Z iného, všeobecnejšieho zreteľa však treba priznať, že pán Sýkora mal aj v niečom pravdu. Najmä v tom, že na našom výtvarnom trhu skutočne jestvuje akýsi konflikt medzi internacionálnym a domácim, európskym a regionálnym. Budúcnosť sa dá ťažko predpovedať, ale viaceré signály od top zberateľov svedčia o tom, že – postupne, takmer nebadateľne – sa jedným z rozhodujúcich zreteľov domáceho obchodu s umením stáva porovnateľnosť zbierky s medzinárodným kontextom, a s tým súvisiaci rast renomé tých autorov, ktorých diela sú predajné na zodpovedajúcej úrovni i za našimi hranicami.

Ale kde takých na súčasnej výtvarnej scéne nájsť? Veď koľkí žijúci slovenskí umelci majú skutočné európske, či dokonca svetové obchodné renomé? Dvaja či traja? Alebo lepšie: koľkí z nich majú aspoň takúto potenciu? Ťažké otázky. Odpovedať na ne sa pre mnohých až príliš podobá vešteniu zo sklenenej gule. Možno práve z tohto pochádzajú pocity zmaru a beznádeje nejedného slovenského zberateľa pred našou výtvarnou súčasnosťou. Azda najúprimnejšie ich vyjadril Ivan Melicherčík (Žurnál, 39/2007). Tento pán nie je hocikto: patrí k zberateľským celebritám, toho času je dokonca predseda Spolku zberateľov. Podľa neho „za posledných 10 – 15 rokov nevyšla z výtvarných škôl žiadna osobnosť, ... na obrazy mladých sa dlho dívať nedá, ak nechcete, aby vás adrenalín položil... sú zahľadení len do seba ... poplatní „nekonvenčným“ prúdom ... ich programom je niekedy iba šok ... “. Vychádza mu z toho jednoznačný záver: „... páni investori, nevylámte si na rébuse zvanom Mladé umenie zuby... vyvarujte sa toho, aby vám na stenách viseli nedonosené diela, ktoré vás o ... chcený imidž... pripravia...“.

Je isté, že proti Melicherčíkovej predstave „stratenej generácie“ nášho súčasného umenia by sa dalo oponovať viacerými spôsobmi. Najľahšie tým, že len v opakuje stokrát prežuté floskule večných sporov „tradicionalistov“ a „modernistov“, datujúcich sa prinajmenej od nástupu francúzskeho impresionizmu. Použijem však radšej príklad zo súčasnej obchodnej praxe: jeden zo „stratených“ mladých, maliar Erik Šille sa v rozhovore pre SME posťažoval: „ ... SOGA nechcela akceptovať môj cenník za diela, tak som dva roky cez nich nepredával ...“. To jeho kolega, Erik Binder si naopak presadil do cenového listu nedávnej predajnej výstavy v SOGE (podľa mňa) vysoko prehnané ceny. Operoval tým, „že takto bežne vonku predáva“. Neveril som, až kým sa ku nám neustanovil jeden významný viedenský zberateľ a bez mihnutia oka zakúpil jedno z vystavených diel. Následne sme neváhali už ani my a obohatili sme firemnú zbierku o Binderov monumentálny „kúsok“. Za cenu, ktorá by pánovi Melicherčíkovi určite riadne „dvihla adrenalín“.

Čo tým chcem naznačiť? Podstata omylu Ivana Melicherčíka (a jemu podobných) spočíva v tom, že popri nepochybných, a stále žiaľ pretrvávajúcich anomáliách, akosi nepostrehli ďaleko dôležitejšie, vskutku dramatické zmeny trhu s našim súčasným umením. Udiali sa v niekoľkých posledných rokoch a sú pozitívne. Bez falošnej skromnosti: najmä zásluhou SOGY, ale aj ďalších aukčných subjektov (Nadácia - Centrum súčasného umenia, a už spomínaná ART – SK). Od roku 2003, keď sme poriadali prvú špecializovanú aukciu, sa totiž pomerne rýchlo podarilo „spraviť poriadok“ v kritériách, náhľadoch, hodnoteniach toho, do čoho sa z ponuky približne 3000 žijúcich umelcov „oplatí strkať peniaze“. Súbežným úsilím spomínaných trhových lídrov sa vycizeloval kritický a preto pomerne úzky výber takýchto autorov. A čo je najdôležitejšie - stal sa takmer vzápätí rešpektovaným aj v osvietenejšej časti zberateľskej obce.

Ak predtým kardinálna otázka, a to aj pri obraze, či soche kritikou všeobecne uznávaného autora, neznela „za koľko?“, ale skôr „či vôbec?“, dnes sa táto úmera pomaly obracia. Železné pravidlo cenového precedensu, primeranosti finančnej protihodnoty za konkrétne dielo konkrétneho autora sa stáva, aj na území súčasnej tvorby, celkom rozhodujúce. A zároveň s tým – takýto, konečne už „reálny“ trh, akosi prirodzene generuje ďalších galeristov, predajcov súčasného umenia, úspešne pracujúcich na vysoko sofistikovanej úrovni. Dôležité je aj to, že sa činia nielen na domácom, ale aj zahraničnom trhovom „piesočku“, aby tak vlastné obchodné precedensy potvrdzovali takpovediac „z druhej strany“ (dva príklady za viaceré – bratislavská galéria Bastard, či spoločnosť Tranzit).

Prvé signály obratu sme v SOGE zažili na pre dvoma – tromi rokmi na vlastnej koži i my: pri zostavovaní katalógov našich súčasných aukcií. Mali sme a máme čoraz viacej problémov typu „Erik Šille“. Totiž, že sa nám ťažko darí dohadovať ceny na –podľa nás – primeranej úrovni. Väčšinový dôvod? Viaceré stabilné osobnosti nášho „súčasného“ portfólia predávajú aj cez ďalšie subjekty, ktoré im (zrejme) zaručujú rádovo vyššie ceny, než obvykle navrhujeme my. V rámci donedávna štandardnej - pretože jedine možnej - politiky „len aby sa veci dražili“ a „trh sa hýbal“. To sú však vcelku príjemné problémy a dajú sa riešiť kompromisom. My môžeme vložiť do banku obchodnú silu a početnosť našej klientely, komerčne úspešný umelec by zasa nemal a nemusel zabúdať, kde mala jeho trhová kariéra svoj počiatočný bod.

Vtip je v tom, že celá táto slovenská obchodná revolúcia bola iniciovaná fakticky „bez obchodníkov“ (a teda vlastne aj bez zberateľov). V jej pozadí boli (väčšinou mladí) bratislavskí kritici (presnejšie - kritičky), ktorí si načas, takpovediac „popri hlavnom zamestnaní“ odskočili do trhovej sféry, aby jej doslova zo dňa na deň vnútili vlastné, nekompromisné kritériá. Z takéhoto podnetu sme aj my svojho času zakúpili veľkú kolekciu diel „neobchodovateľného“ Júliusa Kollera (dnes by nám ju kdekto ikskrát preplatil - keby sme chceli). Rovnako ako sme sa nechali presvedčiť „salónnymi“ kunsthistoričkami z vtedajšej Sorosovej nadácie a šli sme do „nezodpovedného“ rizika samostatných súčasných aukcií. Toto bolo asi pri prekonávaní „bodu zlomu“ rozhodujúce: komerčné hľadiská vstúpili do hry o súčasný slovenský trh vlastne až dodatočne.

Ja viem – zberateľskí bardi typu Ivana Melicherčíka nemajú kunsthistorikov, výtvarných kritikov veľmi v láske. A už vôbec nie vtedy, keď im „lezú do kapusty“. Páni zberatelia s veľkým Z majú predsa vlastnú hlavu a predovšetkým - vlastnou praxou (a peniazmi) získaný, neomylný cit pre „pravé“ umelecké hodnoty. In margine týchto, zrejme nevykoreniteľných antipatií, však treba Ivanovi Melicherčíkovi a spol. skromne pripomenúť: bez nás, kunsthistorikov a kritikov to nikdy nešlo a ani v budúcnosti asi nepôjde. Veď kým by boli (aj zberateľsky, obchodne) trebárs Vaši milovaní Galandovci, nebyť Matuštíka, Mojžiša, Mojžišovej, Štraussa a ďalších?

(publikované v katalógu 79. aukcie súčasného umenia spoločnosti SOGA, 20. mája 2008)