Bol som tam samozrejme tiež. Jednak zo „služobných“ dôvodov, ale najmä preto, že sa s vystavujúcim maliarom poznáme a rešpektujeme už od „nepamäti“. „Až“ dva dôvody vlastnej prítomnosti zdôrazňujem zámerne. V princípe totiž nemám vernisáže rád a pokiaľ naozaj nemusím, tak na ne nechodím.

Prečo teda o tom všetkom hovorím? Z času na čas sa totiž aj u nás, na Slovensku, podarí stvoriť v galerijnej „prevádzke“ čosi, čo sa potom nazýva udalosťou s veľkým „U“. Aby sa vzápätí všetci na úspešnom „evente“ zainteresovaní, alebo len zúčastnení – teda tvorcovia, kurátori na jednej strane a „milovníci umenia“ na strane druhej  – ponorili do vzájomného seba - utvrdzovania sa. O vlastnej dôležitosti, užitočnosti pre formovanie „ducha“  nášho života. Vo vyššom levely vernisážových eufórií sa tak znova a znova oprašuje tradičné presvedčenie o nezastupiteľnej, rozhodujúcej spoločenskej úlohe umenia.

Príznačné pritom je, že o výtvarnej udalosti, alebo ne-udalosti spravidla rozhodujú (ako by aj inak) „objektívne“ čísla. Teda jej návštevnosť a spočítateľná hodnota mediálnych výstupov. Čo sa kultúrnou „udalosťou“ chcelo zvestovať „do spoločnosti“, teda o širšom, či dokonca všeobecnom  porozumení jej vnútorného zmyslu, už niet času a ani priestoru uvažovať. Radšej sa čaká na ďalšiu vernisáž, ktorá sa azda tiež stane „udalosťou“.

Dochádza tak k viacerých paradoxom. Predovšetkým - fetiš „návštevnosti“ sa stáva rozhodujúcim kritériom úspešnosti galérií. A kvázi úspešnosť následne provokuje prirodzený záujem, najmä tých elektronických, médií. Ktoré sú pre formovanie mienky „verejnosti“ nielen rozhodujúce, ale aj – niekedy až k zúfaniu - odborne nekompetentné. Netreba sa potom diviť, že „kultúrna hodnota“ (trebárs) festivalu strašidielok na Bojnickom zámku je vnímaná na tej istej úrovni, ako (trebárs) prísne vedecká retrospektíva nášho baroka v národnej galérii.

V poslednom čase si – z dobrých dôvodov – opakovane čítam „Protivný denník“ Jeana Claira. Bývalého riaditeľa parížskeho Picassovho múzea, ale predovšetkým staromilca a konzervatívca. Intelektuálne nádherným (a mne blízkym) spôsobom si nerozumejúcim s (post) modernou dobou. Píše o „... hysterizaci instituce muzea... . Muzea jsme využili k přechovávaní ukradených a ukořistěných děl, když jsme tam ze sídel bratstev a kongregací i z hrobek svezly retábly, obrazy a sochy. Navěšeli jsme je na obílené zdi muzeí; místu kultu mají teď sloužit kultuře a být nositeli toho absolutna, ktorému se říká umění. ... Jakýmsi podivným eskamotérskym kouskem... se  podařilo prosadit nové dogma, a sice že pěstováním kultury se dosáhne stejných účinků jako horlivou náboženskou vírou, ktoré již odzvonilo. ... Osvícené hlavy dnes očekávají od Louvru to, co zbožný lid očekával od Lurd... . Ale nikdy žádné mistrovské dílo nevzkřísilo Lazara. Muzeum je místo jako každé jiné, kam se chodí z lásky, a zázračné uzdravení ani vykoupení se tam nekoná. ...“.

Isteže,   tak ďaleko ako v Paríži, u nás ešte ani zďaleka nie sme. Ale „cestovná mapa“ už jestvuje. O čom inom sú tie všakovaké „noci“ múzeí a galérií, „blaf“ festivaly chaoticky a k nerozoznaniu miešajúce umenie s „tiež“ umením, módne prehliadky v stálych expozíciách štátnej galérie (alebo aj socha Stalina pred jej vstupom)... ? Akoby hlavným cieľom bolo vymyslieť stratégiu, ktorá dostane  k umeniu ľudí, ktorých by to „z vlastnej hlavy“ nikdy  nenapadlo. Veď aká  to hrôza: inak by sedeli „pri bedni“ a čumeli na tie otrasné ordinácie, pláže, farmy... alebo by sa len tak povaľovali po krčmách. Tak im to víno dodáme,  trebárs aj o polnoci, do galérie ako bonus k Majstrovi Pavlovi. Že absolútne nevedia „o čo ide“? Nevadí, návštevnosť sme razom a bez námahy zvýšili a porozumenie umeniu sa aj tak kvantifikovať nedá.

Inštaláciu našej výstavy postavil Laco Teren na nadrozmerných obrazoch z poslednej tvorby. A tie si prirodzene od diváka žiadajú odstup. Náramne preplnená vernisáž však čosi také väčšine jej návštevníkov neumožnila. Zhodou okolností (za ktoré samozrejme maliar a ani SOGA nemôžu) sa tak z otvorenia stala udalosť, ktorá formou ideálne zodpovedala dnešnej dobe. Zložité racionálne súvahy, namáhavá reflexia Terenovho umenia musela byť vynechaná. Prítomní sa tak chtiac-nechtiac museli venovať len tomu, čo je vlastne podstatou súčasnej predstavy o  zmysle vystavovania obrazov. Totiž,  svojím spôsobom rituálu ustanovujúcemu spoločenské „zbožštenie“ umenia (a jeho tvorcu). Rituál je to  zároveň ľahký i prínosný. Pretože jeho obsahu netreba rozumieť, stačí sa len zúčastniť a budete (parafrázujúc Jeana Claira) „vykúpení“.

Toľko teda o tom, prečo nemám rád vernisáže. Na tej Lacovej Terenovej som chcel  rozprávať o niektorých nenaplnených očakávaniach, ktoré vzbudila jeho generácia pri jej nástupe. Pravdaže - chcel som provokovať. Aby sa na vernisáži aspoň chvíľu debatovalo  o obrazoch... . Pri pohľade na „rituálne“ naladené auditórium som to radšej nechal tak.

Vlastne až teraz, počas písania týchto riadkov, mi napadá iná, celkom protikladná téma, o ktorej by sa dalo v súvislosti s Terenom a spol. diskutovať.  Revolta mladej postmoderny po roku 1985 bola totiž -- okrem iného -- namierená proti smrteľnej vážnosti, duchovnej ťaživosti umenia ich predchodcov. Ako to svojho času v presne pomenoval Jiří David, český súputník vtedajších našich mladých: ".. my sme bez kritickosti, bez onoho vztýčeného prsta: pozrite sa aké je to tu hrozné. My túto situáciu berieme takú aká je... Chceme vypestovať kvetinku, ktorá bude rásť práve v tomto prostredí...".

Programové vynechávanie čitateľného „spoločenského“ presahu, faktická nemožnosť vyložiť dielo v širších zreteľoch,  než v primárnej rovnici autor - obraz... to všetko pretrvalo v umení Terena a jeho generácie až do dnešných čias. A ovplyvnilo aj mnoho mladších. Akoby sa títo maliari podvedome vzpierali, bránili vyššie spomínanej, falošnej  „ritualizácii“. Takto aj rozumiem Terenovmu poslednému verejnému vyhláseniu: „... necítim sa byť súčasťou súčasného umenia...“.

Tým všetkým sa ale - ad absurdum -  znásobuje historicky dávna roztržka medzi „novodobým“ obrazom a jeho „okolím“. Definitívne sa spochybňuje tradičný zreteľ spoločenskej „potrebnosti“ umenia. Alebo lepšie: pochopenie obrazu ostalo výsostne individuálnym aktom, ktorý je neopakovateľný a nemožno ho teda generalizovať. Autentické „spoločenské privlastnenie“ zmyslu obrazu sa nekoná. Jednoducho:  to čo ešte ako tak šlo ešte pri Paštékovi,  Laluhovi, Jankovičovi, Kompánkovi je už pri Terenovi a jemu podobných celkom vylúčené. Či už sa nám to páči, alebo nie - je to prosto tak.

(text bol publikovaný v katalógu 106. jesennej aukcie  SOGY, 25. 9. 2012)