Inšpiráciou pre pokus o zmenu uhla nazerania na klientelu SOGY, sa pre mňa stal aj jeden môj terajší mimopracovný úväzok. Spoločne s dr. Bajcurovou totiž pracujeme na knihe o výtvarnej zbierke Bohumila Hanzela. Tento slovenský “top” zberateľ patrí k dlhodobým a pravidelným účastníkom aukcií SOGY. Dá sa teda tvrdiť, že po istej stránke sa dôverne poznáme. Napríklad vopred, teda už v momente, keď príjmam dielo do aukcie, viem odhadnúť, či ho bude Bohuš Hanzel dražiť a ak, tak do akej asi výšky. Teraz sa nachvíľu karta obrátila: debatujeme nie nad “cudzími”, ale “jeho” obrazmi a sochami, nehovoríme primárne o peniazoch, ale o príbehoch, neopakovateľných situáciách, viažúcich sa k získaniu toho-ktorého diela, spomienkam na jeho autora, či majiteľa. Na vzájomné inter-akcie v situácii “teraz a tu”, teda vo chvíľach, keď sa deje magická premena niečoho tak vyslovene efemérneho, ako je umenie, na reálne peniaze. A z toho sa potom prirodzene odvíjajú sebareflexie zberateľa, odhaľujúce najvnútornejšie dôvody pre jestovanie jeho záľuby.

Prvé, čo ma pri týchto rozhovoroch napadlo je, že úvodom spomínaný, nezmieriteľný protiklad zberateľ – investor je hrubým zjednodušením. Inak formulované - zreteľe estetické a finančné nie sú krajné póly stratégie zberateľa (v zmysle pozitívny-negatívny), ale tvoria nedeliteľné jadro jeho počínania. Vždy sú oba prítomné. Aj keď nie sú vždy priznávané. Často počúvaná veta: “… kúpil som tieto obrazy iba preto, že sa mi páčili, bez ohľadu na to, čo stáli… ” je len fanfarónskym vyhlásením, súčasťou zberateľskej latiny, bez podstatnejšej výpovednej hodnoty.

Bohuš Hanzel otvorene priznáva, že po návrate z emigrácie, keď začínal so zberateľstvom, bol absolútny laik. Jeho prvou kúpou bol Hála. Pretože mal rád slovenský folklór a obraz sa mu “jednoducho páčil”. Jedným dychom však dodáva, že mu pritom radil dávny priateľ, známy trenčiansky galerista Laco Moško. A ten mu vysvetlil, prečo práve Hála, a nie trebárs Cpin, Berecz, Greinerová a im podobní. A kto si spomenie na ceny Hálu spred desiatich rokov a porovná ich s tými dnešnými pochopí, že Hanzelovo dávne, zdanlivo číro estetické rozhodnutie, bolo nakoniec aj perfektnou investíciou (jeho kolekcia obrazov Hálu je na Slovensku bezpochyby najlepšia).

Nikdy tiež nezabudnem na mladučkého Borisa Kollára – vtedy zberateľsky celkom nezasvätenú persónu – ako “prevetrával” naše prvé aukcie. Mal prostú metódu: išiel, finančne “bez hraníc”, po známych menách a najdrahších obrazoch. Pod jednou podmienkou - obrazy sa mu museli páčiť (odtiaľ častý motív ženského aktu v jeho zbierke, či osobitná záľubu v Jánovi Mudrochovi). Ale – keď už Boris vec kúpil, tak sa v dlhých rozhovoroch dožadoval vysvetlenia prečo má ten, či onen ním vydražený obraz práve “takú hodnotu” a či teda investoval “správne”. Pre mňa to bol problém – tiež som v SOGE len začínal a nebol som ešte naučený uvažovať o umení práve v týchto intenciách. Asi som však prekonal sám seba. Neskôr už totiž Boris takéto rady vôbec nepotreboval. A za pár rokov stvoril – mimo skutočného odborného zázemia – zbierku, ktorá bola svojho času na Slovensku jedna z najkvalitnejších, bez hluchých miest, zberateľskej hlušiny.

Možno teda uzavrieť s tým, že “estetické” a “investičné” sú ex definitione rovnocenne súčasťou pojmu “zberateľ”. V uznaní tohoto faktu sa však zároveň skrýva aj skutočná podstata limitov slovenského zberateľa. A tiež toho, čo nás obchodníkov najmä v poslednom období trápi a čo vysvetľujeme ako dôsledok ekonomickej krízy. Totiž, že umelecko-historický záber klientely na našich aukciách je čoraz užší a čoraz konzervatívnejší. Sústreďuje sa len na absolútne istoty, iks krát overené mená. Všetko ostatné - často len zdanlivo - riskantné, nezodpovedajúce “klasickým”štandardom, celkom neguje.

Je to tak preto, že myslenie nášho zberateľa je vo veľkej väčšine obdobné, ako som ukázal v dvoch príkladoch “zo života”. Smeruje jednosmerne od estetického k investičnému. Opačný postup – teda kupovať niečo, čo síce nevyhovuje môjmu okamžitému osobnému vkusu, ale je bez pochyby investične výhodné – je veľmi vzácny. Nedávna obchodnícka hystéria okolo pozostalosti Júliusa Kollera bola skôr výnimkou, než nádejnou predzvesťou pravidla.

A pritom práve táto cesta, teda zamilovať sa do obrazu nie pre jeho (nota bene - subjektívnu) krásu, ale pre jeho (objektívnu, finančnú) hodnotu je schodná a inde (aj v blízkom zahraničí) obvyklá, súčasnému stavu vecí v obchode s umením (žiaľ?) oveľa primeranejšia. Aj keď to asi nie je láska na prvý pohľad, nemusí byť nakoniec menej vášnivá, či dokonca “nepravá”. Náš individuálny zberateľ však predbežne vidí v tejto možnosti osobnostne neprijateľný “protismer”. Samozrejme – česť výnimkám. Tie však dnes poväčšinou nepredstavujú zberatelia-solitéri, ale skôr iniciatívy korporácií typu Galérie ZOYA, Galérie LINEA, či 1. Investičnej skupiny… .

Príchod nových, rozhľadenejších Hanzelov a Kollárov na naše aukcie sa teda zdá byť v nedohľadne. Čo je horšie - už asi ani nikdy neprídu. Východzí status inštinktívnych milovníkov umenia sa totiž vyčerpal. Rovnica investičnej istoty: Mednyánszky, Skutetzky - zakladatelia moderny – Galandovci (najmä v jej najdôležitejšom, strednom článku) celkom prestáva fungovať. Aj preto, že kolobeh diel jej protagonistov behom času zákonite ustáva. Takže vlastne – mali by sme prestať so sťažnosťami na prevahu cynických investorov na našich aukciách. Skôr by nás malo mrzieť, že nie je podstatne výraznejšia a že ich nie je oveľa, oveľa viac.

(text bol publikovaný v katalógu 99. jesennej aukcie výtvarných diel firmy SOGA, 4. 10. 2011)