V posledných týždňoch rozhýbala slovenský aukčný trh udalosť s nádychom senzačnosti. Aukčná sieň ART INVEST ponúkala dielo Cypriána Majerníka “Hliadka”za neuveriteľnú vyvolávačku 260 tisíc eur. Len pre porovnanie – doteraz najvyššia dražba za obraz slovenského umelca patrí “nášmu” Fullovi. Zastavila sa na necelých 100 tisíc eur. Rekord za Majerníkovo dielo padol tiež na pôde SOGY – roku 2003 sme vydražili jeho “Masky” za niečo viac ako 53 tisíc eur. V každom prípade, bulvár mal pár dní o čom písať, Markíza a spol. o čom točiť. A potom prišiel deň D a z inkriminovaného “obrazu roka” sa stal prepadák roka. Bol totiž (ako to pekne hovoria licitátori) “vrátený”.
Poviete si – konkurencia utrpela debakel takpovediac v priamom prenose, a to je samozrejmý dôvod pre tichú radosť v SOGE. Nie je to tak celkom pravda. Každý takýto verejne “vypichnutý” nezdar, v stále ešte uzučkom reťazci nášho aukčného obchodovania, prináša pocit zneistenia klientely, a preto svojim spôsobom zasiahne všetkých. A potom, ktovie či sa celá záležitosť dá považovať až za taký neúspech. Z čisto ekonomickej stránky: náklady na predloženie neúspešného obrazu boli určite mnohonásobne nižšie, než hodnota s tým spojených mediálnych výstupov. Tie boli celkom isto grátis, čo je pre ešte v podstate neznámu aukčnú sieň nezanedbateľný prínos.
Nech už to bolo akokoľvek, “prípad Majerník” akoby znovu oživil už zdanlivo uzavreté diskusie o tvorbe cien na umeleckom trhu. Z vlastnej praxe by sme vedel uviesť iks prípadov, keď za nami prišiel majiteľ diela galerijných kvalít a tvrdo požadoval vyvolávaciu cenu, vysoko presahujúcu limity predchádzajúcich predajov autora. Človek je v takejto chvíli v dosť veľkých rozpakoch. Na jednej strane ho kunsthistorické “ja” zvádza pristúpiť na predstavu predávajúceho. Len aby dodal aukčnému katalógu galerijný šmrnc. Na strane druhej, je tu obchodné hľadisko, dôverné poznanie preferencií i možností klientov a z toho plynúce vážne pochybnosti o predajnosti diela za príliš “vyšróbovaných” finančných okolností.
V deväťdesiatich percentách takýchto prípadov zvíťazí pragmatické, “kšeftárske” hľadisko a my sa s klientom nedohodneme. Z viacerých dôvodov. Predovšetkým: publicitu toho typu, akú získal ART INVEST už dávno nepotrebujeme. Bez falošnej skromnosti - máme už také vysoké obchodné renomé, že náš neúspech ostane vždy len a len neúspechom. Bez „pridanej hodnoty”. A ďalej – skúsenosti nás už naučili, že majiteľ obrazu sa spravidla skôr, či neskôr vráti a zľaví, pretože na vlastnej koži zistí, že aj inde a u iných je jeho cena nepriechodná.
Tým všetkým som chcel povedať len to, že v SOGE uprednostňujeme štandardnú stratégiu “cenotvorby” výtvarných diel. Do istej miery nás k tomu zaväzuje naša vlastná obchodnícka história. Keď som sa pred časom pokúšal o zhodnotenie desaťročia fungovania SOGY, tak za najväčší úspech som označil skutočnosť, že tisíckami verejne zobchodovaných výtvarných diel a starožitných predmetov sme vniesli do radov slovenských zberateľov, znalcov, odborníkov, či prosto milovníkov umenia jasné povedomie „železného zákona“ cenového precedensu.
Teda málokým reflektovaný fakt, že človek vlastne nekupuje obraz, ale len dáva jeho pôvodnému majiteľovi poplatok za to, že s ním môže výhradne disponovať. A tento poplatok sa nedá vyčísliť inak, než porovnaním: môj Benka je podobný inému Benkovi, ktorý sa predal pred rokom za toľko a toľko a teda aj môj obrázok má obdobnú finančnú hodnotu. Alebo z iného zreteľa. SOGA má samozrejmý záujem predať zverené dielo čo najvýhodnejšie - závisí od toho výška jej provízie. Tento záujem má však svoj prirodzený limit - voči potencionálnym dražiteľom musíme dodržiavať pravidlá obchodnej etiky. Tie ale nie sú podmienené niečím iracionálnym, citovým, ale práve chladnými, objektívnymi príkladmi cenových precedensov. Tomu sa jednoducho nedá vyhnúť. Môžete dosiahnuť - pri dobrej zhode okolností - občasný cenový úlet, dlhodobo však stratíte niečo oveľa cennejšie. Dôveru v odbornú podloženosť vášho obchodovania.
V obchode však platí – žiadna, akokoľvek už zaužívaná a spoľahlivá stratégia nie je absolútnou alfou a omegou. Ba práve tí, čo sa v správnej chvíli a zo správneho dôvodu odhodlajú k porušeniu, popretiu, prekročeniu obchodníckych klišé sa stávajú lídrami trhu, rozkrývačmi jeho nových perspektív. Dlhý čas som napríklad pozoroval zvláštnu taktiku budapeštianskeho KIESELBACHA. To ako z času na čas s neobyčajnou úspešnosťou vrhal na trh obchodne úplne neznáme mená. A hneď aj s bežnými pravidlami nezdôvodnenou, teda mimoriadne vysokou cenou. Alebo český ART CONSULTING, ktorý sústavne valcuje trh až do nemožnosti navyšovanými “super” rekordami v predaji Kupkov, Šímov a ďalších.
Aj SOGA niekedy vedome poruší vlastné pravidlá. Trebárs - možno si ešte spomeniete na nedávnu sériu predajov diel Júliusa Szabóa. Bežné obrazy lučeneckého modernistu sa dovtedy obchodovali v cenovom suteréne, zvyčajne niekde okolo päťsto eur. My sme sa však dostali k viacerým, kvalitou bezprecedentným veciam z rokov šesťdesiatych. Rozhodli sme sa preto riskovať, nenechali sme všetko iba v rukách neviditeľnej ruky trhu, a rovno sme nasadili reláciu na úrovni 7 000 – 10 000 eur. A čuduj sa svete – bez problémov sme obrazy predali. Dokonca sme týmto činom vyvolali v zberateľských kruhoch akúsi “szabómániu”.
V čom však vlastne spočíva záruka úspechu rizikových obchodných stratégií? V prostej veci – do obchodnej neistoty treba vstupovať len vtedy, ak v rukách držíte “všetky tromfy”. Totiž, len za splnenej podmienky, že predávate z viacerých zreteľov potvrdenú, nespochybniteľnú a neopakovateľnú kvalitu. V tomto bola zrejme jediná chyba našich obchodných kolegov: “Hliadka” je, z pohľadu jeho celkového diela, v princípe priemerným Majerníkovým obrazom. Navyše, pochádzajúcim zo záverečného, teda výtvarne (nie umelecky) menej atraktívneho obdobia tvorby. Faktická trhová nedostupnosť autorových diel je za týchto okolností príliš slabým argumentom pre vysoko nasadenú cenu. Keby som napríklad mal dnes k dispozícii vyššie spomínané Majerníkove “Masky”, teda obraz so skutočne umelecko-historickými, výtvarnými i obchodnými “piatimi pé”, tak by som si možno „lajsol“ aj tých 260 tisíc.
Ale to sú samozrejme len úvahy na triviálnej úrovni “keby bolo keby”. Napokon – život, aj ten obchodný, ide nezadržateľne ďalej a terajšie úspechy i neúspechy jeho aktérov budú čoskoro prekryté novými udalosťami a aj novými senzáciami. Možno hneď na našej nadchádzajúcej 89. zimnej aukcii. Nájdite si v katalógu trebárs Weinerovho “Pltníka”, Sokolovho „Mexičana“, Mudrochove či Bazovského “Zátišie”, Zmetákovu “Pavlu”, Szabóovu “Matku”, alebo Rubensovho “Bakcha”. Niet pochýb – samé vysoko rizikové vyvolávačky. Ale aká špičková umelecká kvalita !
(text bol publikovaný v katalógu 89. zimnej aukcie výtvarných diel a starožitností SOGY, 1. 12. 2009)