Zaznelo to v terajších debatách okolo Slovenskej národnej galérie. Podľa mojich (sprostredkovaných) informácií sa v tomto slova zmysle zmienil Ladislav Čarný vo verejnej diskusii zvolanej signatármi výzvy „Dvadsať rokov po ...“. Opakoval to po ňom o pár dní neskôr ďalší výtvarník Michal Moravčík. Na tlačovke SNG. A potom ešte na internete istý Martin Kochan. Skrátka – naša národná galéria je vraj v konflikte záujmov. So SOGOU má nadštandardné vzťahy. Aké vzťahy a v čom spočíva ich podozrivosť, ani jeden z borcov za „inú SNG“ neupresnil. Nebol som pritom – predpokladám však, že tieto „upozornenia“, napriek ich nekonkrétnosti, boli doprevádzané významnými dvíhaním obočia. Štátna galéria, žijúca z peňazí daňových poplatníkov a súkromná firma, „kšeftujúca“ s umením. Panebože!
Fotokoláž - Viktor Frešo
Nechcem byť zbytočne vzťahovačný, ale nedá mi chápať takéto poznámky inak, ako reakciu na moje angažmá v celej tejto dosť trápnej „facebookovej“ kauze. Lenže – polemizoval som ako súkromná osoba, kunsthistorik, dlhoročný minulý pracovník a súčasný odborný spolupracovník galérie (kurátorstvo výstav a štúdie v katalógoch a zborníkoch galérie), člen jej vedeckej rady a nákupnej komisie a tak ďalej a tak podobne. Samozrejme – aj ako (vo viacerých prípadoch určite nadštandardný) priateľ s mnohými minulými i súčasnými pracovníkmi galérie. Napríklad svoju „životnú“ knihu Výtvarná moderna Slovenska som svojho času písal s Katarínou Bajcurovou, neskoršou generálnou riaditeľkou. To sú veci, ktoré sa nezabúdajú.
Je v tom niečo proti niečomu? A diskvalifikuje ma to nejakým spôsobom v debate o galérii? Domnievam sa, že nie. Skôr naopak. Môj pohľad „z vonka“ je určite informovanejší, než taký istý náhľad našich mladých. Isteže, je aj oveľa zaujatejší. To sa nedá nič robiť: takmer dvadsaťročný úväzok v galérii nebol pre mňa iba zamestnaním, skôr povolaním. Kto nezažil, ten nepochopí. A nepochopí ani to, že človek s mojím odborným životopisom sa práve v takýchto vyslovene laických diskusiách chová „... akoby SNG bola jeho majetkom...“. Čo mi tiež bolo šprihnuté do očí v niektorej z internetových reakcií. Dosť na tom: ja som zasa „na oplátku“ (žiaľ, až po čase) pochopil, že to všetko nemá väčší zmysel. Že celý ten kvázi široký a otvorený dialóg o SNG ani približne nesmeruje k „jádru pudla“ a je vlastne zbytočný. Alebo zmierlivejšie formulované – nie je v ňom zmysluplného miesta pre nás, „starých“.
Tieto riadky teda nechcú byť ani náhodou pokusom o obnovenie diskusie na tému SNG. Sú len reakciou na „podpásovku“ spomínanú v úvode. Totiž, že firma v ktorej už dlho (a rád) pracujem bola, vyslovene perfídnym spôsobom, zatiahnutá do môjho súkromného sporu.
Takže páni Čarný, Moravčík a Kochan – mali by ste vedieť, že „nadštandardné“ vzťahy SNG a SOGY sú založené na jednej, jedinej oficiálnej zmluve o spolupráci. Podľa nej galéria, respektíve jej reštaurátorské ateliéry, nám na požiadanie robia primárne expertízy významnejších maliarskych diel ponúkaných do aukcií (infračervená oblasť spektra, UV luminiscencia a skúška rozpustnosti). Úkon je to jednoduchý, technicky a časovo nenáročný a počítam, že štvrťročne sa takýchto prieskumov urobí tak dvadsať – štyridsať. Pre SOGU je to veľmi užitočné. Pomáha nám to bojovať s pliagou falzifikátov. Ale aj galéria tým niečo získava: vedúci ateliérov Frico Hoffstädter má už za ten čas v tejto veci databázu skúseností, ktoré - pokiaľ viem - bežne využíva i pre potreby SNG (ponuky na akvizície pre zbierkové fondy, či pôžičky zo súkromných majetkov pre výstavy galérie).
SOGA zasa ako protislužbu poskytuje SNG grátis celostránku v aukčných katalógoch na propagáciu aktuálnych výstav a expozícií (minimálne šesťkrát do roka). Kliknite si na tejto stránke rubriku SLUŽBY a pozrite si cenník našej inzercie. Zistíte prostú vec: zmluva je finančne určite výhodnejšia pre SNG. A to je k tejto „kauze“ asi tak všetko.
Samozrejme (na to sa možno tiež narážalo), galéria z času na čas nakupuje na našich aukciách. Naozaj však iba občas. Tak asi dva- tri nákupy ročne. Pritom vecí vyslovene galerijných kvalít sa na našich sezónnych aukciách vyskytuje oveľa viac. Upozorňujeme na to (samozrejme - nadštandardne a priateľsky) príslušných kurátorov. Zdôrazňujeme, že všade inde vo svete je toto bežný spôsob akvizičnej práce štátnych, alebo verejnoprávnych galérií. Súkromné aukčné domy totiž v tomto fungujú ako akési predsunuté hliadky galérií, robia prieskum a finančné zhodnocovanie aktuálnej trhovej ponuky. Čiže to, na čo nemajú štátne galérie sily a ani prostriedky.
Málokedy to ale vedie ku konečnému efektu. Jednak galéria spravidla nemá šancu oproti najväčším „žralokom“, súkromným zberateľom „bez finančných limitov“, a jednak je tu zo strany galérie istá škrupulóznosť. Strach pred obchodovaním so súkromnou firmou a možnými obvineniami z neadekvátneho míňania zverených financií. Sú to predsa verejné aukcie a vyvolávačky sú práve pri galerijných „kúskoch“ len formálnou, štartovacou záležitosťou. Vždy som takéto obavy považoval za neodôvodnené, spôsobujúce v konečných dôsledkoch nenahraditeľné straty v budovaní umeleckých fondov galérie.
Vlastne aj vyššie citovaní páni dokázali, že v posledne spomínanom nemám celkom pravdu. Časy, keď bude galéria bez podozrení „verejnosti“ bežne nakupovať nielen v SOGE, ale napríklad aj slovaciká na aukciách v Budapešti, Prahe či Viedni sú asi ešte ďaleko pred nami. Večná škoda. Nie pre nás. My tie galerijné veci dobre predáme aj bez galérie.
A práve v týchto súvislostiach treba pripomenúť najväčší - a jediný takéhoto rozsahu - biznis SOGY a SNG. Roku 2000 sme sprostredkovali predaj 68 olejomalieb Ladislava Mednyánszkeho do zbierok SNG. Galéria zaplatila desať miliónov s tým, že súčasťou kúpno-predajnej zmluvy bol aj náš dar pätnástich umelcových kresieb do jej zbierok. Mimochodom, ale v tomto kontexte - čo myslíte, jestvuje jediný z mnohých iniciátorov a sympatizantov výzvy Dvadsať rokov po..., ktorý niekedy daroval SNG alebo inej našej štátnej galérii, nejaké svoje dielo, či diela ?
Prirodzene - od majiteľa diel sme zinkasovali príslušnú províziu (20 percent a niečo). Dodnes tento predaj považujeme za jeden z našich najväčších, jednorazových menežérskych výkonov. Hoci – keby sme vtedy celý Mednyánszkeho konvolút rozdelili na menšie časti a predávali ho postupne mimo galérie, jeden – dva roky, na aukciách alebo cez súkromné kontakty firmy, náš finančný profit mohol byť minimálne trojnásobný. Mali sme takéto, veľmi seriózne ponuky, ale bez váhania sme im odolali.
Celkom nedávno sme na tento náš „obchod desaťročia“ spomínali s Gabrielom Herczegom. Po tom, čo sme sa vykúpali v zlatom daždi našich možných, ale nezrealizovaných ziskov, sme museli s istou iróniou priznať jednu vec. Totiž, že navonok sa síce tvárime ako bohovskí obchodníci, ale keď príde na lámanie chleba, pochytí nás akási podivuhodná „štátotvornosť“. Sentimentálny pocit, že zo zreteľa celkom nečasovej „slušnosti“ sa ľuďom v tomto našom umeleckom biznise „patrí“ konať v prípadoch, keď koliduje obchodný záujem zo štátnym, práve tak, ako sme konali.
Ak sú teda, z pohľadu iných, práve tieto a im podobné postoje SOGY k Slovenskej národnej galérii chápané ako prejav „nadštandardného vzťahu“, tak sa k nemu radi priznávame.