Život nás tentoraz postavil pred mrazivý fakt - zomrel náš kolega Marko Kriška. Stalo sa tak toho roku, 4. januára vo večerných hodinách. Ešte deň predtým som ho bol navštíviť v nemocnici. Neviem či vedel to, čo som vedel ja. Že už niet pre neho nádeje. Nehovorili sme o tom. V tých jeho niekoľkých svetlejších chvíľkach sme sa bavili o celkom vedľajších veciach. O akomsi článku v Športe, o mladej sestričke… . Dokonca sme sa zopárkrát na čomsi smiali. Nakoniec zaspal, či zamdlel. Tie “pravé”, posledné slová tak ostali nevypovedané. Nenašli sme, či lepšie - nenašiel som odvahu hľadať ich.

Možno je to teda vedomie podlžnosti voči priateľovi. Alebo skôr potreba aspoň na chvíľku “vrátiť film späť”. Len tak, sám pre seba, usporiadať do slov zmätené spomienky na kamaráta, ktorý odišiel príliš skoro a príliš nečakane.

Marko Kriška sa narodil v Košiciach. Jeho rod však pochádzal z Tisovca. Typického malomesta (skôr väčšej dediny), ktoré však dalo Slovensku nadštandardne veľa inteligentov “prvých generácií”. Marko bol na to aj patrične hrdý. Na druhej strane: Marko bol vyslovene mestský, veľkomestský človek Žiaden týpek, akých z duše neznášam – “pravoverný blavák”, ktorý si po pár panákoch dáva ruku za hlavu a juchá kadejaké neznesiteľné ľudové odrhovačky. Marko bol celkom iný možno aj preto, že vlastne vôbec nebol “vidiečan” v pravom zmysle toho slova. Jeho otec – ako všetci vieme – bol významný operný režisér a mama operná speváčka. Podľa Markových útržkovitých spomienok – zdá sa, že práve rodinným zázemím získal v našich pomeroch (aj tých inteligentských) niečo dosť vzácne. Čosi, čo možno ne-perojatívne nazvať meštiackou noblesou. Noblesou, ktorá pretrvala do dospelosti, aby sa stala prirodzeným spôsobom Markovho prejavu. V obnosenom saku a zle vyžehlenej košeli, ale chovať sa vedel vždy “na úrovni”.

Nepamätám si už presne kedy sme sa s Markom bližšie zoznámili. Bolo to však určite ešte za bolševika, v Slovenskej národnej galérii. Pracoval tam na správe depozitov a neskôr výstavnom oddelení. Ja som však vtedy bol už vlastne na odchode do akadémie. Takže som Markove najlepšie galerijné roky nezažil. To ale vôbec neznamenalo, že by sme sa prestali vídať. Marko, rovnako ako ja, totiž už dávnejšie patril k jadru bratislavských umeleckých kuloárov. K pravidelnému osadenstvu výtvarníckych krčiem. Najprv to bol, dnes už legendárny, Vagón. Neskôr, už po revolúcii, najmä Café Galéria manželov Bakošovcov. Boli sme dlhé roky súčasťou – pravda – už uzavretej, novodobej histórie bratislavskej bohémy. Histórie, ktorú tiež už asi nikdo nenapíše. Dosť na tom, práve tam, v nekonečných debatách o všetkom (a niekedy aj o ničom), sme s Markom uzavreli priateľstvo.

Bol teda Marko Kriška bohémom z “presvedčenia”? Z prísnej definície tohoto pojmu možno áno. Rád žil “len pre túto chvíľu” a na to, čo bude zajtra – aspoň sa tak zdalo – príliš nemyslel. Bola tu však ešte jedna stránka jeho povahy, ktorá toto všetko stavia na hlavu. Jeho cit “pre rodinu”. Priam živelná potreba fungujúceho osobného zázemia, istoty “domova”. Manželstvo sa mu napokon nevydarilo – ostali však deti. Odkedy ho poznám, mal k nimi vždy veľmi intenzívny vzťah, trápil sa nad ich problémami, najmä sa však radoval, aj nad tými najmenšími, úspechmi. Až tak veľmi, že bol v tomto trochu aj otravný. Tak ako to vlastne s Markom bolo ? Rodinne založený bohém - to predsa nemá logiku !

To už vlastne hovorím o poslednom desaťročí nášho priateľstva. Marko sprvu pracoval pre SOGU externe, ako šéf skupiny inštalácie predaučných výstav. Sporadicky – štyrikrát do roka. Keď sme ale sprístupnili vlastné expozičné priestory na Panskej, bolo mi jasné, že potrebujem na túto robotu stáleho pracovníka, ktorý spĺňa tri kritériá: dokáže pracovať samostane, rýchlo a zároveň perfektne. Marko bol pre mňa jasný typ. Bol totiž jeden z posledných (a určite najlepších) mohykánov pomaly vymierajúceho remesla: umenia inštalácie. Táto profesia, si totiž okrem istých technických zručností, žiada mimoriadne estetické a priestorové cítenie. A tiež zvládnutú, aspoň primárnu, kunsthistorickú latinu. Toto všetko Marko mal. Od roku 2003 sme takto spoločne, mesačne minimálne dvakrát, inštalovali cirka 300 diel. V šibeničných termínoch, ale v podstate bez stresu a na najvyššej možnej úrovni. Boli sme už totiž natoľko zohratí, že sme si rozumeli takmer bez slov.

Jedným z tajomstiev aukčného obchodu je overený fakt, že predajnosť obrazu je daná nielen jeho umeleckými kvalitami, ale často dosť podstatne aj atraktivitou jeho predvádzania. Predaukčné inštalácie SOGY boli a sú – minimálne v česko-slovenských súvislostiach – kvalitou neporovnateľné. Zásluhy Marka Krišku na našich obchodných úspechoch sú teda bez všetkých pochýb.

Nie však o robote v SOGE som chcel predovšetkým. V našich výstavných priestoroch je totiž jedno magické miesto. Kvázi barový pult, ktorý vždy neodolateľne priťahoval všetkých našich pracovníkov, Marka a mňa z toho nevynímajúc. Prestáli sme pri ňom mnoho hodín “na rozličné témy”: rock, muzika vo všeobecnosti (aj vážna), film a šport. Presne v tomto poradí dôležitosti. A neboli to hovory hocijaké – Marko mal o týchto veciach nielen hlboké vedomosti, ale aj vlastný, zdôvodnený názor. Niet sa teda čo diviť, že naše debaty “pri káve a ešte niečom” sa niekedy časovo natiahli. Naše partnerky z toho asi veľkú radosť nemali. Za Marka už hovoriť nemôžem, mne osobne však práve toto pomáhalo žiť.

Toľko teda o Markovi Kriškovi. Zdá sa Vám to na jeden ľudský život málo? Nedá sa nič robiť. Viac v tejto ťažkej chvíli neviem. Napokon - o tom najpodstatnejšom sa asi naozaj dá len mlčať.