Hodí sa mi v tejto chvíli táto teória. Od roku 2003 totiž vošiel do platnosti nový Autorský zákon, ktorý v princípe nie je zlý. Naopak, zákon je teraz už skutočne „up to date“ s európskym poňatím autorského práva. Zo zreteľa slovenského obchodníka s umením však zavádza jednu dosť šokujúcu novinku: oproti predchádzajúcim normám jasne a jednoznačne definuje princíp „droit de suite“. Ľudsky povedané: ide o povinnosť predajcu umeleckého diela „slušne sa vyrovnať“ s autorom alebo jeho dedičmi, v prípade tzv. „ďalšieho predaja“ originálu diela výtvarného umenia.

V praxi to znamená, že SOGA, ale aj všetky súkromné galérie, starožitníctva a iní predajcovia výtvarného umenia musia z každého predaja diela, ktorého majiteľom nie je jeho autor (alebo priamy dedič autora) odviesť príslušnej ochrannej autorskej organizácii päť percentnú časť zo svojho zisku (to platí pri predaji v rozpätí 30 – 126 tisíc, pri vyšších cenách sa táto čiastka postupne, po percentách znižuje).

Všetci zainteresovaní z výtvarnej branže si môžu v prvej chvíli povedať jediné: konečne! Pretože v tejto sfére bolo máločo tak porušované, obchádzané a nerešpektované ako práva autorov. Na strane druhej je nad slnko jasné, že vykonanie zákona prinieslo najmenej dva „nezamýšľané dôsledky“. Predovšetkým nemožno pri danom stave vecí zaručiť, že získané prostriedky zo „slušného vyrovnania“ sa skutočne dostanú k ich adresátom. To by totiž inkasant poplatkov musel mať nielen kompletnú databázu autorov či ich dedičov (slovenských i zahraničných), ale aj s nimi uzavreté jednotlivé zmluvy o zastupovaní autorských práv. Pri žijúcich autoroch to chce „len“ pomerne dlhý čas a primerané organizačné úsilie. Tvrdším orieškom budú dedičia (v tejto chvíli sa to týka dedičov všetkých autorov, ktorí zomreli neskôr, ako roku 1947). Tí, čo aspoň trochu poznajú právny chaos, spory a nejasnosti v tejto sfére, vedia o čom hovorím.

Druhý „nezamýšľaný“ dôsledok nového Autorského zákona je ešte vážnejší. Pre súkromných predajcov (najmä tých menších, ktorých je absolútna väčšina) predstavuje päť percent „navyše“ (pri ich dnešných bežných províziách 10 – 20 %) zničujúci výdavok, priamo ohrozujúci už aj bez toho skromné zisky galérie či starožitníctva. Je totiž dotovateľný minimálne tretinovým nárastom rabatu.

Tým sa ale oficiálny, verejný trh stáva nezaujímavým. Najmä oproti priekupníkom, obchodujúcim „bez obchodov“ a teda aj bez registračných pokladní. Aký je teda okamžitý praktický účinok chvályhodného úmyslu našich legislatívcov? Obchod s umením sa znovu – z veľkej časti – vrátil „na ulicu“, kde sa neplatia zmluvne (t.j. písomne) dohodnuté provízie, a preto ani dane zo zisku a už vôbec nie akési odvody autorskej ochrannej organizácii.

A kto na to najviac doplatí? Škodovať bude v prvom rade štát – nebude veľmi z čoho a ani od koho vyberať „plošné“ poplatky vyplývajúce z „európskeho“ autorského zákona. A v konečných dôsledkoch – doplatia výtvarníci a ich dedičia, ktorých má predsa nový zákon predovšetkým chrániť a všemožne podporovať.