Jubilejnú desiatu aukciu súčasného umenia SOGY poriadame v tak trochu neštandardnej situácii. Na jednej strane tu jestvuje dobrý pocit z prostej skutočnosti, že sme to so „súčasným“ tak dlho „vydržali“. Ale nielen to. Hrejivý dojem z nášho počínania na tejto, donedávna obchodníckej „zemi nikoho“, nevyplýva iba z akéhosi hmlistého „ciťáku“, ale z číslami doložiteľných faktov - viacročným úsilím sme docielili zásadnú zmenu trhového „štatútu“ súčasného umenia. Z exkluzívnej (čítaj – nepredajnej) komodity sme spravili bežný umelecký tovar „ako každý iný“.
Kedysi v začiatkoch si uskutočnenie takejto aukcie vyžadovalo zohnať sponzorov, zorganizovať (a zaplatiť) primeranú mediálnu „masáž“, individuálne presvedčovať potencionálnych dražiteľov a tak ďalej a tak podobne. A to len preto, aby sme napokon dosiahli znesiteľnú stratu. Dnes je to celkom iné: aukcie súčasného umenia sú už dávnejšie bežnou udalosťou nášho obchodného kalendára. Postupom času vzniklo čosi ako VIP listina súčasných výtvarníkov, obsahujúci približne 30 – 40 mien s oprávnenou istotou predaja. Čo je však najpodstatnejšie: okolo našich súčasných aukcií sa zgrupovala pomerne silná skupina dražiteľov, ktorí nechápu kúpu diel súčasného umenia ako náhodné počiny v rámcoch dekoratívneho vylepšovania domácich interiérov, ale ako súčasť koncepčných, dlhodobých zberateľských zámerov.
To bol a je náš najväčší úspech. Od počiatku sme totiž šli proti „verejnému vkusu“, celkom sme negovali strednoprúdovú väčšinovú produkciu, upriamovali sme pozornosť na hraničné, výzvam internacionálnej scény zodpovedajúce, umelecké koncepcie. Skrátka, pojem „súčasného“ sme jednoznačne zúžili iba na radikálnu menšinu domáceho výtvarného experimentovania. Napriek tomu (či práve preto?) – naša riziková ponuka súčasného, možno jej tvrdohlavým opakovaním, sa napokon stala všeobecne prijímaným štandardom. Takže, uvažovanie v kategóriách finančný úspech – neúspech aukcie prestalo byť prvoradé. Skôr prichádzajú do úvahy otázky typu ako často robiť takúto špeciálnu aukciu, v akom rozsahu položiek, ako stanoviť pomer medzi „mladým“ a „historickým“ súčasným umením... . A to sú – iste uznáte – vo svojej podstate starosti príjemné.
Toľko k plusom nášho doterajšieho obchodovania so súčasným umením. Sú akiste pozoruhodné, nemôžu však zatiaľ celkom prekryť negatíva. K odvrátenej strane našich úspechov na poli súčasného umenia patrí predovšetkým skutočnosť, že dlhodobo tvorí väčšiu, ba rozhodujúcu časť finančného (nie teda percentuálneho) obratu našich súčasných aukcií predaj diel kľúčových osobností nášho umenia šesťdesiatych rokov. Respektíve (ale to už menej) konceptuálnych tendencií nasledujúceho desaťročia. Akoby pre našich klientov pojem súčasného umenia končil niekde roku 1970, pri Galandovcoch a informele Nástupu 61. Niežeby sa to skutočne „súčasné“ umenie nedražilo. Naopak - aj v tejto kapitole sa vyprofilovali autentické obchodné celebrity, od starších Terena či Csudaia až po mladších - Sadovskú, Bielika, Bindera, Sedláka, Šilleho a viacerých ďalších. Nedochádza tu však k efektu, ktorý je primárnym zmyslom aukčného predaja. Teda k nárastu konečných cien porovnateľných diel, k zhodnocovaniu „mena“ autora, nárastu jeho trhového renomé. Inak povedané – súčasné umenie sa síce ako tak predáva, ale jeho obchodovanie stagnuje.
Písal so o tom už v príhovore k predchádzajúcej jesennej aukcii: doba krízy podstatne zmenila spôsob správania sa klienta. Zo zberateľa sa zo dňa na deň stal investor. A to veľmi opatrný investor, míňajúci „živé“ peniaze predovšetkým tam, kde cíti istotu okamžitej (a nie teda len perspektívnej) návratnosti vložených prostriedkov. Je jasné, že také čosi nemožno zaručiť najmä a nadovšetko práve pri najsúčasnejšom umení. A je teda aj logické, že „krízový“ aspekt terajšieho zberateľstva sa naplno - a očividnejšie než by nám bolo príjemné - prejavuje práve tu.
Práve v spomínaných súvislostiach nás nedávno zaujala pomerne rozsiahla úvaha v SME (tlačené vydanie 19. 9. 2009) o sociologickom, či sociálnom rozmere existencie dnešného výtvarníka. Autorka článku Zuzana Uličianska kladie hneď v úvode sugestívnu otázku: „... presadiť sa ... na umeleckom trhu či nebodaj uživiť sa umením nie je ľahké ani pre tých, ktorí už majú niečo za sebou. A čo ešte stovky čerstvých absolventov umeleckých škôl? Mladý sochár Richard Seneši dokonca tvrdí: „... ak chce výtvarník prežiť, musí brať všetko. Aj tak si nakoniec zabezpečí len základné životné potreby...“. Teoretička Silvia S. Lutherová zasa konštatuje, že „... predovšetkým mladí výtvarníci v takejto situácii veľmi rýchlo strácajú ideály a ambície, až napokon na tvorbu celkom rezignujú, keď sú donútení riešiť vlastnú existenčnú otázku... nie sú pripravení samostatne fungovať v praxi... sú zaskočení konkurenčným prostredím a neúprosne rýchlym tempom trhu. Nie sú naučení byť umelcami a zároveň i vlastnými manažérmi...". Výtvarník a menažér Boris Ondreička vidí chybu skôr na druhej strane: „... náš miestny kapitál je príliš mladý, nevzdelaný, teda nekultivovaný, alebo práve naopak, zaťažený komunistickou minulosťou, čo tiež odporuje jeho kultivovanosti, pričom tieto faktory sa nedajú zmeniť zo dňa na deň... naši ľudia síce umenie kupujú, ale ... veľmi nekvalitné.... musíme si počkať na generácie detí či vnukov súčasných podnikateľov, ktoré už budú mať dobré školy, dobré skúsenosti... ".
To všetko by sa dalo prijať ako vcelku presné čiastkové postrehy. Keby posolstvo týchto a im podobných lamentácií nesmerovalo v konečných dôsledkoch k akejsi nostalgii za „mecénskym štátom“. Preto aj celé to dnešné výtvarnícke bolestínstvo ani tak neodráža realitu života a umenia, ako je skôr výronom pomýlených predstáv typického slovenského „tvorivého subjektu“. Podľa nich má štát jednoducho povinnosť postarať sa o pôvodcov umeleckých hodnôt, a keď ju nenaplní, tak potom je štát nanič a treba s tým niečo zásadné robiť. Ale čo keď má štát iné, dôležitejšie problémy? To síce občas uzná aj náš tvorca (trebárs pri pobyte v nemocnici), ale nejaké ďalekosiahlejšie uzávery z toho nie je ochotný, či schopný vyvodiť. Napríklad také, že naozaj kvalitné umenie by si mohlo a malo – pri správnom menežovaní – na seba zarobiť samo a nebyť odkázané len na čoraz prázdnejšiu štátnu kasu.
Skrátka – naša skúsenosť z doterajších aukcií súčasného umenia dosvedčuje, že skutočný talent má aj „teraz a tu“ reálnu šancu presadiť sa (a uživiť sa). Problém je skôr v tom, že skutočných talentov nie je na slovenskej scéne ani zdaleka toľko, ako je držiteľov diplomov našich troch (sic!) výtvarných akadémií a ďalších špeciálnych učilíšť, produkujúcich skôr umelcov v úvodzovkách ako umelcov s veľkým U.
V každom prípade – našu predstavu „správneho“ menežovania „živého“ umenia sme sa, okrem iného, snažili ukázať na všetkých doterajších deviatich „súčasných“ aukciách. Samozrejme, naše predstavy prekonali a prekonávajú istý vývin. A musia rešpektovať aj terajšiu krízu. Preto sme aj k princípu redukcie, čo najprísnejšieho výberu zo súčasnej výtvarnej scény, pridali nový koncepčný zámer: jej kontextovanie. V katalógu prítomnej aukcie nájdete diela nielen slovenských, ale aj českých a maďarských umelcov. Chceme totiž, práve v konfrontácii s umeleckým okolím, ešte dôraznejšie pripomenúť domácemu publiku - masírovanému záľahou ponuky „súčasného“ pseudoumenia - podobu toho, čo je v našom súčasnom umení skutočnou kvalitou a do čoho sa naozaj oplatí investovať práve dnes, v „čase krízy“.
(Text bol publikovaný v katalógu 88. aukcie súčasného umenia, 27. 10. 2009)