V jednom z posledných katalógových úvodov som písal o relativite toho, čo v našom podnikaní nazývame úspechom. Respektíve – uvažoval som o tom, čo sa dá za úspech skutočne považovať a čo takto len označujeme, v rámcoch našich niekedy dosť podivuhodných obchodných stratégií. Čím nechcem za každú cenu (seba) ironizovať naše počínanie v tomto smere. Nevyhnutnosť udržavania “dobrej nálady” trhu patrí predsa k základným poučkám, ktoré sa vyučujú už niekedy v prvých semestroch vysokoškolských štúdií marketingu.
Predsa však – trvám na tom, že obchod s umením je tak trochu (mal by určite byť) iným šálkom kávy, než bežný, triviálny biznis. Už len preto, že umenie je na peniaze neprepočítateľné, že cena obrazu, sochy, grafiky sa nedá objektívne určiť a je len meniacim sa výsledkom jedinečných, neopakovateľných obchodných situácií. A že aj zberateľstvo, kupovanie umenia nie je len otázkou racionálnych finančných investícií, ale aj (niekedy predovšetkým) hlbokých citov, vášní, iracionálnych rozhodnutí.
Skrátka – nášho klienta dosť ťažko považovať za niekoho, komu treba v záujme (isteže legitímnom) čo najvyšších ziskov “pchať do hlavy kaleráby” a “oholiť ho” ako sa len dá. Vidí sa mi skôr, že tým správnym spôsobom vzťahu k dražiteľovi je akési intelektuálne partnerstvo. A v rámci neho istá otvorenosť, možnosť “hovorenia pravdy”, vzájomného priznávania si nielen úspechov, ale aj omylov, či pochybení. Nekorigované juchanie nad úžasnými obratmi akcií, autorskými rekordami, percentuálnou úspešnosťou mi v tejto konštelácii príde tak trochu nenáležité. Alebo aspoň – sebaokiadzanie tohoto druhu robme stíšenejším hlasom. S vedomím jestvovania spochybňujúcich slovíčiek typu “ale”, či “na druhej strane”.
Neviem prečo, ale v poslednej dobe dostávam dosť záludné otázky. Ako sa cítim čoby kunsthistorik v obchode s umením ? Mám zo svojej roboty vôbec nejakú radosť ? Odpovede sú naznačené vyššie. Moje pocity (možno len s výnimkou pohľadu na výplatnú pásku) nemôžu byť iné, než zmiešané. Firma beží v poriadku a dlhé roky. Ak by som si však dal ruku na kunsthistorické srdce, len pomerne malé percento predajov, ktoré ma takpovediac živia, spĺňa kritériá vyššej, galerijnej kvality. Skôr sa cítim zavalený presilou nudného priemeru, unavujúcim opakovaním “stále toho istého”. Profesionálne (to jest obchodnícky) s tým problém nemám, tešiť sa z toho však dá ťažko.
Bude to tým, že spomínaný ideálny vzťah “predajca – klient” v praxi ešte zďaleka ideálne nefunguje. A zrejme ešte dlho nebude. Napokon – nie som v tomto smere žiadny naivný romantik. Je mi nad slnko jasnejšie, že aukčná sieň už z princípu nemôže byť smerodatným arbitrom dobrého výtvarného vkusu. To je úlohou iných. Verím však, že môže k dobrému vkusu svojím spôsobom vychovávať. Čo je pravdaže vec dlhodobá, ale dá sa to. Za trinásť rokov v SOGE som zažil iks prípadov takejto postupnej a nakoniec úspešnej kultivácie solventných klientov, alebo ako hovoria diskutéri na našich blogoch - „pumpárov“. Táto kultivácia má však objektívne stanovené limity. A tým je ekonomické prežitie firmy. Jednoducho nemôžete verejný vkus radikálne a jednorazovo „lámať cez koleno“. Neprežili by ste to.
Nám sa táto vec darí najmä v špeciálnych aukciách súčasného umenia. Tam do ponuky dávame len diela zodpovedajúce najvyšším kritériám. Takže napríklad taký Paľo Hammel a jemu podobní tam nemajú šancu. A vôbec - také orgie v predvádzaní modernistického gýču, aké občas vidíme, trebárs u našej východnej konkurencie, by sme u nás nedopustili ani náhodou. To však neznamená, že sa veci z umeleckého „okraja“ nemôžu občas zjaviť v našich on-line aukciách. Alebo na charitatívnych dražbách. Alebo za demonštratívne nízke ceny. Primárne kritériá na „umenie“ to spĺňa a istý okruh (našťastie, už nie ten rozhodujúci) klientely to oslovuje. Na druhej strane – je aj pravda, že dve aukcie „súčasného“ do roka nie sú zatiaľ pre náš zisk až tak podstatné. Takže – predbežne to vyzerá medzi zreteľom kunsthistorickým a obchodným na remízu. Neradujem sa z toho. Zmeniť to ale v nejakom dohľadnom čase nedokážem.
Sú však aj iné možnosti “radosti” kunsthistorika v obchode s umením. Jednu práve zažívam pri zostavovaní katalógu prítomnej, jesennej aukcie. Dlho, veľmi dlho také čosi nebolo – v priebehu necelých troch týždňov nám ľudia do firmy doniesli minimálne 30 – 40 (ak nie viac) vecí, ktoré by mohli ísť rovno do expozícií, či výstav Slovenskej národnej galérie. Len tak narýchlo a spamäti, podľa registra autorov – k dispozícii sú špičkové veci Alexyho, Bazovského, Benku, Fullu, Hálu, Halásza-Hradila, bratov Hložníkovcov, Jakobyho, Kostku, Matejku, Mednyánszkeho, Nemesa, Palugyaya, Sokola, Sovánku, Weinera-Kráľa, Zmetáka a viacerých ďalších. A to často v dvoj, troj, či dokonca až štvornásobnom prevedení v tej najvyššej kvalite. Ale aj súčasnejšie “hajlajty” – galerijné obrazy, kresby a sochy Barčíka, Barona, Brunovského, Csudaia, Filu, Jakabčica, Krivoša, Laluhu, Paštéku, Tótha či Žilinčanovej. A k tomu ako bonus ešte trebárs starého rakúskeho Trogera, či parížskeho Dominguéza. Čisto teoreticky – mať tak samozrejme na to - dala by sa na tejto jednej, jedinej aukcii, takrečeno “jedným vrzom”, zostaviť veľmi solídna, ucelená súkromná zbierka nášho 20. storočia. A to skutočne len s malými medzerami v jej umelecko-historickej konzistencii. Čo sa teda každý deň a a na každej aukcii naozaj nestáva.
Takže sa teším. Pri odborných popisoch obrázkov a plastík, pri vymýšľaní stratégie ich radenia v katalógu. Teším sa aj na inštaláciu predaukčnej výstavy. Kvalita rozhodujúcej časti diel mi určite pripomenie zlaté galerijné časy. Keď som ešte vešal obrazy ako kunsthistorik “bez prídomku”. Ale zo všetkého najviac sa teším na debaty o ponúkaných dielach s našimi klientami. Pretože podmienky pre želateľné intelektuálne partnerstvo budú tentoraz naplnené.
Dá sa pri tom všetkom tvrdiť, že masívna obroda našej ponuky nie je vôbec prekvapujúca. Jej signály sme registrovali už skôr. Vedeli sme, že čas krízy núti majiteľov kvalitných rodinných zbierok, viac ako kedykoľvek predtým, vážne uvažovať o ich ekonomickom zhodnotení. Pripomína to tak trochu koniec 90. rokov, dramatické časy “keď sa výtvarné majetky hýbali”. S jednou výnimkou – zdroje ponuky sú tentoraz oveľa dôveryhodnejšie. Ide často o “rodinné striebro”, o ktorom sa roky vedelo a ktoré často využívali pre svoju odbornú činnosť naše štátne galérie a múzeá. A to aj dávno pred rokom 1989.
K tomu jedna zvláštna skúsenosť. Všade na svete sa pri aukčnej ponuke takýchto výtvarných diel kladie dôraz na skutočnosť, že ich majiteľ je, alebo bol významnou osobnosťou. Kultúrnou, zberateľskou, či inou celebritou. Táto informácia v aukčnom katalógu automaticky zvyšuje hodnotu zbierky. Často až rádovo. U nás to, žiaľ, takto nefunguje. Takmer spravidla chcú predajcovia “zbierok s adjektívom” ostať v anonymite. Škoda. Radosť mi to však až tak nekazí. Možno aj preto, že zatiaľ ešte príliš nemyslím na to, ako celú túto báječnú kolekciu zobchodujeme. Jedno je mi ale jasné: náš skutočný “úspech” leží tentoraz poriadne vysoko. V každom prípade – je to menežerská výzva, ktorá je pre mňa (konečne) čírou radosťou. Nestojí totiž už len pred obchodníkom, ale aj pred kunsthistorikom. Záleží teraz už iba na Vás, či sa naozaj aj takto naplní.
(text bol publikovaný v katalógu 93. jesennej aukcie SOGY, 5. 10. 2010)