Jediné, čo azda možno prezradiť, že to má byť číro slovenský projekt. A práve tento fakt dovoľuje, aby sme "zneužili" tieto pre nás – aspoň podľa niektorých našich „priateľov“  – jóbové zvesti,  na všeobecnejšie úvahy. O predpokladoch zaručujúcich úspech (či dokonca dominanciu) aukčnej siene v našich, v mnohom špecifických podmienkach. SOGA je svojím spôsobom „dinosaurom“ domáceho trhu, a tak má isto legitimitu sa  k týmto veciam vyjadrovať.

Svojho času som uvažoval o konkurencii, ktorá by sa dala brať naozaj vážne. Podľa mňa by musela spĺňať viacero kritérií. Predovšetkým - musela by mať sídlo v Bratislave a to na lukratívnom mieste (zdanlivá trivialita, ale v tomto biznise je hlavné mesto naozaj hlavné), musela by mať špičkové (nielen kunsthistorické) odborné obsadenie a to na všetky špeciálne umelecko-historické oblasti, v ktorých obchoduje.  Pre nás je to finančne nedosiahnuteľná vec – mnoho expertíz musíme riešiť ad hoc externe. A zároveň – toto je aj limit, pre ktorý nemáme v katalógoch veci svetového rangu.  A do tretice - musela by byť natoľko ekonomicky silná, aby dokázala ponúknuť rádovo lepšie podmienky predávajúcim i dražiteľom, než dáva SOGA.

To bolo kedysi. Odvtedy vznikla jedna, či dve aukčné siene, ktoré tieto kritéria viac-menej spĺňali. Nič prevratné sa však neudialo.  „Žlté tričko“ sme si bez podstatnejších problémov udržali. Vysvetlenia by mohli byť dve. Buď sme v SOGE takí geniálni, že na nás jednoducho nik nemá. Alebo vyššie spomínané kritériá „konkurencie schopnosti“ boli formulované neúplne.

Pravda je akiste v tom druhom. K tomuto poznaniu sme ale museli prísť bez toho, aby nás konkurencia  nejako inšpirovala. Spočívalo v tom, že aukčná sieň nemôže úspešne pôsobiť len ako čisto obchodná firma. Nestačí zorganizovať ročne tri-štyri aukcie, usporiadať k nim pár dňové výstavy, vydať katalógy a nakoniec skasírovať zisky. To je náplň na tri mesiace čistého času do roka. Funguje to tak azda v zahraničí. U nás však, ak  chcete byť v centre trhového diania, musíte robiť oveľa, oveľa viac.

Ako rád hovorím: slovenská aukčná sieň musí byť aj svojho druhu kultúrnou inštitúciou. Treba „zamestnávať“ aktivitami jestvujúcich  i latentných klientov nie tri mesiace do roka, ale (metaforicky)  dvadsaťštyri hodín denne. A keďže,  robiť každý mesiac aukciu by bolo kontraproduktívne, tak potom je nutné v dražobných priestoroch ponúknuť aj viac – vedecky podložené, pre zberateľov „objavné“ výstavy a katalógy k nim, prezentácie kníh o umení, prednášky, odborné sprievody po predaukčných výstavách, koncerty, workshopy, grátis poradenstvo a tak ďalej a tak podobne.

To všetko si prirodzene žiada ľudí - odborníkov (podľa možností tých najlepších).  A treba to všetko aj zorganizovať. A zaplatiť. Niekedy s pocitom, že ide o peniaze vyhodené z okna. Dosť na tom, táto hra na štátnu galériu sa nám - najmä v poslednom čase - dosť darí. Až tri výstavné projekty SOGY bodovali v ankete osobností denníka SME o kultúrnej udalosti roku 2012 - Mednyánszky zo zbierky Dr. Lea Ringwalda; Laco Teren: Veľký strážca a OBRAZ?!... (v spolupráci so ZOYA Museum). Dokonca za Mednyánszkeho si kolega Július Barzci budúci týždeň prevezme ocenenie „Výstava  roka 2012“, ktoré mu udelili  SNM, Pamiatkový ústav a časopis Pamiatky a múzeá. Sme na to samozrejme hrdí. Dôležitejšie ale je, že sme týmto prirodzeným spôsobom – bez opory v barnumskej, „celoplošnej“ sebareklame – získali viacerých nových, verných klientov.

To však nezodpovedá na otázku: prečo vlastne musí u nás, na Slovensku „kšeftársky“ subjet, akosi „bokom“, nahradzovať nekomerčnú galériu?  Tí, čo sústavnejšie sledujú dianie aspoň v blízkom zahraničí odpoveď poznajú. Príčinou je - slušne povedané - odlišný, či priamo nazvané: katastrofálny stav slovenského povedomia „o umení“. Najlepšie ho azda definuje jeho mediálny obraz. Pre „nezainteresovaných“ vyzerá divne. Ako dva pararelné svety umenia. Svet vytváraný serióznou kritikou a svet promovaný niektorými, zväčša bulvárnymi, médiami. Predovšetkým tými vizuálnymi. V propagácii stredno  prúdového gýča najmä Markíza zvlášť vyniká, ale ani STV či JOJ veľmi nezaostáva. Azda len TA3 je ako-tak, či skôr niekedy, up to date.

Čo by nemusela byť žiadna katastrofa, keby tá „seriózna“ kritika bola viacej videná, čítaná, počúvaná a hlavne rešpektovaná. Opak je však pravdou: úroveň verejného vkusu je dôvodom na riadnu depresiu nás „zainteresovaných“. Stačí čítať, čo aj na stránkach „serióznej“ SME,  diskusie k výstavám (a to aj tých, poriadaných v „konzervatívnej“ SNG). Človek sa nestačí všetkým tým pitomostiam ani diviť.  Hneď som sa však diviť prestane, keď mu kolega povie, že jeho študenti na VŠVU nevedia nič podstatnejšieho o existencii Benku, Sokola, Paštéku... . Takže ani útecha vo vedomí, že výtvarné umenie bolo a je záležitosťou menšinovou, výsadou elít, u nás nefunguje. Z tohto zreteľa sme sa k „elitárstvu“ ešte nedopracovali... .

Pritom,  pojmu „elity“ sa netreba báť. Aspoň ja pod ním - v prvom pláne - nemyslím nejakých „horných desať tisíc“. Pre mňa sú to ľudia, ktorí výtvarné umenie „chcú a môžu“. A hlavne potrebujú. Koľko ich je na Slovensku? Tri, päť, možno aj o čosi viac tisíc? Naozaj minorita. Ktorá to všetko drží  „nad vodou“. Vyžaduje si preto sofistikovanejšie zaobchádzanie,  než sa jej dostáva inde. Neadresné naháňanie „do košiara“ umenia tých, ktorí ho nepotrebujú (lebo skrátka majú iné investičné priority)  na Slovensku k ničomu nevedie. To dostáva do iného svetla aj náš – doposiaľ mimoriadne úspešný – formát večerných VIP aukcií. Nie je to a nikdy to ani nebol (ako sme často obviňovaní), dôsledok marketingového „klamania telom“, ale nevyhnutné prispôsobenie sa realite domáceho trhu. Slovenská aukčná sieň skrátka nemôže oslovovať „elitnú“  verejnosť „en gros“.  Je prinútená získavať jej príslušníkov  „jednotlivo“.

Známe úslovie o tom, že cenu diela na aukcii určuje ten, kto v dražbe skončí ako predposledný, platí u nás teda násobne. Príliš často totiž, najmä pri licitácii top diel, je vlastne "predposledný“ iba ten „druhý“. A práve v tejto súvislosti sa možného príchodu nového, nadštandardne silného hráča aukčného trhu vôbec neobávam. Skôr sa naň teším. Jeho vedľajším efektom by mohol byť prielomový príchod slovenskej  investičnej „elity elít“. Ktorá predbežne (česť výnimkám!)  na našom umeleckom trhu absentuje. Asi preto, že je pre ňu jeho doterajšia ponuka obsahom nedostatočná, či formou neatraktívna. Zákonite – ak sa to podarí, budú mať z toho prospech všetci. A ak nie, bude sa aspoň s kým porovnávať.

(text je publikovaný v katalógu 112. jesennej aukcie firmy SOGA. 24. 9. 2013)