Tak nám zasa raz idú odvolávať riaditeľa (generálnu riaditeľku) Slovenskej národnej galérie. Aspoň tak sa povráva v kuloároch. Noví páni pri moci melú možno pomaly, ale isto. Či sa nám to páči alebo nie. Za tých, ktorým sa to nepáči, treba položiť otázku: nemala by SNG fungovať ako od politiky nezávislá zberateľská a odborná muzeálna inštitúcia? To je určite lákavá predstava. Žiaľ, nereálna a svojím spôsobom aj scestná.
Slovenská národná galéria je životne závislá od pevne zaručeného a hlavne pravidelného prísunu štátnych peňazí. A ten, kto peniaze rozdeľuje, chce aj panovať. Z tohoto zreteľa je celkom ľahostajné či má naša galéria štatút priamo riadenej alebo verejno-právnej inštitúcie. Takže ostáva len romanticky veriť v osvietenosť majiteľov kľúčov od štátnej pokladne. Alebo konať pragmaticky a presadiť do štátnej legislatívy také štatúty inštitúcií typu SNG, ktoré by reálne dali do rúk ich riaditeľov právomoci presahujúce vplyv aspoň bežných referentov príslušného ministerstva, keď už nie riaditeľov jeho odborov. To by šlo trebárs tak, že by sa (dajme tomu formou správnej rady galérie) posudzovanie adekvátnosti hospodárenia s peniazmi daňových poplatníkov zverilo ich odborným zástupcom, a tým sa aspoň sčasti vyautovali od týchto problémov odťažití ministerskí úradníci. Pretože dúfať v nejakú uvedomelú snahu o sebaobmedzovanie, či nebodaj sebadeštrukciu Ministerstva kultúry je asi rovnako idealistické, ako sa opájať víziou od všetkého a všetkých nezávislej štátnej kultúrnej inštitúcie.
V týchto súvislostiach mi napadá jeden radikálny projekt, kedysi veľmi diskutovaný, dnes už zabudnutý. V rokoch 1990 - 1993 SNG (za riaditeľovania Zuzany Bartošovej) bola galéria rozdelená na Galériu starého a moderného umenia, Galériu súčasného umenia a Galériu architektúry, úžitkového umenia a dizajnu. Následný riaditeľ SNG Juraj Žáry model zrušil a inštitúciu vrátil do centralizovaného monolitu. Odvtedy sa o nejakých zásadných štrukturálnych zmenách prestalo uvažovať. A pritom – ak zoberieme do úvahy približne dvoj až štvorročnú frekvenciu odstrelu riaditeľov (teda – spravidla - po každých voľbách, alebo – s každým novým ministrom) sa predstava decentralizácie galérie zdá dosť výhodná. Namiesto jedného „teplého“ riaditeľského miesta by boli pre stranníckych nominatov k dispozícii hneď tri ďalšie.
Dosť však irónie. Podľa mňa, pri podobných úvahách, ide vždy o typický zástupný pseudoproblém, ktorý maskuje jednu akútnu, ale predbežne asi neuskutočniteľnú potrebu. Totiž vytvorenie štátneho Múzea moderného umenia resp. akejsi „Kunsthalle“. Na Slovensku je až príliš veľa profesionálnych a ešte viac ambicióznych výtvarníkov a tí -- celkom prirodzene a logicky – hľadajú zúfalo chýbajúcu, štátom chránenú základňu. Štát však nemá vôľu a zrejme ani možnosti takýmto – z jeho pohľadu -- exkluzívnym túžbam vyhovieť. Takže, ostáva na Slovensku už historicky odskúšaná cesta. Vyklonovať si novú inštitúciu v lone starej (tak nejako vznikali svojho času i galérie výtvarného umenia na pôde už existujúcich múzeí). Napokon, prečo nie? Vo svete existujú monolitné i decentralizované modely fungovania takýchto inštitúcií a u nás sme ten druhý zatiaľ ešte nevyskúšali.
Toto všetko sa však našim výtvarníckym aktivistom môže vidieť príliš legislatívne a inak zložité a v žiadanom konečnom efekte neisté. Najmä ak majú za sebou niekoľkoročnú skúsenosť z kvázi Kunsthalle, svojho času s veľkými očakávaniami zriaďovanej pri Národnom osvetovom centre, ktorá ostala - žiaľ - len trápnym paškvilom obdobných inštitúcií v blízkom či vzdialenejšom zahraničí.
A preto aj je a bude SNG - z pohľadu výtvarníka - aj napriek jej pre neho nepochopiteľnej a nezmyselnej muzeálnosti, prevládajúcej orientácie na minulosť a dištancie voči živému umeniu - predsa len čosi onakvejšie: honorom i rozpočtom. Uvedomme si – na Slovensku máme čosi okolo troch tisícov ľudí, ktorí sa profesionálne venujú výtvarníčeniu. A z toho je minimálne dvadsať – tridsať percent takých, ktorí považujú vlastné zastúpenie v zbierkach „navyššej galérie“ za nespravodlivo malé a vlastný vek za dostatočne vysoký na nejakú tú súbornú výstavu (samozrejme s opulentným katalógom). Napraviť sa to dá jednoduchšie, ako zdá. Netreba stavať novú ústrednú galériu súčasného umenia. Chce to len „priateľa na telefóne“ v príslušnom straníckom, či ministerskom sekretariáte. Šťastný to riaditeľ galérie ! Výstavný program má bez akejkoľvek námahy vymyslený na desať rokov dopredu!
Poznám to tak trochu z vlastnej dávnej skúsenosti (ktorá asi nie je veľmi odlišná od skúseností súčasných šéfov galérie). Totiž, že človek na takomto vedúcom poste sa musí chtiac-nechtiac venovať viac diplomatickému uhýbaniu (koľkokrát však márnemu!) pred tlakom politicky preferovaných výtvarníckych géniov, než na pozitívne a teda nezávislé budovanie národnej galérie bez úvodzoviek (za čo je predsa výhradne platený a prečo bol aj na svoju stoličku „národom“ posadený).
Vrátim sa však - práve z týchto zreteľov - k možnému menovaniu nového riaditeľa SNG. Mnohí sa na túto vec pozerajú s neskrývanými obavami a iní zase - zatiaľ iba s tichou - škodoradosťou. Podľa toho aký nosia politický dres. Jestvuje však určite aj minorita, ktorej nejde ani o udržanie „status quo“ za každú cenu a ani o satisfakciu za akési minulé, nota bene domnelé krivdy. Chceli by len uchovať kontinuitu aspoň primárnej odbornosti a ešte: aby na Riečnej sedel človek – podľa nich – najpovolanejší. To sú tí nenapraviteľní idealisti. Oproti nim som dosť skeptický. Podľa mňa ideálny riaditeľ akejkoľvek inštitúcie (teda aj SNG) neexistuje a nie je preto možné ani formulovať samospasiteľné kritériá na jeho post. V prípade SNG je to i zbytočné. Pretože skôr bude potrebné stvoriť nejaké spásonosné kritériá na menovanie konkurznej komisie. Mala by byť totiž nezávislá od všetkých možných lobistických skupín, odborne kompetentná a predovšetkým -- mala by byť schopná dohodnúť sa. Pri danom „rozložení síl“ (skôr celkom prízemných intríg) okolo SNG je to priam neriešiteľný problém. A pritom -- na Slovensku (a aj mimo neho) je niekoľko ľudí, ktorí majú nespochybniteľné predpoklady na funkciu riaditeľa SNG (medzi nich rátam i jej terajšiu šéfku, Katarínu Bajcurovú). Neviem však, či ktorýkoľvek z nich má základnú vlastnosť, potrebnú pre riaditeľovanie v SNG práve „teraz a tu“. Totiž odhodlanie k sebapopretiu. Pretože fatálny problém dnešnej SNG nespočíva v jej organizačnej štruktúre, dramaturgii výstav, úrovni expozícií, nákupnej politike, ale v niečom celkom banálnom. V dezolátnom stave jej budovy, depozitov, odborných pracovísk. Prvé, čo musí každý nový riaditeľ spraviť, je ponechať naďalej (dva, tri, päť rokov?) zatvorenú budovu galérie, zaviesť nejaký, nevyhnutne provizórny, režim výstav a expozícií mimo hlavných priestorov a všetkými silami dotiahnuť do konca projekt ich rekonštrukcie a dostavby. Väčšiu časť, ak nie všetky tie úžasné plány, ktorými víťazne zaboduje u konkurznej komisie, bude musieť chtiac-nechtiac odložiť „ad acta“. Jeho ministerstvo bude nespokojné, pretože bude od neho žiadať peniaze a ešte raz peniaze bez okamžitých efektov, vplyvní výtvarníci -- ktorí ho de facto zvolili -- nedostanú vytúženú „kunsthalle“, alebo aspoň niečo podobné, jeho galerijní i mimogalerijní odborníci zasa sľubované veľkorysé projekty. Skrátka – všetci, včítane nášho riaditeľa budú oprávnene nespokojní. Aká bude teda jeho životnosť? A aký má zmysel viesť hlbokomyselné úvahy o jeho odbornom, riadiacom, či ľudskom profile?