Nedávno sme mohli čítať v novinách, že predseda vlády na oficiálnej zahraničnej ceste (tuším to bola Južná Kórea) slávnostne otvoril výstavu istého slovenského maliara. Určite záslužná vec: aj takýmto spôsobom a na najvyššej úrovni, propagovať slovenské výtvarné umenie. Keby nebolo to povestné keby - tým maliarom bol totiž Stanislav Harangózó, o ktorého „reprezentatívnosti“ možno oprávnene pochybovať. Alebo: koľkokrát sme sa dozvedeli, že prezident odovzdal svojmu partnerovi zo zahraničia „repre“ umelecké dary, valašku, ľudovú keramiku... či niečo iné, tým naším milovaným „krpcom a slame“ príbuzné (a to časy drienkovice a kovanie lopát sú už - našťastie - za nami).
Aby bolo jasné: toto nechce byť kritika papalášov a ich poklesnutého výtvarného vkusu. Napokon – „umenia znanie“ nie je odbornosť, pre ktorú sa do svojich funkcií dostali. Ide skôr o poznanie, že na tomto poli je činnosť štátu, jeho zodpovedných úradníkov, akosi „mimo mísu“.
Štátna reprezentácia prostredníctvom umenia, ako súčasťou tvorby obrazu nášho štátu v zahraničí sa začína - paradoxne -- u nás doma, na Slovensku. Myslím tým najmä na sprievodný program a estetické „pozadie“ prijímaných zahraničných štátnych návštev. Pre posledné, pomerne dlhé obdobie možno z tohto zreteľa len so smútkom tvrdiť, že tu vládne vyslovený amaterizmus, neodbornosť v pohľade na rozhodujúce kvality minulosti i súčasnosti našej kultúry. Nie je totiž jedno akú galériu, múzeum, pamiatku, výstavu, koncert, divadelné predstavenie navštívi zahraničný prezident, alebo v akom prostredí a pri akej umeleckej výzdobe sa podpíše medzinárodná zmluva. Alebo aké výtvarné dielo odovzdá ako dar zahraničnému partnerovi náš štátny predstaviteľ, či aké výstavy sa poriadajú napríklad v reprezentačných priestoroch Prezidentského paláca. Všetky tieto na prvý pohľad okrajové záležitosti utvárajú pozitívny alebo negatívny, želaný alebo neželaný obraz Slovenska (napr. nadužívanie len istej sféry kultúrnej tradície Slovenska – folklóru vytvára v zásade nepravdivý image Slovenska, ako krajiny „mimo“ modernej problematiky európskej kultúry).
Zvláštnym problémom je úroveň zariadenia a výzdoby priestorov štátnej reprezentácie (prezidentský palác, budova NR, budovy ministerstiev, ale aj naše zahraničné zastupiteľstvá a pod.). Situácia je neradostná – priestory v ktorých sú prijímané aj tie najvyššie štátne návštevy sú spravidla zariadené mobiliárom a výtvarnými dielami „druhej kategórie“ nezodpovedajúcim funkcii týchto inštitúcií. Z času na čas sa robia pokusy napraviť túto situáciu dlhodobými výpožičkami zo štátnych inštitúcií – tie sa tomu prirodzene bránia: strácajú tak rozhodujúce artefakty, nevyhnutne potrebné pre vlastnú vedeckú a prezentačnú činnosť. Perspektívne riešenie je jediné - v spolupráci s príslušnými odborníkmi spracovať scenáre definitívnej podoby zariadenia a výzdoby týchto priestorov a zabezpečiť finančné prostriedky na ich zakúpenie.
Reprezentáciu Slovenska prostredníctvom umenia a kultúry má pritom v prirodzenej náplni Ministerstvo kultúry. Najmenej dva ďalšie rezorty – to znamená Ministerstvo zahraničných vecí a vcelku samostatne Kancelária prezidenta SR -- sa však na tejto činnosti významne podieľajú bez toho, že by bola nejako ukotvená vzájomná koordinácia zámerov i konkrétnej dramaturgie a obsahového zabezpečenia jednotlivých akcií a podujatí vyplývajúcich jednak z dlhodobých medzinárodných zmlúv či bežnej činnosti týchto rezortov v oblasti medzinárodných stykov. K tomu pristupujú ešte relatívne samostatné aktivity inštitúcií v rezorte kultúry, ktoré sú len sčasti pod (finančnou) kuratelou MK SR. Preto aj tu logicky chýba rešpektovanie nejakého celkového zámeru a názoru: dochádza tak k súbežnosti, dvojkoľajnosti, stretu úsilí a tým aj k neracionálnemu čerpaniu finančných prostriedkov, ktorých je v rezorte vždy chronický nedostatok.
Decentralizácia, ktorá už dávnejšie preniesla rozhodovanie o obsahovej náplne činnosti kultúrnych inštitúcií z Ministerstva kultúry na ním priamo riadené organizácie je síce správna, prináša však niektoré závažné problémy. Priamo riadené inštitúcie nemajú nástroje a ani finančné prostriedky ako vyprodukované expozície, výstavy, koncerty, divadelné predstavenia a pod. účinne ponúkať potencionálnym zahraničným partnerom. Spravidla sú tak vopred zmarené možnosti okamžitého využitia vynikajúcich tvorivých výkonov aj mimo Slovenska. Pretože tu čas hrá rozhodujúcu úlohu – napr. výstavu, koncert alebo divadelné predstavenie možno „udržať pokope“ len limitovanú dobu. Prax je taká, že inštitúcia riadená MK SR má sily a prostriedky na vytvorenie domácej kultúrnej udalosti – na jej zahraničné reprízovanie však už nemá personálne, finančné a ani organizačné zázemie.
Pozoruhodné kultúrne výkony vznikajú i v inštitúciách mimo priameho riadenia Ministerstva kultúry (ale aj v neštátnom, súkromnom sektore). Tie sa síce sporadicky dostávajú do kolobehu medzinárodnej kultúrnej výmeny, spravidla však chaoticky a náhodne, bez náročného posúdenia ich skutočne národnej (a nie teda len regionálnej) výpovednej hodnoty. Je to spôsobené opäť tým, že decentralizácia nebola vyvážená celoplošnou databázou, založenou na objektívnom, kritickom klasifikovaní kultúrnych a umeleckých produktov.
Ak teda jestvuje kultúrna politika SR, tak musia jestvovať aj zámery jej prezentácie voči zahraničiu. Je nepochybné, že na papieri aj existujú – chýba však „manuál“ pre ich praktickú, konkrétnu realizáciu. Vynára sa teda potreba zriadenia dostatočnými právomocami poverenej inštitúcie, nadrezortne pracujúcej agentúry, ktorá by zámery, krátkodobé i dlhodobé ciele kultúrnej politiky zabezpečovala a vo viacerých smeroch aj priamo financovala v každodennej praxi medzinárodných stykov.