Prečo začínam v takomto, skeptickom duchu? Nuž, po dlhšom časovom odstupe, znova predkladáme špeciálnu kolekciu súčasného umenia. Rád by som bol zlým prorokom, ale mám obavu, že aj po tejto našej aukcii budeme v SOGE jej hodnotenie moderovať v tej istej - teda skeptickej -  rovine. Ako v podsate vždy doteraz. Pripomenieme si, že dlhodobo tvorí väčšiu, ba rozhodujúcu časť finančného  obratu našich súčasných aukcií predaj diel kľúčových osobností nášho umenia šesťdesiatych rokov.

Niežeby sa to skutočne „súčasné“ umenie nedražilo. Nedochádza tu však k efektu, ktorý je zmyslom aukčného predaja. K trhovému zhodnocovaniu „mena“ špičkového, mienkotvornou  kritikou overeného žijúceho autora, viditeľnému nárastu jeho obchodného renomé. Inak povedané – umenie súčasných umelcov sa síce predáva, ale jeho obchodovanie stagnuje.

Toto všetko sú veci dávno známe. A nielen nám. V behu času SOGA a aj ostatní skúšali zmeniť nehybnosť na poli „súčasného“, upravovať marketing. Bez efektu. Rovnako neuspela kompromisná „soft“ verzia ponuky (čiastočné pripustenie mainstreamu), ako provokujúca „hard“ politika výberu (trebárs len krajnostné, „neklasické“ podoby artefaktu). Vyzerá to skrátka tak, že pre kvalitatívne jadro súčasnej produkcie nie sme schopní nájsť dostatočne širokú „cieľovú skupinu“. Dochádza tak k paradoxu: tých, čo pravidelne kupujú živé umenie je stále viacej, zberateľská elita spomedzi nich sa akousi zvrátenou logikou dostáva do čoraz zdrvujúcejšej  menšiny.

Vtip bude asi v tom, že problém nespočíva v (ne)primeranosti našich obchodných stratégií. Alebo v nezorientovanosti kupcov. Je niekde inde – mimo nášho dosahu. Tá pravá príčina nezáujmu o „súčasné“ spočíva v spoločenskom statuse "živého" umenia a jeho tvorcov.

Nedávno, v rešpektovanom časopise TÝŽDEŇ,  uverejnil Juraj Kušnierik úvahu o „štátnej“ a „neštátnej“ kultúre. Napísal okrem iného: „... umelci, ktorí okrem tvorivosti a talentu potrebujú hlavne slobodu, upierajú svoje túžobné pohľady k štátu. Ten má - priamo alebo cez grantový systém - platiť ich umeleckú produkciu... . Títo umelci sú, pochopiteľne, chronicky nespokojní: nielen, že im otcovský štát vydeľuje málo peňazí, ale nemá ani "koncepciu" ich rozdávania a na úradníkov, ktorí o tom všetkom rozhodujú sa vonkoncom nemožno spoľahnúť. Napriek všetkým zlým skúsenostiam, napriek sarkastickým úvahám o tom, akí sú ministri kultúry nekultúrni, napriek tomu, že už je aj náhodnému okoloidúcemu jasné, že od štátu nemožno čakať záchranu, oni stále chcú, aby ich štát zriaďoval, platil, podporoval, či koncepčne viedol...“ .

Priznám sa, Kušnierikova úvaha mi bola do istej miery sympatická. Ani ja sa neviem zmieriť s floskulou, že štát má,  podľa môjho mladého kolegu Júliusa Barcziho,   „vyživovaciu povinnosť“. Trebárs voči športu, cirkvám a v neposlednom rade voči kultúre a umeniu. Štát sme predsa my, a to výživné sú naše dane. V princípe by mal v takýchto prípadoch fungovať princíp solidarity (sociálne odkázaní, chorí, starí…) alebo nevyhnutnosti vyplývajúcej zo spoločenskej prevádzky (dajme tomu obrana, zdravotníctvo, polícia, pamiatky… ). Pri živom umení, však – vidí sa mi – funguje hlavne princíp vďačnosti, vedúci jednak ku skrytému korumpovaniu kultúry a jej tvorcov a jednak ku selekcii na umelcov “práve provládnych” a tých ostatných… .

Podobne ako pri cirkvi, som za oddelenie umenia od štátu. Skrátka - nech sa môže daňový poplatník spolupodieľať na rozhodnutí, či to alebo oné umenie podporí “zo svojich peňazí”. Robiť umenie je z istého zreteľa spôsob súkromného podnikania, individuálneho rozhodnutia či potreby, tak nech je podporované tiež individuálne a na základe slobodného rozhodovania vlastníkov “súkromných” zdrojov… . A tými vlastníkmi sú všetci tí, čo platia výpalné štátu a nie štátni úradníci, ktorí ho rozdeľujú… . Isteže, vymyslieť a najmä presadiť takéto „viaczdrojové“ financovanie „neštátneho“ umenia je viac než ťažké. Ešte horšie je, že o tom dotknuté strany problému ani približne nerozmýšľajú... .

Samozrejme, proti Kušnierikovým názorom sa strhla (najmä facebooková) búrka odporu.  Príznačne ale, takmer bez výnimky, z radov výtvarníckej aktivistickej minority, ktorá po medializovaných  „kauzách“ (Slovenská národná galéria, Danubiana etc....) chce zastupovať verejnú mienku. Podľa nej by sa mali štátne galérie profilovať ako súkromné projekty “vyvolených” kurátorov a súkromné galérie zasa by mal “povinne” živiť štát (jedno či ten slovenský alebo európsky). Predstava, že by súkromná galéria žila predovšetkým “za svoje” je pre nich nepredstaviteľná.

To všetko ale napokon nie sú až tak problémy nás, obchodníkov. Pre trh so súčasným umením je podstatnejšie,  že zákopová vojna, ktorú vedú výtvarníci s nenávideným a zároveň pre ich prežitie nezastupiteľným štátom, má jeden nezamýšľaný dôsledok. Radikálnosťou oboch strán, ich uzavretosťou do vlastných, „nepriestrelných“ stanovísk, vyústila do nezmyselnej otázky pre súčasných tvorcov: „... chcete (či chceme) slobodu alebo peniaze...?“

Tomu verejnosť, i tá „kultúrna“,  ťažko môže porozumieť. Presne tak, ako neporozumela výtvarníkom a ich prijatiu - neprijatiu miliónovej dotácie na kunsthalle - nekunsthalle v čuňovskej Danubiane.  A verejnosť, ktorá nerozumie, nemá ani dôvod, aby sa nejakým aktívnym spôsobom o progresívne živé umenie zaujímala, pozitívne angažovala. Aby ho podporovala, sponzorovala  a trebárs aj – kupovala. Slovenský tvorca "alternatívneho" umenia sa čoraz viacej stáva fenoménom spoločensky nečitateľným a  od zberateľskej "elity" totálne izolovaným. Práve v tejto súvislosti mi napadá: nie sú tie v úvode spomínané, odpudzujúce kontajnery pred galériou vlastne schválne? Alebo lepšie - metaforicky správne?

(text bol uverejnený v katalógu 103. aukcie súčasného umenia SOGY, 24. 4. 2012)