Tohto roku je moja „korešpondenčná“ úloha o čosi uľahčená – „sorošovský“ katalóg je už dávnejšie na svete. Navyše - katalóg je to naozaj po všetkých stránkach nadštandardný a jeho úvod poňali Alexandra Kusá a Lucia Gavulová vyslovene bilančne (poriadajú totiž už šiestu samostatnú aukciu). Je teda o čom diskutovať. Základný pocit našej sofistikovanej konkurencie zo súčasného stavu vecí by sa dal zhrnúť do troch slov - „obchod predbieha umenie“. V obdobných intenciách som písal do nášho jarného katalógu súčasného umenia aj ja. Videlo sa mi, že spoločným úsilím lídrov trhu sa v ostatných rokoch podarilo presadiť dosť jasný a všeobecne rešpektovaný názor na kvality súčasnej scény. A vcelku presne bol pomenovaný tzv. stredný prúd a zdôvodnená (čo bolo najťažšie) jeho zberateľská neperspektívnosť. Najhlavnejšie však: veci nezostali len v teoretickej rovine, názor hŕstky mienkotvorných kunsthistorikov, umeleckých kritikov postupne prijali za svoj zberatelia, aby v jeho mene radikálne prestavali vlastné investičné stratégie. Obchod zo súčasným umením sa konečne rozbehol na úrovni, dá sa povedať, najvyšších, galerijných kritérií. Zdalo sa nám: „je vymaľované“ – teraz už treba len kultivovať dosiahnutý základ.

Ako hlboko sme sa všetci mýlili! Tým, že trh so „súčasnosťou“ prestal byť len virtuálnym a stal sa celkom reálnym, so skutočnými peniazmi za donedávna neobchodovateľné diela a autorov, okamžite povstali trhoví bojovníci iného, pragmatickejšieho druhu. Ľudia čo pochopili jediné: z predaja súčasného umenia sa dá celkom slušne „vyžiť“. A tak okrem niekoľkých skutočne zorientovaných galérií sa zrazu vyrojilo množstvo ďalších subjektov. S rovnakými heslom, aké bolo to naše – „kupovať súčasné je in“, ale s diametrálne odlišným „tovarom“. Akoby sa všetko vracalo do bodu nula, do akéhosi prapôvodného hodnotového chaosu, v rámcoch ktorého sa v rovnakom kontexte a na rádovo rovnakej cenovej úrovni obchoduje trebárs Ivan Csudai a nedeľné maľovanie speváka Pavla Hammela.

Celkom čerstvo máme jednu skúsenosť, ktorá toto nečakané „zmätenie jazykov a kritérií“ dokresľuje. Z televízie Markíza nám volali, že by radi prišli točiť na našu aukciu a spraviť rozhovor na tému investovania do umenia. Povedali sme si: prečo nie, je to reklama a ešte k tomu zadarmo. Odvysielaný šot nás však dostal naozaj „do kolien“. Zábery do našej aukčnej siene, na naše najdrahšie vydražené diela, boli totiž bez viditeľných prechodov striedané pohľadmi do ateliéru akejsi „výtvarníčky“, na jej produkciu príkladných modernistických gýčov. A do toho všetkého prehovára sonórnym hlasom kunsthistorický exót Ľuboslav Móza (videli ste jeho poctu Dubčekovi v Národnej rade?) o tom ako je výhodné kupovať súčasné umenie, ale len to hodnotné a ako sa preto v tejto veci treba radiť s odborníkmi (teda asi s ním). Poviete si: je to bulvár, kašľať na to. Lenže tento bulvár pozeralo státisíce ľudí, pre ktorých to bola možno prvá (a posledná) informácia o tejto problematike.

Zostavovateľky najnovšieho katalógu Nadácie riešili vzniknutú situáciu naozaj razantne. Ďalším sprísnením kritérií – ešte viac zúžili výber autorov s tým, že predložili ich početnejšie kolekcie. To je isto schodná cesta. Lenže, nie pre každého. Nadácia totiž opakovane deklaruje svoj „nezáujem stať sa aukčným domom“. Čo v preklade znamená, že majú vďaka rozhľadeným sponzorom „istotu predaja“ položiek, na ktorých im - z ich odborného pohľadu - najviac záleží. Takéto obchodné istenie však napríklad nám (a nielen nám) ani zďaleka nehrozí. Takže musíme asi hľadať riešenia inak, inde a iným spôsobom.

Istú inšpiráciu sme dostali od našich českých kolegov. Presnejšie, od českej matky slovenskej spoločnosti WOXART. Tá nedávno poriadala v Prahe špecializovanú aukciu súčasného umenia a myslím, že bolo v Čechách prvá, ktorá popri českých (a aj slovenských) autoroch, ponúkla i viacero veľkých mien svetovej scény (poväčšinou však len grafiky). A nie bez úspechu: Jeff Koons – 380 000, Günther Uecker – 90 000, Cindy Shermann – 75 000, Joseph Beuys – 50 000 ... . Aj celkový obrat aukcie, takmer 8 300 000 českých korún, je pre nás čosi nepredstaviteľné. I keď zasa, najvyššie vydražené diela osobností českého umenia šesťdesiatych rokov (Boštík, Kolíbal, Koblasa, Nemec, Veselý ... ) sa predávali na cenovej úrovni cca 300 tisíc českých korún. To plus mínus zodpovedá aj dražbám špičkových diel našich autorov zo sladkých šesťdesiatych. Na druhej strane – rekord dražby, milión 830 tisíc za dielo Zděnka Sýkoru je opäť niečo, čo slovenskému obchodníkovi pripadá ako z ríše snov (náš nedávny milión za Jankoviča bol zatiaľ veľkou výnimkou a zďaleka nie pravidlom) . Pravda - Sýkora je síce český maliar, ale s nespochybniteľným európskym, svetovým obchodným renomé. A to sa, žiaľ, ani o korefyjoch našej povojnovej avantgardy, tvrdiť nedá.

V každom prípade – už dlhšie uvažujeme v podobnom duchu ako česká konkurencia. O dosť zásadnej zmene dramaturgie našich súčasných aukcií. O ich čiastočnej a výberovej internacionalizácii - teda počtom a cenami primeranom „osviežení“ slovenskej kolekcie (ktorá vždy ostane prioritou) predovšetkým českým, možno i maďarským, ale hlavne svetovým súčasným umením. Domnievame sa, že pre nášho „súčasného“, už dostatočne rohľadeného zberateľa, by takáto zmena nemusela predstavovať podstatnejší problém: v dnešnom globálnom kultúrnom svete totiž (či sa nám to páči alebo nie) slovenská špička tvorí v princípe o tom istom a to isté čo tá európska, či svetová. Len (zatiaľ?) za iné peniaze. A mohlo by to všetko mať aj jeden vedľajší efekt. Obchodná konfrontácia s umeleckým okolím, s jeho určujúcimi trendami, by azda ešte dôraznejšie osvetlila domácemu publiku - masírovanému záľahou ponuky „súčasného“ pseudoumenia - podobu toho, čo je v dnešnom umení skutočnou kvalitou a do čoho sa naozaj oplatí investovať.

Zostavovateľky katalógu Nadácie – z dôvodov, ktoré poznajú len ony – štylizovali úvodný text do poľovníckej „latiny“. Keďže je mi jasné, že práve „sorošovky“ sú tie, čo u nás, na Slovensku určujú spoločenskú formu, „bontón, dress code a rituály“ poriadania súčasných aukcií, ostanem i ja „up to date“ a ukončím tento príhovor v „ich“ jazyku. Zaželám slovenským obchodníkom so súčasným umením pre túto jesennú sezónu tradičné „lovu zdar!“. Ale nie všetkým. Len tým, ktorí majú vo vrecku legálne, teda oprávnene a zaslúžene získaný poľovnícky lístok.

(Text je publikovaný v katalógu 82. aukcie súčasného umenia, 28. 10. 2008)