeň.

Ak ponecháme bokom výpovednú hodnotu mediálnych výstupov (bola, žiaľ, často celkom nulová), je to vec predtým nevídaná. Za desať rokov sme uskutočnili iks aukcií, dražieb významných diel, ktoré sa s istým zveličením dali nazvať kultúrnymi udalosťami. Obišli sa celkom bez mediálneho ohlasu. A zrazu je tu čosi, čo sa nápadne podobá cielenej reklamnej kampani. Jej leitmotívom je jednoduché heslo: v dobe keď ceny akcií a nehnuteľností závratne klesajú, burzy sa rútia, úvery sú čoraz nedostupnejšie a drahšie, ostáva investovanie do umenia jedným z mála svetielok „na konci tunela“. Verte alebo neverte: naša zásluha na tom všetkom je pramalá. Nemáme koniec - koncov na organizovanie takýchto záležitostí možnosti, vplyv a ani peniaze. Skôr sa zdá, že naši novinári zúfalo hľadajú v záplave katastrofických ekonomických scenárov aj nejakú (div sa svete!) „dobrú správu“. A nachádzajú ju práve na špecifickom trhu s umením, ktorý by mal byť z nejakej príčiny „mimo“ osudových zákonitostí súčasnej ekonomickej kalvárie.

Celkom nedávno mi redaktor jedného renomovaného ekonomického týždenníka poslal mailom otázku, ktorú nemožno nazvať inak, než sugestívnou. Podľa neho je svetový trh s umením vraj výnimočný tým, že je absolútne stabilný. Musel som mu odpovedať, že opak je pravdou: trh s umením je (ako každý iný trh) mimoriadne citlivý na čokoľvek – permanentné teroristické hrozby, či dokonca atentáty, ceny ropy, hypotekárna kríza, lokálne konflikty neustále hroziace prerásť v niečo väčšie... Alebo také banality, ako s tým všetkým súvisiace zmeny v turistike: Američania zrazu - a to ešte masívne - menej cestujú do Európy, Japonci zasa do USA. Zároveň však je to trh nesmierne flexibilný – je ovládaný niekoľkými veľkými hráčmi, ktorí nemajú problém celosvetovo presúvať tovar z „krízových“ obchodných miest do regiónov s aktuálne najväčším dopytom.

Citlivosť trhu s umením môže byť niekedy aj výhodou. Obrazy totiž, na rozdiel od potlačených papierov, ktorým sa hovorí peniaze, dlhopisy, podielové listy alebo akcie, ani pri globálnych ekonomických krízach svoju hodnotu nestrácajú. Skrátka - nestabilita trhu s umením je akosi zákonite vyvažovaná „stabilitou“ komodity, ktorá je predmetom obchodovania. Lenže zasa – nie je komodita ako komodita. Výzva, ktorú pred nás stavia dnešná povaha ekonomického vývoja, by sa dala zhrnúť do jedného racionálneho pravidla: „opatrnosť nadovšetko“. V danej situácii sa táto „opatrnosť“ dá pretaviť do kupovania diel umelcov obchodne renomovaných (s doložiteľnými precedensami cenovo stúpajúcich verejných predajov). Tu platí zároveň pravidlo – čím je renomé umelca teritoriálne (národne, stredoeurópsky, európsky, svetovo) širšie, tým lepšie. V našich podmienkach je to však komplikované tým, že niekdajšia obchodná priorita – diela autorov moderny Slovenska – z trhu postupne mizne. Raz darmo, majetky sa už po búrlivých deväťdesiatych rokoch usadili a tým ustal aj „kolobeh obrazov v prírode“.

A v tomto je zároveň aj odpoveď na otázku položenú vyššie – totiž, o výhodnosti alebo nevýhodnosti predaja „rodinného striebra“ v „čase krízy“. Záleží na tom čo máte v ponuke. Je to už dlhodobejší trend, ktorý súčasná situácia len dramaticky podporila: cenové nožnice medzi absolútnou, galerijnou kvalitou a bežným priemerom sa čoraz viac otvárajú. Natvrdo formulované - v časoch „obchodnej obozretnosti“ sa jednoznačne oplatí predávať Benku, Fullu, Jasuscha, Jakobyho, či Laluhu, Kompánka, Paštéku, Krivoša a im podobných. Možno aj viac, ako v ekonomicky už dúfajme normálnejšej budúcnosti. A opačne – predaj všetkých tých Votrubov, Grotkovských, Kajlichov, ale aj napríklad Šturdíkov, Nemčíkov, Juríkov sa presúva do oblasti „zostatkových“, „predrevolučných“ cien a preto je vhodnejšie s ich finančným zhodnotením počkať „na lepšie časy“.

Z popisovanej iracionality súčasného trhu s umením tak vyplýva možno jediné racionálne, pretože strategicky „opatrné“ doporučenie pre zberateľov. Malo by spočívať, na okolnosťami síce vynútenom, ale odborne zdôvodniteľnom presmerovaní zámerov: na trhovo fakticky doteraz nezmapované, dnes už „klasické“ umenie 60. rokov, alebo ešte lepšie – alternatívnu, zväčša konceptuálnu tvorba umeleckého disentu 70. a 80. rokov. Či na strane druhej – radikálnom obrátení akvizičnej pozornosti na staršie (stredo)európske umenie 16. – 19. storočia. Ponuka je v tomto smere čoraz rozsiahlejšia, kvalitnejšia a navyše (oproti blízkemu zahraničiu) za veľmi atraktívne ceny. To všetko si však vyžiada od dražiteľov, zberateľov predsa len podstatnejšiu erudíciu, než tomu bolo doteraz.

(text bol publikovaný v katalógu SOGY - 83. zimná aukcia výtvarného umenia a starožitností, 2. 12. 2008)