Pripomenieme len, že rozhodujúcu časť finančného obratu našich doterajších dvanástich súčasných aukcií tvoril predaj diel kľúčových osobností nášho umenia šesťdesiatych rokov. Umenia, ktoré už viac patrí histórii ako dnešku. Niežeby sa to skutočne „súčasné“, teda „živé“ umenie nedražilo. Nedochádzalo tu však k efektu, ktorý je zmyslom aukčného predaja. K trhovému zhodnocovaniu „mena“ špičkového, mienkotvornou kritikou overeného žijúceho autora, viditeľnému nárastu jeho obchodného renomé. Inak povedané – umenie súčasných umelcov sa síce ako tak predávalo, ale jeho obchodovanie stagnovalo.
V každom prípade: májovou 97. aukciou roku 2011 – s istým pocitom márnosti – sme prerušili ťaženie na tomto poli. „Živé“ umenie síce úplne nezmizlo z našej ponuky, ostalo však len, koncepčne náhodným, apendixom katalógov našich sezónnych i večerných aukcií. Pochopili sme totiž, že problém nespočíval v neprimeranosti našich obchodných stratégií. Alebo v nezorientovanosti kupcov. Bol niekde inde – mimo nášho dosahu. Tá pravá príčina nezáujmu spočívala v spoločenskom statuse "živého" umenia a jeho tvorcov.
Čo si však treba predstaviť pod spoločenským statusom nášho „živého“ umenia? Pomôžeme si príkladom zo zahraničia. Na webovom portáli ART PLUS bol nedávno zverejnený J&T Banka Art Index, podávajúci správu o situácii na súčasnej českej výtvarnej scéne. Predstavuje poradie stovky najzajímavejších českých výtvarníkov. Index vychádza z predpokladu, že vlastnú hodnotu umenia nemožno objektívne zmerať, že však možno posudzovať úspešnosť umeleckej kariéry. Zohľadňuje účasti na výstavách a bienále, výtvarné ocenenia, zastúpenie galériami či výrazné umelecké počiny.
Celkovo išlo o osem rôznych kritérií. Hodnotení boli iba autori narodení po roku 1950. Vysoké umiestnenie neznamená nevyhnutne, že autor je významnejším umelcom ako niekto, kto sa umiestnil nižšie alebo kto sa do prvej stovky vôbec nedostal. Index totiž nie je zamýšľaný ako správa dovnútra výtvarnej komunity, ale naopak smerom von k širokej verejnosti. Potenciálnym zberateľom a investorom, ktorí zvažujú nákup súčasného umenia, môže pomôcť v orientácii na súčasnej výtvarnej scéne.
Nechcem teraz nariekať, že takéto čosi nemáme aj u nás. Chcem skôr zdôrazniť nádejnú skutočnosť, že dnes už by nebol žiaden problém objektívne zdôvodnený top rebríček „živých“ celebrít zostaviť. A to je stav neporovnateľný so situáciou spred desiatich rokov. Keď sme totiž so súčasným umením roku 2004 začínali, z predpokladov pre tvorbu dôvery hodných kritérií jeho investičného zhodnotenia chýbalo takmer všetko: predovšetkým mienkotvorná odborná kritika a rešpektované súkromné galérie. Ale aj presvedčivejšie angažmá štátnych galérií. Paradoxne, ale aj akosi nevyhnutne, sme sa teda v začiatku museli spojiť s číro nekomerčnou inštitúciou. Nadáciou – Centrom súčasného umenia. „Sorošovci“ boli vtedy totiž jediní, ktorí sa tejto problematike venovali nielen s vysoko odborným, ale najmä hodnotovým nadhľadom.
Isteže, takýto komerčno - nekomerčný „kočkopes“ dlho vydržať nemohol. Štartovaciu koncepciu to však - na pôde dvoch-troch spoločných aukcií - úspešne vyriešilo. Bola to teda nakoniec SOGA, ktorá začala verejným obchodovaním “živého” umenia určovať cenové precedensy jeho autorov, ktorá doslova z ničoho “stvorila” základ jeho klientely a aké-také kontúry povedomia o jeho zberateľských hodnotách. A spolu s tým, sme metódou - draho zaplatených - pokusov a omylov stvorili nemálo osobností nášho trhu so “živým” umením.
Plnili sme teda aj viaceré funkcie primárneho trhu. V tom sa však zároveň skrýval aj kameň úrazu, príčina budúcich problémov a vyššie popisovanej stagnácie. Dlhodobo nie je totiž možné tvoriť trh len „sám pre seba“. Všade vo svete je bežné, že jestvuje povedľa seba (či správnejšie: za sebou) primárny a sekundárny trh so súčasným umením. Svojho času to v jednej diskusii pod mojím blogom presne vystihol galerista Filip Vančo: “... obchod so súčasným umením ... by mal prebiehať hlavne cez súkromné galérie a nie cez aukčné domy... Aktivity, ktoré vyvíja galéria sú oveľa komplexnejšie ako samotný predaj, hoci ten je ich dôsledkom. ... nemyslím si... že aukčná spoločnosť dokáže "stvoriť" autora na základe niekoľkých predaných diel cez aukciu. Jednoducho to nefunguje. Bez výstav, kurátorov, publikácií a ohlasov u odbornej verejnosti, kontinuálnej spolupráci s galériou - potvrdzovaní kvality jednotlivých autorov zrod žiadnej hviezdy či hviezdičky nie je možný ... trvám na tom, že úloha súkromných galérií je v tomto ohľade nezastupiteľná aukčnými spoločnosťami...“ .
Dosť sme sa vtedy s Filipom Vančom pochytili. Vytočila ma najmä jeho predstava, že pri „živom“ umení sa SOGA na súkromných galériách vlastne priživuje. Spätne však musím uznať, že v princípe mal pravdu. Mýlil sa len v jednom. Definitívny prielom k štandardu - teda k jasnému určeniu hraníc primárneho a sekundárneho trhu s umením - zariadil niekto iný. Takpovediac „tretí do partie“ - štátny sektor.
Zárodok riešenia tohto fatálneho problému totiž nachádzam v „celonárodných“ diskusiách o profilácii Slovenskej národnej galérie. Odohrali sa začiatkom roku 2010 a SOGA sa ich okrajovo, nedobrovoľne a nerada tiež zúčastnila. Nakoniec to všetko – aspoň si myslím – nedopadlo vôbec podľa radikálnych predstáv internetových aktivistov. Vo vzduchu však napriek tomu ostal akýsi vedľajší produkt zúrivých polemík: iracionálna požiadavka, aby sa „živé“ umenie stalo jedným zo zásadných objektov štátnej kultúrnej politiky. Nové vedenie SNG sa tejto výzvy bez problémov ujalo (lebo bolo tak vnútorne nastavené). Oproti minulosti celkom bezprecedentne - až do tej miery, že to môže niektorým galerijným konzervatívcom (ku ktorým sa hrdo hlásim) pripadať „štatutárne“ nesystémové.
To ale teraz nie je podstatné. Dôležitejšie je, že sa odborný rámec prevádzky „živého“ umenia kvalitatívne obohatil spôsobom, o ktorom sa ešte pred pár rokmi nedalo ani snívať (pripočítajme k tomu ešte nedávne uskutočnenie ďalšej aktivistickej fixnej idei, bratislavskej štátnej „Kunsthalle“ a jej košickej sestričky). A keďže dobrého nie je nikdy dosť – súbežne s týmto všetkým práve v poslednom období „dozrelo“ viacero projektov súkromných galérií (najmä v Bratislave, ale aj inde), ktoré už dávno nie sú len lovcami grantov „na prežite“, ale serióznym miestom určovania i overovania kvalít „živého“ výtvarného diania. Pribudli tiež viaceré odborné časopisy, ktoré sa konečne (najmä on-line) aj čítajú a viacerí (najmä mladší) kritici, ktorých slovo je všeobecne uznávané.
Dá sa teda povedať, že predpoklady pre oddelenie primárneho a sekundárneho trhu so sú konečne vytvorené. A my v SOGE môžeme otvorene deklarovať: “živé” umenie nikdy nebolo a nebude našou prioritou. Primárny trh môže byť teda bez obáv z nekalej konkurencie. Na rozdiel od “súčasného”. Tu nech vyhráva ten, ktorý ponúkne zúčastneným najlepšie podmienky a predovšetkým reálne výsledky… .
(Text je publikovaný v katalógu 115. jarnej aukcie firmy SOGA, 11. 3. 2014)
Igor Ondruš 24.02.2014 14:50
Igor Ondruš 24.02.2014 14:46