Skrátka a jasne – slovenská zberateľská scéna je dnes úplne iná, než tomu bolo pred desiatimi rokmi, keď sme so SOGOU začínali. Je už bezpochyby porovnateľná prinajmenej s najbližším medzinárodným okolím, dostatočne záujmovo diferencovaná a finančne silná. A preto celkom logicky a prirodzene požaduje rádovo vyššiu, odbornú kvalitu ponuky zo strany obchodu.

V týchto súvislostiach sa treba pýtať: dokáže obchodná komunita reagovať na dynamické zmeny a s tým súvisiace nové požiadavky a nároky trhu? Či prosto - komunikujú vôbec slovenskí obchodníci s umením o týchto kardinálnych problémoch medzi sebou? Nejako intenzívne určite nie. Sme predsa konkurenti. Pamätám sa, keď sme začínali, tak nám dosť ochotne radili v niektorých popredných maďarských aukčných sieňach. Akonáhle sme začali aj my vo väčšom rozsahu predávať maďarskú modernu, ochota pomáhať rýchlo zmizla.

Azda jediný pokus o „zjednotenie“ slovenských obchodníkov nastal po prijatí novely Autorského zákona a s tým súvisiacej likvidačnej vyhlášky Ministerstva kultúry o poplatkoch z predaja diel ich autorom a dedičom. Ale aj to skoro vyšumelo a všetci platíme LITE ako „mourovatí“. Treba pamätať i na to, že SOGA pôsobí na trhu desať rokov v podstate ako solitér. Zažili sme akurát zopár aukčných siení „na jedno použitie“. To sme sa už cítili natoľko silní, že nebol problém pomôcť. Čo sme aj opakovane urobili. Až na jednu výnimku – prešovská DARTE. Títo naši jediní terajší vážnejší konkurenti „kočírujú“ firmu doslova „čínskymi“ metódami: opisovali a opisujú od nás takmer všetko čo sa dá – odborné texty k autorom predkladaných diel, náplň a funkčnosť internetovej stránky... . Samozrejme, bez opýtania. Riadne nám to pije krv, ale kolegovia z východu sú už dávnejšie na vlastných nohách, takže vec je takpovediac „premlčaná“. Ledaže by sme skúsili niekedy my oplatiť rovnakou mincou. Ale to asi nie je o komunikácii, o ktorej som chcel písať.

Predsa však – nejaká aspoň rámcová, koncepčná komunikácia domácich obchodníkov s umením by asi bola práve „teraz a tu“ vhodná a prínosná. Pre začiatok by asi bolo dobré, aby si každý z nás uvedomil „akú ligu kope“. Za SOGU môžeme tvrdiť, že je a z princípu aj ostane, regionálnou aukčnou spoločnosťou. Našou programovou ambíciou bola vždy štandardná sieň so stredoeurópskym záberom. Takže napríklad Picasso, Warhol, Dalí a im podobní naozaj nie sú našou „parketou“.

Iné je však v tomto smere dôležité – na Slovensku sú už zberatelia, ktorí nakupujú diela autorov na tejto, svetovej úrovni. A nie je ich až tak málo. Čo pre nás znamená jediné. Treba sa pripraviť na situáciu, že skončí jedna anomália: Slovensko je jedinou stredoeurópskou krajinou, v ktorej nepôsobí pobočka aspoň niektorého z veľkých, celosvetovo pôsobiacich aukčných domov. Mnohí tento zlom očakávajú s katastrofickými pocitmi – všetci tí zberateľmi uctievaní Benkovia, Bazovskí, Fullovia sa zrazu ocitnú v (obchodne) nie príliš lichotivom, priamom porovnaní. My sme v tomto ohľade optimisti – regionálny a internacionálny obchod môže podľa nás i na Slovensku jestvovať povedľa seba (podobne ako v Maďarsku, Rakúsku, či Česku).

Ide len o to, aby každý robil len to na čo má, v čom sa dobre vyzná a perfektne orientuje. Cenové rekordy, ohromujúce finančné obraty aukcií nemajú totiž zmysel len samy o sebe. Pokiaľ nie sú podložené skutočnou - a nie teda len odkukanou, vo svojej podstate predstieranou - odbornosťou, seriózneho zberateľa skôr zneisťujú, než by mu ponúkali zmysluplnú, totiž dlhodobú perspektívu. Prestížne tromfovanie Fullu Archipenkom môže byť pre niekoho dôležité. So solídnosťou obchodu a férovým konkurenčným bojom však má máločo spoločné.

Jestvuje však u nás, na našom malom Slovensku aj konkurenčný boj iného, suterénnejšieho druhu. Z času na čas (respektíve –častejšie ako je mne a mojím kolegom milé) chodia za nami viacerí naši najlepší klienti so sťažnosťami, že si ich priamo v dražobnej sále vytipovali a vzápätí vyslovene obťažovali majitelia nepredaných diel, či vlastníci, alebo sprostredkovatelia obdobných obrazov, sôch a grafík, ktoré sa práve vydražili. A veselo, celkom bez škrupulí im podstrkávali portfóliá, skúšali predávať svoj „tovar“.

Nejde ani tak o to, že obchodovanie na našich aukciách je tretím osobám jasne a nedvojznačne zakázané v dražobnom poriadku. Aspoň mne je vzdialené najjednoduchšie riešenie: razantný zásah poriadkovej služby proti takejto partizánskej konkurencii, alebo zákaz vstupu inkriminovaných osôb do dražobnej siene. Chceli by sme aby naše aukcie ostali i naďalej svojím spôsobom spoločenskými udalosťami, miestom slobodného a pokojného stretávania sa kultivovaných ľudí, príjemného obchodovania s umením.

Chcem preto radšej veriť, že celý problém nie je ani tak prejavom typicky slovenského podrazníctva, ako skôr vecou nedostatku toho, čomu sa kedysi dávno vravievalo „dobrá výchova“. Tá nemusí byť vrodená, dá sa aj naučiť. Každý trochu rozmýšľajúci človek si dokáže aspoň rádovo spočítať, koľko nás stojí poriadanie každej aukcie. Napokon, v ktoromsi katalógovom úvode som to presne vyčíslil: predloženie jedného jediného diela na aukcii vyjde SOGU na približne 7 000 korún. Majiteľom predkladaných diel účtujeme 24% z konečnej ceny diela. Plus smiešnych 1 000 korún ako správy poplatok -- to je zároveň aj jediné riziko majiteľa, pokiaľ sa jeho dielo nepredá. Tým, ktorým sa i tieto podmienky zdajú pritvrdé, doporučujem skúsiť niektorú z pražských, alebo budapeštianskych aukčných siení. V ich reklamách sa síce dočítate, že províziu majú o čosi nižšiu ako my, pri uzavieraní zmluvy však s prekvapením zistíte, že Vám účtujú navyše znaleckú expertízu diela, jeho reštaurátorské ošetrenie, rámovanie, paspartovanie – teda všetko to, čo my dávame klientovi spravidla grátis. A pritom práve toto sú položky, ďaleko presahujúce tú našu nešťastnú tisícku.

Takže, zo všetkého najviac sa divím majiteľom diel, ktorí toto všetko veľmi dobre vedia a napriek tomu sa neostýchajú porušovať pravidlá prirodzenej obchodnej etiky. Treba im asi stále opakovať – SOGA Vaše obrazy, či sochy nekupuje, ale celkom opačne -- samozrejme, že vo svojom, ale najmä vo Vašom záujme sa ich snaží čo najvýhodnejšie predať. Z tohto zreteľa sú aukčná sieň a majiteľ diela ani nie tak vo vzťahu obstarávateľa a objednávateľa, ale sú svojim spôsobom obchodnými partnermi. A partner sa predsa nepodvádza. Alebo jemnejšie povedané – takéto záležitosti sú v slušnej spoločnosti vecou vzájomnej dôvery. Ak vznikajú jasné dôvody na všakovaké podozrenia, či nebodaj potreba postihu, tak to potom už s partnerstvom nemá nič spoločné.

Iným problémom sú obchodníci -- v slovenskom vydaní skôr (česť výnimkám!) priekupníci – v aukčnej sále. Pravdu povediac máme k týmto ľuďom dosť rozporný vzťah. Najmä v začiatkoch nám ich služby dosť pomáhali – robili za nás akýsi prieskum v „teréne“, ktorý by sme vlastnými silami nestíhali. Dnes je situácia iná -- SOGA sa stala známou i v regiónoch a ľudia behom času pochopili nevýhodnosť platenia provízie naraz dvom predajcom.

Možno aj preto si mnohí z našich „dodávateľov vo veľkom“ vymysleli novú, geniálne jednoduchú obchodnú taktiku. Pokúšajú sa dosiahnuť v jednaní s nami čo najvyššiu, nadštandardnú vyvolávaciu cenu a potom – pokiaľ sa dielo práve z tohto dôvodu nevydraží – obrázok predajú niekomu inému s veľkorysou zľavou, prinajmenej o spomínaných 24%. A kde takýto biznis môže náš obchodník bez obchodu najvýhodnejšie uskutočniť? No predsa v našej aukčnej sieni, v ruke s našim katalógom, v ktorom je jeho dielo nami ohodnotené, preskúmané, zreštaurované a odborne klasifikované. Pretože, len práve tu sú pohromade tí najsolventnejší zberatelia, ktorí sem prišli na naše pozvánky. A aké náklady vyžaduje takýto ideálny obchod? Šesťsto korún za katalóg.