Pekným príkladom opisovaných „štatistických rozpakov“ je už takmer tri roky prebiehajúca diskusia o tom, či sa globálna finančná kríza prejavila aj v našom obchode s umením. Jestvujú dve, diametrálne odlišné stanoviská. Podľa jedného sa všetky rekordy, najvyššie obraty dosiahli práve v poslednom období a preto je (vraj) špecifický trh s umením z krízy „vynechaný“. Podľa druhého názoru sa dôsledky krízy jasne prejavili dramatickým zvýšením kvality predávaného „tovaru“. Dopyt však z rovnakých dôvodov ostáva na obvyklom priemere a nedokáže teda doceniť novú úroveň ponuky. Čarovné na tom je, že oba tieto názory sa zdajú rovnako obhájiteľné.

Patová situácia v tomto spore nie je napokon len slovenskou výsadou. Pri hodnotení uplynulého aukčného roku v Čechách konštatoval šéfredaktor serveru ART+ Jan Skřivánek: ... špičkové diela sa stále predávajú skvele, ale menej významné kusy zostávajú oveľa častejšie nevydražené, alebo sa predávajú lacnejšie než predtým ... . O stagnácii trhu vypovedá podľa Skřivánka vývoj indexu Art+. Index zohľadňuje popri obrate aj cenové nárasty draženého umenia a hodnotu nepredaných položiek: ... z jeho dlhodobého vývoja môžeme zistiť, že po období dynamického rastu v rokoch 2006 až 2008 a trhu ťahaného predajom extrémne drahých obrazov v roku 2009, dochádza teraz k stagnácii... Naopak, majiteľ renomovanej aukčnej siene Martin Kodl tvrdí: „ ... celosvetová kríza priniesla oproti zahraničiu výraznú konjuktúru na českom trhu s umením, ktorá stále trvá.... obrazy sa stali alternatívnou investičnou komoditou, objavilo sa množstvo nových zberateľov a investorov, ktorí trh s umením Čechách veľmi pozitívne ovplyvnili, čo sa odrazilo v rekordných aukčných predajoch ... .

Keď ma niekedy koncom roku 1996 prehováral na spoluprácu zakladateľ SOGY Gabriel Herczeg, bol som pravdu povediac v rozpakoch. Ponuku so napokon prijal. Nechal som si však otvorené zadné vrátka: ostal som ešte začas na istote v Akadémii vied a pre SOGU som prvý rok robil len externe. Moja vtedajšia skepsa, pocit „že to nemôže fungovať“, vyplývala z jednoduchého poznania. To, čo možno nazvať výtvarným životom bolo vtedy v stave klinickej smrti, šoku zo zmeny spoločenského statusu kultúry. Alebo optimistickejšie videné: v akomsi zásadnom prerode, ktorého kontúry sa nikto neodvažoval odhadovať. A trh s umením? Obskurné starožitníctva a niekoľko súkromných galérií „na jedno použitie“. Dokonca aj to, čo kvázi jestvovalo za bolševika, teda štátny trh s umením, bolo totálne finančne podvyživené.

Samozrejme, z praxe súdneho znalca som poznal zopár zberateľov umenia „starej školy“. Nezdalo sa mi však, že k svojím zberateľským zámerom potrebujú nejakú aukčnú sieň. A keby aj – dalo sa ľahko spočítať, že ju asi neuživia. Akýmsi zázrakom sa však Herczegov projekt ujal. Úprimne: dodnes neviem presne prečo. To je napokon už jedno – dnes je všetko iné a inak. Len ťažko povedať, či naozaj aj lepšie. Tých pätnásť rokov v SOGE jednoznačne potvrdilo, že aukčné obchodovanie s výtvarným umením má oprávnenie, že je logickou odpoveďou na ekonomické potreby ľudí aj u nás, na Slovensku.

Zároveň však – práve v poslednom, najúspešnejšom období, spoznalo aj svoje - dúfam, že len zdanlivo - neprekročiteľné finančné limity. Takže: už dávno ma neprivádza do úžasu, že ľudia míňajú v SOGE peniaze za čosi tak efemérne, ako je umenie. To čo ma trápi dlhodobo je skôr skutočnosť, že akokoľvek zveľaďujeme odbornú, technickú, marketingovú stránku svojej roboty, nedokážeme prekročiť primárny level jej výsledkov. Aspoň na tej úrovni, aká je už roky štandardná pre kolegov v Čechách, či Maďarsku. S ktorými sme v časoch, keď som s Gabrielom Herczegom „dohováral SOGU“, boli v podstate na rovnakej štartovacej čiare.

Tých niekoľko osobných konfesií o histórii SOGY uvádzam preto, aby som naznačil priestor, v ktorom možno nájsť kritériá pre meranie úspešnosti našej práce. Je azda už jasné, že ich nenachádzam v ekonomickej sfére. Preto aj vyššie spomínané spory o kríze - nekríze v obchode s umením sú vlastne zmätočné. Merítka vidím skôr v ťažšie uchopiteľnom, duchovnom zreteľe našich aktivít. V tom, ako dokážeme (alebo nedokážeme) reagovať na „kultúrnu objednávku“ spoločnosti. Alebo ešte lepšie: či ju dokážeme (v rámci našich možností) aspoň sčasti utvárať, pozitívne meniť.

Roku 2005 sme spoluporiadali charitatívnu aukciu COWPARADE. Pre tých, čo si už nespomínajú: viacerí významní výtvarní umelci, spolu s osobnosťami politického a kultúrneho života pomaľovalo bakelitové kravy v životnej veľkosti. Tie boli potom vystavované na rôznych námestiach starej Bratislavy a napokon vydražené v SOGE na aukcii. Zišlo sa vtedy u nás nevídané množstvo celebrít. Až sme museli odstrániť z aukčnej siene stoličky, aby sa všetci pomestili. Za jednotlivé „kúsky“ padali, s úsmevom na tvárach, desaťtisíce, státisíce. Poviete si: no a čo? Zbohatlíci si kupovali odpustky. A celá akcia bola marketingovo podporená sumou, ktorá možno aj presahovala jej nebývalo vysoký výnos.

Na „kravičkovú“ epizódu SOGY sa však dá pozrieť aj z iného hľadiska. Len malé percento dražiteľov patrilo k naším stálym klientom. Veľkú väčšinu z nich sme predtým a aj potom v SOGE už nevideli (nanajvýš ak sporadicky). Čiže, v konečných dôsledkoch: nevyjadrovala účasť toľkých solventných ľudí ich, aspoň podvedomú, „potrebu umenia“? Pri všetkom rešpekte k túžbe po mediálnej seba-prezentácii typickej slovenskej celebrity, títo ľudia sú už dnes iní, nepomerne kultivovanejší, než v deväťdesiatych rokoch. A zároveň s tým: nie je v tom aj kus našej neschopnosti pritiahnuť ľudí, ktorí „na to majú“ už aj duchovne, k investovaniu do umenia? Nielen epizodicky, ale i kontinuálne? Hlavne však koncepčne – aby kupovali nie to, čo sa na len umenie podobá, ale čo ním aj naozaj je.

Predchádzajúce sa dá aj ďalej zovšeobecniť. Trendom posledných rokov v okolitých krajinách je postupná marginalizácia zberateľa-solitéra v aukčnom obchode. Rozhodujúcu úlohu preberajú „kolektívni zberatelia“ – veľké korporácie, firmy, banky, podniky. Niet dôvodu, aby takáto potencia nebola i na Slovensku. Pokiaľ však hovorím za SOGU – ostáva predbežne nevyužitá. Galéria ZOE, či Prvá slovenská investičná spoločnosť sú iba výnimkami, ktoré pravidlo nepotvrdzujú.

Tu predsa nejde len o rádovo vyššiu možnosť finančných investícií. „Mega-zberateľ“ totiž dokáže – na rozdiel od jednotlivca - nielen nakupovať „bez limitov“, ale aj verejne, expozične odprezentovať výsledky svojich umeleckých investícií. Čím posiľňuje – vo všeobecnosti fatálne chýbajúcu – spoločenskú vážnosť domáceho výtvarného umenia. A zároveň spätne aj pôvodcu vlastnej zbierky, teda tej-ktorej aukčnej siene.

Proti všetkému doteraz povedanému sa dá oponovať jestvovaním jedného limitu, ktorý je v našich podmienkach asi naozaj neprekročiteľný. Vecné jadro tunajšieho obchodu s umením totiž spočíva na dielach medzivojnovej moderny (plus umenie 60. rokov). Kým však Slovensko v tomto smere disponuje maximálne tak pätnástimi – dvadsiatimi menami špičkových tvorcov, českí a maďarskí obchodníci ponúkajú minimálne stovku, či viac top umelecko-historicky renomovaných umeleckých osobností. To je jednoducho slabina, ktorú neprekoná ani ten najsofistikovanejší marketing.

Isté riešenie tohto problému ponúkol celkom nedávno český galerista Jiří Švestka. Vo veľmi zaujímavom rozhovore pre SME, okrem iného, uviedol: „... myslím, že vaše prostredie je súčasnému umeniu oveľa viac otvorené ako v Čechách. Možno preto, že klasická moderna tu nebola taká silná, ako u nás. Máte oveľa väčšiu odvahu vnímať aktuálne umenie. Zároveň máte umelca, ktorý oveľa presiahol všetkých československých umelcov, Romana Ondáka. A pritom, všetko si vybudoval tu, neštudoval v zahraničí. Rovnako Július Koller - takého my nemáme. V tomto je slovenské a české prostredie úplne iné...“.

Povzbudzujúce vety. Ale len dovtedy, kým sa bez ružových okuliarov pozrieme na doterajšie naše výsledky v obchodovaní so súčasným umením. Od roku 2003 sme v tomto veľmi nepokročili. Každá jedna aukcia je lotériou. A priznajme si – keby sme pravidelne nedokladali do katalógov diela, ktoré tam už vlastne nepatria - autorov Laluhu, Kompánka, Paštéku, Kollera a im podobných -- aj zákonitým prepadákom. Problémom zostáva, kde je chyba. Je v nás, v našej neschopnosti menežovať túto špecifickú sféru? Alebo je to v súčasných výtvarníkoch (česť výnimkách), zberateľskej neatraktívnosti ich umenia? Alebo v nejestvovaní výtvarného života v pravom zmysle toho pojmu? Či je to jednoducho v malosti slovenského trhu, postrádajúceho práve v “živom” umení aspoň český, či maďarský presah? To sú všetko otázky, na ktoré zatiaľ akosi nenachádzame odpovede… .

(text bol v skrátenej verzii publikovaný v katalógu 96. aukcie firmy SOGA, 8. 3. 2011)