Zdá sa, že v dnešnej dobe sa nedá písať o ničom inom, než o kríze. V našom prípade – o kríze v obchodovaní s umením. Sú toho plné noviny a iné médiá, tak ako odolať? I keď na druhej strane – u nás v SOGE sme zatiaľ, čo i len okrajovo, krízu v predaji nezaznamenali. Výsledky našich aukcií v uplynulom roku mali jednoznačne stúpajúci trend. Celkový obrat šiestich aukcií takmer 52 miliónov korún (teda viac ako 1, 7 milióna eur), päť miliónových dražieb, slovenský rekord za dielo Ľudovíta Fullu – toto všetko rozhodne nesvedčí o nejakej stagnácii v obchode s umením. Skôr naopak. A týka sa to nielen nás. Jeden český kolega zo známej pražskej aukčnej siene, v rozhovore pre ktorési noviny, zaujímavým spôsobom zdôvodňoval zvláštny jav. Totiž terajšiu, vyslovene regionálnu a vlastne nevysvetliteľnú slovensko - česko - maďarskú aukčnú konjuktúru. Hovoril o tom, že obchod s umením nepatrí do „ekonomiky“, ale do sféry „zábavy“. A preto sa ho ani terajšie ekonomické katastrofy priamo nedotýkajú a týkať ani nebudú. Nie je jasné, ako to s tou „zábavou“ vlastne myslel – v každom prípade jeho názor dobre zastupuje podivuhodnú bezstarostnosť s akou sa aj tunajšia komunita obchodníkov s výtvarným umením stavia k varovným signálom zo spoločenského okolia ich aktivít.
Optimizmus obchodníkov s umením podporujú aj úvahy všakovakých analytikov, nielen v bulvárnych, ale aj celkom serióznych ekonomických médiách. Vychádzajú zo zrejme oprávnených predpokladov, že peniaze budú (či už defláciou, alebo infláciou) závratne strácať hodnotu a ľudia ich budú ukladať nie do bánk, ale do iných komodít s „nadčasovou“ pevnosťou. A práve výtvarné umenie sa v takejto súvislosti ponúka ako jedna z ideálnych investícií. Lenže – voľných peňazí nie je nekonečné množstvo a dosiahnuteľné zdroje skôr či neskôr vyschnú (najmä ak by depresia mala trvať trebárs desať rokov a viac – čo sa všeobecne pripúšťa). Zo zreteľa tejto perspektívy sa takéto „dobré“ rady rýchlokvasených investičných poradcov nápadne podobajú historicky známemu doporučeniu Márie Antoinetty parížskym ženám, búriacim sa pre nedostatok chleba: „... tak teda jedzte koláče!“. Lebo umenie je v rámcoch teraz priechodných investičných stratégií síce svojím spôsobom zákuskom, ale tiež tovarom ako každý iný. A teda aj jeho môže (i keď nemusí) postihnúť obdobný globálny cenový prepad, ako už stíha napríklad predaj áut. Takže vo výhode budú napokon len tí, ktorí sú natoľko solventní, že budú môcť čakať na zhodnotenie dnešných „umeleckých“ nákupov pomerne dlhé časové obdobie. A takých nie je určite väčšina a ani nadbytok.
A sú aj ďalšie dobré správy pre „aukcionárov“. Tentoraz od zahraničných expertov. Vyčítal som kdesi na internete, že - podľa znalcov trhu - výnimočná kvalita teraz ponúkaných diel, ktoré boli doteraz v súkromných zbierkach, ukazuje na to, že ekonomický pokles prinútil niektorých zberateľov vzdať sa svojich najcennejších obrazov i napriek tomu, že nemusia získať najlepšiu cenu. Kunsthistorička Sarah Thomsonová povedala pre Daily Telegraph, že „každý, kto predáva nejaké majstrovské dielo práve teraz, nutne potrebuje peniaze, pretože nedostane toľko, koľko by dostal pred pol rokom, alebo koľko by dostal za tri roky...“. „... súkromní zberatelia, ktorí predávajú teraz majú buď problémy, alebo chcú investovať niekde inde... ,“ dodala a uviedla príklad Degasovej „Baletky“, ktorú predával predseda futbalového klubu Reading (nakoniec však bola soška, proti všetkým pesimistickým predpokladom, vydražená za úctyhodných 13, 3 miliónov libier – futbalový zberateľ ju totiž získal pred piatimi rokmi za púhych päť miliónov).
Čakajú nás teda časy aukcií plných galerijných „superdiel“ za dumpingové ceny ? Priznávam bez mučenia – neviem. Všetky tie spomínané hlbokomyseľné analýzy a z nich vyplývajúce rady pre investorov do umenia totiž nápadne pripomínajú veštenie z krištáľovej gule. Vtip bude možno v tom, že celá tá nešťastná kríza nie je len o racionálnych ekonomických zákonitostiach. Je aj o emóciách, psychózach, davovej iracionalite. Teda predovšetkým o médiách. Niekedy sa dokonca zdá, že kríza je preto, že o nej neustále píšu noviny. Firmy prepúšťajú, aby preventívne čelili ťažkostiam, ktoré podľa médií „určite nastanú“. Alebo, ak aj nedajbože niektoré z nich rovno skrachujú, tak určite nie pre neschopný menedžment, ale ako nevyhnutný, osudový dôsledok „krízy“. Lebo tak kážu pravidlá mediálnej virtuálnej reality. Nedeje sa tak prvý raz. Spomenie si dnes ešte niekto na chorobu šialených kráv, alebo vtáčiu chrípku ? A aké to boli svojho času celosvetové mediálne hystérie! A koľko obchodníkov na ich konto skrachovalo! Jediné pozitívum z toho všetkého je azda len to, že celebritné označenie mediálny, trhový, ekonomický, finančný, politický a neviem ešte aký „analytik“ sa postupom času stáva (aspoň pre rozmýšľajúcu minoritu populácie) v lepšom prípade synonymom idiota, či – v horšom prípade – obyčajného podvodníka.
Zdá sa teda, že zdravá skepsa je dnes aj v obchode s umením viac než namieste. Isté je totiž len jedno: ekonomiku „západného“ sveta, ktorej – našťastie, zďaleka nie najvýznamnejšou – súčasťou je aj obchod s umením, kríza (tá skutočná, ale i tá mediálna) podstatne zmení. Skrátka – kapitalizmus už nebude taký, aký sme ho (žiaľ len krátko a v pokrivenom vydaní) doteraz poznali. Presne tí, čo problémy spôsobili, totiž populistickí politici, idú teraz „zachraňovať svet“. S barnumskou podporou „hlasu ľudu“ (teda médií). Nie však za ich, ale za naše dane, naše peniaze, za cenu bezprecedentného zadlžovania našich detí a vnukov. A v konečnom dôsledku – na úkor našej osobnej slobody.
Ako sa však vraví – všetko zlé, býva aj na niečo dobré. Každá revolúcia (lebo toto je naozaj revolúcia) prináša zo sebou aj zmenu hierarchie hodnôt. Večne nenažratý západ, žijúci už dávno nad vlastné pomery, bude asi donútený zanechať doterajšiu prázdnotu „chleba a hier“ v prospech iných, možno o čosi duchovnejších priorít. Poznáte to isto aj vy: pre sebaspytovanie je najideálnejšia kocovina, situácia, keď sme takpovediac „na dne“.
V tejto súvislosti ma napadá jeden malý príklad, ktorý by mohol byť signálom niečoho „väčšieho“. Nedávno sa v londýnskej Sotheby vydražil za 1, 3 milióna libier obraz Oskara Kokoschku „Istanbul I.“ Na tom by nebolo nič až tak pozoruhodné, keby plátno nebolo do roku 2007 v majetku štátnej ostravskej galérie a keby ho pred dvoma rokmi nereštituovali dedičia predvojnového riaditeľa Vítkovických železiarní Oskara Federera. Čo je však najpodstatnejšie – v sále sedeli a dražili aj zástupcovia českej súkromnej spoločnosti Vítkovice-Holding. Dielo napokon nezískali. Vydražili však iné diela z Federovej zbierky, akvarel Maxa Pechsteina za 62 tisíc liber a olej Lessera Uryho za takmer 19 tisíc libier. Podľa hovorkyne spoločnosti by sa obrazy mali vrátiť tam, kam vždy patrili - do Rothschildovho zámočku vo Vítkoviciach, ktorý firma opravila za zhruba 100 miliónov českých korún.
Zvláštne na tom všetko je fakt, že oceliarstvo – aspoň podľa médií – patrí k najohrozenejším priemyslovým odvetviam. A navyše: Vítkovické železiarne boli doteraz známe sponzoringom hokeja a nie výtvarného umenia. A to ešte s takýmto premysleným, historicky podloženým zámerom. Časy sa teda menia a s nimi možno aj nekomerčné investičné zámery (stále ešte) bohatých korporácií. Zatiaľ však asi len v Čechách. Čo nie je, však môže byť. Aj na Slovensku. Tak napríklad, v priestoroch recepcie SOGY je už nejaký čas inštalované skutočne reprezentačné dielo. Kompozícia Theodore Romboutsa (1597-1637): Hrajúca sa spoločnosť, pôvodne v majetku maďarských benediktínov. Čo keby trebárs náš (noto bene, vlastne maďarský) SLOVNAFT obraz zakúpil a umiestnil ho tam, kde historicky patrí ? Teda, do budúceho prezidentovho vidieckeho sídla v kaštieli v Rusovciach ? Ak by sa niečo také, či tomu podobné stalo, tak by to mohlo byť znamením, že táto kríza bude napokon aj k niečomu dobrá. A zároveň aj drobným dôvodom pre opatrný, pretože vecne zdôvodnený, obchodný optimizmus.
(publikované v katalógu 84. jarnej aukcie výtvarných diel, SOGA. Bratislava 10. 3. 2009)