Dalo by sa tvrdiť, že Svetozár Ilavský je spomedzi tých niekoľkých našich, všeobecne uznávaných výtvarníkov strednej generácie, najmenej „viditeľný“. Derie sa mi v tejto súvislosti do klávesnice dokonca kedysi (za komunistov) neslávne - slávne adjektívum „odídený“. Z Bratislavy do Cífera, z kultúrneho centra na jeho perifériu, mimo médií (možno s občasnou výnimkou tých bulvárnejších), mienkotvornej kritiky, ale aj kaviarenských (totiž, krčmových) kuloárov a teda aj mimo „umelecko-historickej“ pamäti. Ktorá sa utvára – či sa to už Sveťovi páči alebo nie - práve účinkovaním na všakovakých výstavných retrospektívach a bilanciách. Veď – na koľkých takýchto repre prehliadkach sme v poslednom čase našli Ilavského dielo? Nuž, asi na žiadnej. Oproti jeho generačným kolegom, Terenovi, Csudaiovi, Bubánovi a ďalším, ktorí sú dnes už považovaní za div nie „klasikov“ slovenskej postmoderny a bez ktorých sa žiadna výstava „umenia po 1945“ jednoducho nezaobíde.

To všetko je dosť nespravodlivé, logicky však vyplývajúce z rozhodnutia tvorcu, ktoré treba rešpektovať: ... „... do Cífera som odišiel, keď som mal vyše tridsať, takže búrlivé roky, keď je človeku dedina primalá, som už mal za sebou. Myslím si, že keď niekto nenájde pokoj v sebe, nenájde ho ani v centre New Yorku. Moje obrazy sú po celom svete a tiež tam odišli z Cífera. Mám tam dom, záhradu, ateliér a zvykol som si. Keď mám chuť, v Bratislave som autom po diaľnici za dvadsať minút. Ale bývam z nej unavený a veľmi rád za ňou zatváram dvere...“.

Na druhej strane priznávam, že Ilavského spoločenská askéza je pre mňa aj dosť pochopiteľná a sympatická. Sám som na vlastnej koži zažil iks individuálnych výstavných projektov, urobených s nepochybnou akríbiou (a nemalým úsilím a prostriedkami), ktoré mali potenciu kultúrnej udalosti, ale „obišli sa“ celkom bez ohlasu. A ak nejaký bol – tak celkom nekompetentný. Človek si nakoniec povie: načo je toto všetko treba? A pre koho vlastne? Niekedy sa skrátka zdá, že výstavy sú dobré akurát tak pre výtvarníkov s početným príbuzenstvom a malým ateliérom. Aby si maliar mal kde svoje obrazy “rozložiť“, teda - konečne poriadne prezrieť a zároveň dokázať svokre, že nie je žiadny bohémsky flákač. Pokiaľ však viem – obe tieto dôvody vystavovania môžu byť Sveťovi ukradnuté.

Ale vážne – Ilavského rozhodnutie „ostať mimo“ má zrejme aj svoje vnútornejšie pohnútky, vyplývajúce takrečeno z povahy toho, čo a ako robí. To sa totiž len veľmi ťažko znáša s jeho kardinálnou podmienkou „vystavovať len vtedy, keď je čo nové povedať“. Pretože jeho doterajšie, vyše dvadsaťročné úsilia sa bránia možnosti popisu nejakej „logiky vývinu“, chronologickej charakteristiky. V Ilavského prípade je kurátor postavený pred ohromujúcu záľahu malieb, sôch, objektov, intermediálnych projektov, ktoré sa akosi nedajú usústavniť do korektného (to jest časového) sledu štýlových či myšlienkových výbojov. Akoby jeho umenie bolo odpočiatku hotové, akoby nenarastalo lineárne, len sa rozpínalo samo v sebe v neprehľadnom množstve síce niekedy až diametrálne odlišných riešení, ale – na začiatku i na konci – stále „toho istého“.

Sám Sveťo mi dal pre písanie katalógu pomôcku, cédečko s výberom foto, dokumentujúcich jeho „celoživotnú“ tvorbu. Rozčlenil ju na päť okruhov: KEĎ SOM SÁM DOMA – PLEONAZMUS -- PARTITÚRY A INTERMEDIÁLNE PROJEKTY – CHRISTOLOGICKÁ TEMATIKA, PER PENDERECKY – TVORBA PRE ARCHITEKTÚRU. Akokoľvek som sa to snažil otáčať, nič lepšie a prehľadnejšie som nevymyslel. Čarovné na tom všetkom je, že do každej z Ilavského škatuliek možno vložiť – samozrejme s istou licenciou - rovnako oprávnene jeho vec z rokov deväťdesiatych, ako tú, čo ešte len schne v kine MAJÁK. To sa potom naozaj ťažko hľadá spôsob výstavného prehovoru „niečoho nového“ a už vôbec nie „iného“.

Iba ak by umelec pribral na svoje bedrá ďalšiu úlohu – akési sebakurátorstvo, podmienené myšlienkou koncipovania výstavy nie zo zreteľa kunsthistorického, ale ako akési svojbytné „super dielo“, ktorého existencia je neopakovateľne (a neprenosne) daná „géniom loci“ konkrétneho priestoru, v ktorom je výstava inštalovaná. Zárodok predstavy „výstavy ako umeleckého diela“ sa ukázal v už spomínanej „pocte Sokolovi“. Bol však skryto prítomný vo všetkých (teda aspoň tých, ktoré som osobne zažil) predchádzajúcich Ilavského výstavných prezentáciách.

Takže, keď mi Sveťo volal na mobil a oznámil, že chystá výstavu k vlastnej päťdesiatke, boli mi jasné dve veci: jednak ako závratne všetci starneme a jednak, že určite v Ilavského prípade nepôjde o obvyklú bilančnú retrospektívu. Niežeby to bolo úplne vylúčené – za podmienky (nemalého) organizačného úsilia, by sa dali Sveťove reprezentačné, kľúčové veci „stiahnuť“ z domácich i zahraničných majetkov a stvoriť tak primeraný výstavný obraz jeho doterajších úsilí. Vzhľadom na vyššie uvedené, by to však pre Sveťa postrádalo hlbší zmysel.

To, čo som však následne uvidel v Ilavského ateliéri ma však predsa len prekvapilo a svojím spôsobom ohromilo. Počas dvojročnej sústredenej práce sa doslova „premaľoval“ ani nie tak k potrebnému počtu „exponátov“, ako k celistvému výstavnému „tvaru“. Samozrejme, nebol som pritom, ale zdá sa, že na počiatku Ilavského úvah bolo zhodnotenie jedinečných estetických, vizuálnych, architektonických i číro výstavníckych daností priestorov Danubiany. Nechcel ich len triviálne „zaplniť obrazmi“. Celkom opačne – priestor bude pojednaný “len pre túto príležitosť“ predvedením akéhosi podivuhodného „príbehu slovenského umelca v slobodnom povolaní“. Alebo lepšie povedané, parafrázou Ilavského slov – vznikne čosi ako hudobná symfónia, na začiatku ktorej zaznejú všetky orchestrálne motívy, potom sa predvedú varianty a sólové odbočenia jednotlivých línií, aby po záverečnom furióze nasledovala ešte prekvapujúca a nečakaná pointa.

Takže vlastne ide aj nejde o bilanciu Svetozára Ilavského. Interpretácia je celkom nová, partitúra je však viac-menej známa. V každom prípade -- ak môžem doporučiť – rozhodne si Ilavského výstavu v DANUBIANE choďte pozrieť. Neoľutujete. Obrazy, sochy, objekty Svetozára Ilavského prinášajú totiž svojím spôsobom „veľkú“ tému. Na rozdiel od väčšiny ostatných, jeho základná otázka neznie „je to ešte umenie?“, ale celkom protikladne: „vážení, nie je náhodou práve toto autentický život?“.

(výňatok z textu katalógu výstavy Svetozár Ilavský – Satori v Cíferi alebo Pokus o autoportrét slobodného slovenského umelca. Danubiana, 6. 12. 2008 – 8. 3. 2009).