Skrátka, aspoň z času na čas sa vidí užitočné  reflektovať  „naše veci“ trochu inak, než býva zvykom. Odložiť kalkulačku, zabudnúť na seba-upokojujúce domáce porovnávania, ohliadnuť sa ponad miestnu konkurenciu trocha vyššie a ďalej. Aspoň na chvíľu prestať myslieť na to,  či  svoju prácu  „technicky“ robíme lepšie alebo horšie než iní a skôr posudzovať hodnoty toho „čo“ vlastne obchodujeme. Dobrou príležitosťou pre takto motivované úvahy býva pre nás v SOGE -  v posledných dvoch rokoch - príprava špeciálnych, večerných aukcií.

Prísne výberovo zostavované predajné kolekcie sú na jednej strane tvrdou výzvou, a teda trápením pre obchodníka, na strane druhej dôvodom čírej radosti pre kunsthistorika. Čosi čo ďaleko prevyšuje bežný pracovný štandard. V priebehu pár mesiacov treba „zohnať“ minimálne štyridsať -  päťdesiat vecí, ktoré by mohli ísť rovno do expozícií, či výstav Slovenskej národnej galérie. K tomu niečo výnimočné, neotrepané „súčasné“. A ako bonus: atraktívne „svetové“ mená. To posledné však zväčša končí - ako aj inak - na „dohliadnuteľnej“ českej, viac ale maďarskej proveniencii. Zdedený historický rámec strednej Európy nás skrátka „nepustí“. Čo je prirodzené.

Čarovné na tom všetko je, že presná odborná „koncepcia“ exkluzívnej aukcie sa nedá stanoviť vopred. Isteže,  je nadovšetko výsledkom dávnejšie nadobudnutých zberateľských kontaktov, rokmi získaných znalostí „terénu“.  A následných zložitých jednaní,  individuálne riešených, písaných i nepísaných zmluvných dohovorov. Jej skutočná podoba sa však „vyvrbí“ až v praxi, v súhre ťažko predvídateľných, veľa krát náhodných, šťastných okolností.

Výnimočnosť podoby, novosť  „koncepcie“ prítomnej 107. večernej aukcie  – z kunsthistorického pohľadu – spočíva v jej „konfrontačnom“ charaktere. Nazrite do registra katalógu a prečítate tam mená Mednyánszkeho, Skutetzkeho, Benku, Hálu, Ondreičku, Mallého, Bazovského, Alexyho,  Fullu, Galandu, Sokola, Jasuscha, Foltýna, Jakobyho, Weinera, Weisza, Šimerovej, Majerníka,  Bauernfreunda, Nemesa, Mudrocha, Hložníka... . A oproti nim diela autorov prinajmenej európskeho, vo viacerých prípadoch dokonca svetového renomé – Damiena Hirsta, Andy Warhola, Oscara Dominguéza, Etiénne Sandorfiho, Francisca Boresa, Ernsta W. Naya, Gustave Loiseaua, Roberta Fowlera, Vilmosa Aba-Nováka, Serge Charchouna, Simona Hantaia, Alfreda Rétha, Raoula Dufyho ďalších.

Takto zostavenú expozíciu nenájdete teraz a domnievam sa, že ani nikdy v budúcnosti, v žiadnej našej štátnej galérii. Nedávala by totiž želateľný zmysel. Pretože jej skrytým leitmotívom by musel byť príbeh o našom večnom „zaostávaní a dobiehaní“.

Jeden príklad za všetky: predaukčnej výstave  počtom dominujú diela Mednyánszkeho a Skutetzkeho. Odhliadnuc od skutočnosti, že ešte donedávna neboli títo umelci považovaní za stopercentne  „slovenských“, ich impresionizmus, či presnejšie - luminizmus je oproti centrálnej Európe najmenej o dvadsať  rokov oneskorený. A to ešte solitérne predbiehajú „zvyšok“ Slovenska: Halásza, Csordáka, Mallého, Lehotského ..., ktorí túto doktrínu frontálne akceptujú až niekedy okolo roku 1910, teda až o ďalšie dvadsaťročie.

Podobne je to s naším symbolizmom, expresionizmom, fauvizmom... .  Stačí keď sa pozriete do nášho katalógu. Zistíte s úžasom, že napríklad secesionistický Martin Benka bol o generáciu mladší ako radikálny, „sturmovský“ Béla Kádár, či trebárs picassovský Vincent Hložník bol rovesník so svetovou hviezdou  povojnovej abstrakcie Simonom Hantaiom.

Čo teda s takýmto nepríjemnými (nazvané obľúbeným výrazom kolegyne Gažovičovej) diskrepanciami?  A ako „zberateľsky“ zodpovedať otázky, ktoré sme svojho času spoločne položili s Katarínou Bajcurovou: „... bola moderna Slovenska európskym, alebo typicky provinčným fenoménom?  Boli sme iní, alebo sme iba zaostávali? Boli sme iní, pretože sme zaostávali...?“

Odpoveď historika by sa zrejme priklonila k druhej možnosti. Už len preto, že - až na vzácne výnimky - si výtvarné úsilia Slovenska medzivojnových rokov métu modernity nekládli za svoj cieľ. Provinčnosť sa však na druhej strane nezdá celkom korektnou charakteristikou povahy moderny Slovenska. Jej duchovný zmysel nebol totiž len výsledkom uzavretosti, myšlienkovej, kultúrnej odťažitosti slovenskej spoločnosti na počiatku jej novodobých dejín.

Naša „periférna“ moderna je aj dôsledkom vedomého odstupu od ortodoxie jej „centrálneho“ vzoru. V mene ambícií, ktoré sa práve v stredoeurópskom priestore vždy pokladali za dôležitejšie. A ak sa aj „puristické“ snahy epizodicky vyskytli (Jasusch, Fulla, Galanda, Šimerová, Nemes ...), vonkajšie podnety európskych -izmov neslúžili ako nejaké čisté vzorce, hodné  nasledovania. Boli skôr zvláštnou zmesou príkladov pôvodných a sprostredkovaných a v ich následnom "nepochopení" spočívala originalita našich tvorcov.

Treba si len spomenúť ako Miloš Bazovský  a Mikuláš Galanda, rovnako ako trebárs Imro Weiner, či Július Jakoby bez problémov zamieňali, vzájomne miešali ikonografiu, a tým aj duchovné významy "súčasného" a "minulého", "prírodného" a "civilizačného". Veď na bratislavskej alebo košickej periférii vlastne nekončilo mesto, ale začínal v podstate ešte nenarušený , "patriarchálny" vidiek!

V tomto je jadro zmyslu našej moderny: v protirečivej a konfliktnej  súbežnosti tradičného a moderného. Ktorú jej západný protipól jednoducho nemohol poznať, na ktorej však paradoxne spočíva aj jej zvláštnosť a neopakovateľnosť. Všetky analógie „nášho“ a „európskeho“ sú preto vždy len podmienečné.

Lebo sme – principiálne -  nechceli dobiehať, hľadali sme vlastnú cestu. A niekedy, i keď len začas, sme ju aj našli. Ale len v podobe individuálnych vzopätí, nie vo forme programových,  skupinových modernistických hnutí. Veď košická moderna bola oveľa viac internacionálnym, ako domácim fenoménom, Súkromné listy Fullu a Galandu „kultúrna verejnosť“ ani nezaznamenala, Alexyho piešťanská kolónia sa  nikdy poriadne nerozbehla (vlastne skrachovala). I také dnes bežne používané pojmy, ako Generácia 1909, či Avantgarda 38, sú iba dodatočne stvorenými konštrukciami, nemajúcimi oporu v realite výtvarného života svojej doby.

V každom prípade a napriek tomuto všetkému  -  náreky nášho zberateľa nad „modernosťou s výhradami“ jeho Benkov, Bazovských, Fullov, Galandov...  sa práve z vyššie rozoberaných  zreteľov zdajú celkom zbytočné.

(text je publikovaný v katalógu 107. večernej aukcie SOGY, 13. 11. 2012)