Neistota – to je teda asi to pravé slovo, ktoré vyjadruje  pocity nášho zberateľa. Najmä pred súčasným umením. Ale nielen zberateľa. Rovnako to pravdepodobne cítia aj kritici. Na rozdiel od neho, musia však zachovať „poker face“. Pretože je to práve tých zopár mienkotvorných kunsthistorikov, ktorí podmieňujú zberateľskú vieru, že ten či onen výtvarník prežije skúšku času. Aspoň u nás na Slovensku je to tak. Čo je možno dobre. Na „vyspelejšom“ Západe tú istú funkciu dávno prevzali obchodníci. Hlas kritikov nikto nepočúva. Takže, buďme aspoň v tomto radi, že „sme iní“ . Teda vlastne, že zaostávame.

Zaostávame však aj v niečom inom, podstatnejšom. Trh so „súčasným“ vlastne  nejestvuje. Teda, nejestvuje  v tom zmysle, že by implikoval  všeobecne rešpektované povedomie vyššie spomínaných „hodnôt“.  Verejne sa „bez ladu a skladu“ obchoduje,  prakticky v tých istých cenových kategóriách,  skutočná kvalita a modernistický gýč.  Csudai i Hammel. Bez toho, že by to sám systém vyhodnocoval ako niečo zvrátené. Pretože - celý tento systém je umelý, postrádajúci prirodzené vzťahy maliar – kritik,  maliar – kurátor,  maliar – galerista, maliar – zberateľ,  maliar – mecén... Výtvarná prevádzka tak trocha pripomína pacienta na „intenzívke“. Javí všetky teoreticky overiteľné znaky života, prakticky je však takmer mŕtva.

Poniektorí z nás zastávajú názor, že triedenie hodnôt od pseudohodnôt je výhradou vecou neviditeľnej ruky trhu a že hlas výtvarnej kritiky do obchodného neba aj tak nedôjde. Skrátka, že obchod predbieha umenie. To je tragický omyl. Jednak nikto z nás nesiaha ani po päty Saatchimu a jednak sa takýmto kšeftárskym cynizmom produkuje pokrivený trh „bez kritérií“.  Pofidérne zisky zďaleka nevyvážia devastujúce následky, ktoré nás skôr či neskôr dobehnú. Ak už nedobehli.

Nie je preto od veci pojednať o fenoméne „stredného prúdu“.  Z môjho pohľadu tam rozhodne nepatria desiatky, stovky ľudí čo si po nedeliach maľujú „pekné obrázky“. Popri zamestnaní. A aj ich vystavujú, či predávajú. Dokonca i na aukciách na východ od Bratislavy. S umením to síce nemá veľa spoločného, ale v zásade to možno považovať za kultivované hobby, ktoré nikomu a ničomu nevadí. Len pokiaľ to neprerastie do megalománie „tvorcu“ s veľkým „T“. Ktorý okrem istého spoločenského uznania (závislého od počtu priateľov a známych), očakáva aj obchodné zadosťučinenie. Stáva sa to až priveľmi často -  zneuznaných okresných géniov je na Slovensku až až. Z toho sú však smutní nanajvýš tak príbuzní, rodina nedeľného maliara.

Pod stredným prúdom si skôr predstavujem vážnych tvorcov typu Jaroslava Šuleka, Ivana Pavleho, Oto Bachoríka, Petra Pollága ... .  A samozrejme  aj – „celebritného“ zástupcu tejto výtvarnej „polohy“  - Daniela Bidelnicu.  Isteže: uvádzané mená sú len „pars pro toto“. Je ich totiž jasne prevažujúce množstvo. Výtvarníkov so zastúpením v štátnych zbierkach,  v tých najlepších domácich i zahraničných súkromných kolekciách, s hŕbou domácich a zahraničných ocenení, s opulentnými monografiami, rozsiahlymi výstavnými retrospektívami... . Sú to všetko veľmi úspešní profíci, ich tvorba má vnútornú konzistenciu, vymakanú filozofiu a aj estetickú úroveň. A predsa niečo podstatné vadí. Čo to však je, o tom sa mlčí. A prečo by aj nie ? Veď miesta je na tom našom kultúrne zaprdenom Slovensku dosť pre všetkých... . Tak načo si zbytočne robiť nepriateľov.

Ak toto platí pre kritikov, tak potom je to dvakrát tak záväzné pre obchodníkov. Výsledok? Náš regionálny trh sa týmto spôsobom ešte ďalej, nezmyselne  „regionalizuje“, delí na vzájomne nekonzistentné zložky . Stovky, tisícky eur zaplatené za dielo v jednom  segmente trhu, nemajú – pri jeho ponuke len o „adresu ďalej“ – žiadnu záväznosť. Princíp cenového precedensu, ktorý je železným zákonom fungovania trhu, stráca oprávnenie. Kde však končia zákony, tam končí aj seriózne obchodovanie.

Možno, že pre nás taká príznačná, vágnosť hodnotových kritérií,  je podmienená aj historicky.  S istým zjednodušením sa dá totiž tvrdiť, že aj moderna Slovenska nesie viaceré znaky „strednoprúdovosti“. Pri všetkých stredoeurópskych avantgardách možno pomerne jasne vyčleniť „domáci“ a „internacionálny“ trend. Vidieť to trebárs u Čechov v protiklade Fila – Kubišta, alebo u Maďarov: Aba-Novák proti Rippl-Rónaiovi. Na Slovensku až na solitérne výnimky (trebárs Šimerová, Nemes), čisté "parížske" smerovanie nejestvuje.

Keď som bol mladší, tak som si myslel, že to „internacionálne“ sa na Slovensku v podstate rovnalo maďarskému, nemeckému a židovskému  (línia Jasusch, Weiner, Gwerk, Procházka, Jakoby, Szabó....). Neskôr mi došlo, že takéto členenie je vyslovene nesprávne. Platí do určitej miery len do začiatku 30. rokov a potom dochádza k „zlievaniu“ slovenského a inonárodného. Čo je však podstatné – ono "zlievanie" spočívalo nie v príklone k nejakému ortodoxnému modernizmu, ale v predvádzaní problematiky vyložene mimo modernej – v skrytých či celkom otvorených poukazoch na nacionálny status tvorcu.

Ak priložíme k Alexymu, Bazovskému, Benkovi, ale v podstate aj Fullovi a Galandovi „parížske“ kritériá, tak potom môžeme hovoriť len o paradoxnej podobe akéhosi nemoderného modernizmu. Vtip bude v tom (aspoň podľa mňa), že náš „modernizmus s licenciou“  spočíval na odlišnej problematike, než jeho západoeurópsky vzor. V tom je jeho originalita, ale aj neodškriepiteľná periférnosť.

Vo veci únikov našej moderny od „modernosti“  možno tiež menovať fakticky celú plejádu maliarov Generácie 1909 (Mudroch, Želibský, Hoffstädter, Čemický, Matejka, Lőrincz ...), ktorí po konverzii k socialistickému realizmu už nedokázali v zrelej tvorbe nadviazať na výdobytky mladosti. Vo všeobecnosti – je určite cézúra medzi raným a zrelým Benkom, Alexym, Mallým... A je aj celkom legitímna úvaha, do akých kompromisov by sa uberala tvorba Galandu, Majerníka, ale aj trebárs Semiana i Chmela, keby „dožili“. O to viac sa skvejú ojedinelé príklady Bazovského, Jakobyho, Zmetáka, Šimerovej, ktorí niesli ideu modernosti v behu celého diela, bez podliehania požiadavkám doby.

Najlepším príkladom rozoberaného kompromisníctva je však asi Ľudovít Fulla, „magnus parens“ slovenskej modernity. Nestal sa – ako aspoň spočiatku ašpiroval – pionierom avantgardy, ale skôr dovŕšiteľom jej nacionálnej  línie. Jeho modernizmus,  v dobe kulminácie vlastne nepovšimnutý, sa  napokon predsa len dočkal uznania, vývinovej akceptácie. Mladé maliarstvo druhej polovice štyridsiatych rokov (najmä Generácia 1919), ale aj Nástup 57 (Galandovci) v ňom našli jeden zo zdrojov.

Bolo to však nadväzovanie výberové: dovolávalo sa radikalizmu mladého Fullu, oslobodenej výtvarnosti jeho maliarskych diel rozhrania dvadsiatych a tridsiatych rokov, neskoršou tvorbou jeho samého v zásade popretého. To všetko ale zároveň znamenalo, že (najmä) Ľudovítom Fullom vyvolané, osudové protipostavenie tradičného a moderného, nebolo uspokojivým spôsobom doriešené, výtvarným spôsobom pomenované. A preto aj  zostalo príčinou skrytých, či celkom otvorených kultúrnych konfliktov. Žiaľ - vlastne až do dnešných čias. Obchod s umením z toho nevynímajúc.

(text je publikovaný v katalógu 120. zimnej aukcie spoločnosti SOGA, 2. 12. 2014)