Možno si spomeniete na katalóg našej 72. aukcie a iný obraz od Mednyánszkeho - “Lesné ticho“. Úplnou náhodou sme pri jeho preberaní zistili, že je publikovaný v jednom, málo známom umelcovom katalógu, na dobovej fotografii, kde ho vidno na štafli v zábere z Mednyánszkeho ateliéru. Dielo bolo navyše získané jeho posledným majiteľom od dedičky umelca, grófky Czobelovej, takže jeho vlastnícky pohyb bol až do okamihu predloženia na aukcii jasný a overiteľný. To však bola a ostala absolútna rarita. Sumárne možno tvrdiť, že majitelia ponúkaných diel nám len málokedy vedia vydokladovať, alebo aspoň dôveryhodne a presne popísať pôvod vecí, ktoré chcú predať.

Má to aj svoje objektívne, takpovediac spoločenské dôvody. „Veľký tresk“ začiatku deväťdesiatych rokov, viedol k novému (dodnes vlastne ekonomicky nespočítanému a morálne nezhodnotenému) prerozdeleniu majetkov, globálnym zmenám vlastníckych vzťahov. Súčasťou tohto procesu boli aj umelecké diela, obrazy, sochy, starožitnosti. Lenže nie hlavnou, ale celkom okrajovou. Poznám to aj z vlastnej skúsenosti súdneho znalca – malá a veľká privatizácia, reštitúcie zo dňa na deň rodili nových majiteľov miliónových podnikov, firiem, hotelov, skrátka – okrem iného – aj nehnuteľností. A v nich sa nachádzali i výtvarné diela, ktorých vtedajšia finančná hodnota bola vlastne zanedbateľná. Noví boháči (česť výnimkám!) rozhodne neboli žiadni znalci, alebo aspoň milovníci umenia. Ľahko a necielene získané diela boli v rámcoch ich „big biznisov“ vlastne na obťiaž. Takže ich bezodkladne (a bez dokladov) ďalej predávali a definitívne tak zamietli všetky stopy vedúce k ich „rodokmeňu“.

A potom tu ešte bola armáda obyčajných ľudí, ktorí sa len veľmi pomaly (ak vôbec) adaptovali na nové pomery a boli niekedy nútení riešiť finančné problémy predajom „rodinného striebra“. Nie však zberateľom (tí fakticky nejestvovali), alebo štátnym galériám (tie zasa nemali peniaze), ale spravidla ako protihodnotu (či rovno – úplatok) za služby lekárov, právnikov, učiteľov, remeselníkov a neviem koho ešte. Netreba zabudnúť ani na rýchlokvasených obchodníkov (skôr priekupníkov), ktorí „správne“ pochopili „výzvu doby“ a ich etika nebola príliš vzdialená od „poctivosti“ všakovakých mafiánov, úžerníkov, majiteľov záložní a ich rýchlych „pôžiček v núdzi“, ktoré bolo treba „pod hrozbou sankcií“ rovnako rýchlo splácať. Často aj obrazmi. Neverejnosť bola prirodzenou podmienkou všetkých týchto neveľmi kóšer kšeftov. Tým sa ale zároveň splodil anonymný pôvod obrovského množstva (často aj skutočne kvalitných) diel, ktoré sú podnes v trhovej prevádzke.

V každom prípade – povedané metaforou zberateľa Ivana Melicherčíka – po roku 1989 sa akosi „zrazu“ stali z obrazov, ktoré mali ľudia „len tak“ navešané v bytoch, svojho druhu bankovky, ktorými sa dalo platiť v zásade všade a za všetko. A takto sa s umením začalo aj „narábať“. Je teda vlastne celkom prirodzené, že podstatné sa stalo dohadovanie o jeho „vypočítateľnej“ hodnote. Zreteľ proveniencie ostal celkom ľahostajný a ani sa nezaznamenával a nepamätal. Pretože, v duchu povestného dobového výroku Václava Klausa, aj pri peniazoch bolo predsa „totálnym nedorozumením“ uvažovať o ich „čistom“ alebo „špinavom“ pôvode.

Treba si však zároveň uvedomiť, že tento vskutku revolučný prerod umenia na „tovar“ sa u nás odohral nielen rýchlo, ale aj po dlhých desaťročiach socialistického právneho „bezvedomia“. Náš majiteľ výtvarného diela bol za bolševika zvyknutý na jednoduchú situáciu – jediným odberateľom umenia je štát, jeho galérie a múzeá, ktoré svojvoľne určujú ceny, bez ohľadu na akékoľvek okolité, čiže európske, svetové precedensy. Viete si dnes napríklad predstaviť špičkového, veľkoformátového Františka Kupku, kúpeného od občana za úbohých tridsaťtisíc československých korún (a to nie v päťdesiatych, ale sedemdesiatych rokoch)? Alebo galerijného Bazovského za jeden mesačný plat ? Zažil som tieto a mnohé podobné super obchody „na vlastné oči“ v Slovenskej národnej galérii.

Všetko toto viedlo k všeobecne zdieľanému pocitu, že umenie je niečím, čo je síce „krásne“, ale inak nepríliš hodnotné. Že v súvislosti s ním nemá zmysel nejako vážnejšie rozmýšlať v kategóriách ako „majetok“, či „finančná investícia“. To sa síce po revolúcii dramaticky zmenilo, ale vedľajšie produkty tejto dlhodobej masáže ľudového „myslenia o umení“ pretrvali. Bežný človek už síce vie, že jeho obraz je ekvivalentom bankovky, či bankoviek, zaobchádza s ním však i naďalej v duchu starých zvyklostí.

Napríklad – nebývalo a nebýva veru ani dnes zvykom, aby sa dedičia výtvarných pozostalostí po zosnulých príbuzných obracali na notárov a súdnych znalcov, nech sa veci dajú „na poriadok“. Keby sme trebárs my, v SOGE, od majiteľov diel striktne požadovali príslušné právne dokumenty o ich nadobudnutí (a tým vlastne aj o oprávnenosti ich predávať), tak môžeme zavrieť obchod. Nikto, alebo takmer nikto, takéto „čudné“ papiere nevlastní. Mimochodom – v tomto nie som ani ja, človek skúsený a z branže, o nič lepší. Mám doma plno obrazov, grafík, kresieb – darov od priateľov výtvarníkov. Niečo také, ako darovacie zmluvy, či aspoň listy o darovaní, však u mňa nenájdete. Možno platí to známe české, že „starého psa novým kouskům nenaučíš“ a aj vo mne, napriek všetkému čím denno-denne žijem, funguje podvedomé presvedčenie o tom, že kvôli niečomu čo má hodnotu „druhej kategórie“, netreba mať zbytočné výdavky a behačky. A to je žiaľ – dovolím si tvrdiť – väčšinový názor. Načo platiť právnikovi a znalcovi za majetkové a umelecko-historické zhodnotenie niekoľkých obrázkov po starej mame ? Zato kvôli deleniu bezcennej súpravy jedálenských príborov sa treba dohádať do krvi, prípadne aj súdiť !

Tým sa vlastne dostávam k začiatku mojich úvah. Teda k neschopnosti, či skôr nemožnosti uvádzať „povinne“ údaj o pôvode ponúkaných diel v našich katalógoch. Aké odpovede možno očakávať od ľudí, ktorí obraz získali „len včera“, za „kešovku“ kdesi pod bránou a od predajcu, ktorý je v reťazci jeho majiteľov za posledné roky ikstý v poradí? Alebo im ostal po rodičoch, či iných príbuzných, ktorí o osobách súviacich s miestom a okolnosťami jeho nadobudnutia, nikdy nerozprávali, lebo to doma (z dôvodov popísaných vyššie) ani nikoho nezaujímalo ? Nuž, odpovede môžu byť iba viac ako nejasné a pre potreby vyplnenia katalógovej kolonky „proveniencia diela“ nepoužiteľné. Paradoxne – najpodrobnejšie, niekedy až neuveriteľne detailné rozprávania o „biografii“ diel, počúvame od majiteľov falzifikátov. Takže vlastne, na Slovensku, je prílišná znalosť legendy o pôvode diela akosi automaticky podozrivá. A to je viac než smutné.

(V skrátenej verzii publikované v katalógu 81. jesennej aukcie výtvarných diel, 7. 10. 2008)