Milan Laluha (1930): Ženy z Mičinej. Okolo 1965. Olej na plátne, 79 x 50 cm. Vyvolávacia cena:4 500,00 Eur (135 567,00 Sk); Konečná cena: 31 000,00 Eur (933 906,00 Sk). 90. jarná aukcia SOGY, 9. 3. 2010.
Zdá sa, že aukčné obchodovanie na Slovensku je odsúdené len a len k úspechom. Aspoň podľa seba-hodnotení viacerých jeho “subjektov”. Ani SOGU z toho celkom nevynímajúc. Akoby tento spôsob predaja umenia kráčal od jedného cenového rekordu k druhému, ďalším a ďalším prekonaným limitom finančných štandardov. Isto, v takýchto euforických správach “navonok” je kus marketingovej stratégie každej aukčnej siene. Skrýva sa za nimi potreba udržiavania pozitívnej nálady na trhu. Napriek všeobecnej ekonomickej kríze. Ktorá v tomto segmente obchodu vraj nemá nárok na existenciu. Štatistiky – aspoň na prvý pohľad – tomu nasvedčujú. Nemám k dispozícii oficiálne celkové čísla, ale je takmer isté, že globálny obrat slovenských aukcií bol v roku 2009 o dosť vyšší, ako v predchádzajúcom období. Nie je to napokon iba naša zvláštnosť. Napríklad na minuloročných českých aukciách – to už podľa presných čiastkových údajov – utratili dražitelia o 90 miliónov viac ako v roku predchádzajúcom. Čo je viac ako trinásťpercentný nárast, pri celkovom obrate 751 (sic!) miliónov českých korún.
Takže – všetko v poriadku? Bežný čitateľ katalógových úvodníkov, či hodnotiacich sumárov jednotlivých aukcií na webových stránkach našich aukčných domov, by asi odpovedal pozitívne. Nepatrím však k bežným čitateľom. Som takpovediac “na druhom brehu”. Možno je to teda choroba z povolania – ale vnímam a “čítam” číselné (ale najmä vecné) zhrnutia posledných slovenských aukcií s istou skepsou.
Predovšetkým: čo vlastne je presne “úspech” v našom biznise? Podľa šéfredaktora časopisu Art+Antiques Jana Skřivánka “… merať trh s umením a jeho dynamiku nie je jednoduché. Nejde len o to, za koľko sa predajú najdrahšie diela, ale i to, koľko diel ostáva v aukciách trvalo nepredajných, alebo koľko sa ich predá len za vyvolávaciu cenu… trh s umením je zdravý, keď zostáva nepredané len malé percento ponúkaných diel a keď sa diela predávajú s podstatným nárastom oproti vyvolávacím cenám. Rok 2008 bol v tomto zmysle zdravší, než rok 2009, aj keď celkový obrat bol vlani vyšší…”.
To isté by sa dalo konštatovať aj o slovenských aukciách. Ba ešte o čosi v menej ružových odtieňoch: celkové obraty českých aukcií sú totiž v posledných rokoch - a to rádovo - vyššie než u nás. Čo je však ešte horšie: tieto ekonomické nožnice sa, akoby nezadržateľným spôsobom, čoraz viac roztvárajú (aspoň že tí Maďari sú v kríze “par exellence”).
Ale aj detailnejší prieskum našich výsledkov v takomto porovnaní nevyznieva práve lichotivo. S odretým ušami, a to tiež nie vždy a spravidla, sa dostávame nad 50 percentnú úspešnosť. A aj “hajlajty” niežeby sa “o dušu” dražili, skôr ostávajú na štartovacích, či dokonca - až príliš často -- na podlimitných cenách. Čo v preklade znamená, že tieto - ešte stále vysoké - predaje síce vylepšujú výsledkový globál tej-ktorej aukcie, ale reálny zisk je o ne vlastne nižší. Pretože majitelia takto “nedocenených” diel (aspoň podľa našej skúsenosti) s ich predajom väčšinou nesúhlasia.
V tejto súvislosti treba tiež uviesť fakt, na ktorý upozornil jeden diskutér na našich blogoch. Totiž, že veľké množstvo, často veľmi závažných a lukratívnych obchodov, sa presúva z verejnej do číro súkromnej sféry. Vraciame sa v tomto niekde do bodu nula 90. rokov: k predajom z rúčky do rúčky, či takzvane “pod bránou”. To je samozrejme dané aj malosťou nášho trhu. Každý s každým sa pozná a každý s každým si tyká. Majiteľ kvalitnej veci dnes už nemá problém nájsť a osloviť niekoho z verejne už dávnejšie známej, “cieľovej” zberateľskej “top” komunity. Načo by potom “za to isté” platil krvavú províziu aukčnej sieni? Keď tá nevie zariadiť o nič viac, než si zariadi on sám: spravidla jediného kupca na jeho “rodinné striebro”?
Pravdaže, stále sa vyskytujú extrémne, rekordné predaje, ktoré by sa nedali uskutočniť nikde inde, než v aukčnej sále. To sú však skôr veci dobré do titulkov novín, než by boli znamením stabilnej prosperity. Dobrým príkladom je náš posledný rekord za Milana Laluhu. Doporučená cena bola stanovená podľa dovtedy najvyššieho Laluhovho precedensu na 12 tisíc. Vec dražilo päť ľudí na telefóne a ďalších sedem – desať zo sály. Približne pri doporučenej cene to ale zostalo len na dvoch dražiteľoch v sále, ktorí nakoniec cenu vyhnali na 31 tisíc. Pýtali sme sa oboch po dražbe na ich „vnútorný“ limit, ktorý nehodlali v žiadnom prípade prekročiť. Jeden ho mal na osemnástich, druhý tesne nad dvadsať. Typický príklad prestížnej dražby.
Čo sa však stane s cenami Laluhu po tejto rekordnej dražbe? Ak sa dosiahnutý rekord opakovane nepotvrdí na najbližších aukciách (čo je takmer isté), tak potom v podstate nič zvláštne. Len cenový priemer autora poskočí „v čase“ o čosi viac než je to obvyklé. Niečo podobné sa stalo prednedávnom pri dražbe Hložníka zo 40. rokov. Dvaja dražitelia vyhnali cenu na takmer 30 tisíc. Pritom obvyklý priemer za takéto veci bol dovtedy cca 5 – 8 tisíc. V následných dražbách obdobných Hložníkov sa potom cena usadila na 15 – 18 tisíc.
Akokoľvek to teda o terajšom stave nášho obchodovania obraciam, napadá ma jediné slovo. Stagnácia. A ani v poslednej dobe nadužívané mimikry – trebárs v charitatívnych intenciách aukcií – tento základný pocit neprekryjú. Dosť na tom - mám také tušenie, že kolegovia “od konkurencie” nebudú s mojimi príkrymi odsudkami súhlasiť. Usudzujem tak podľa toho, akým podráždeným spôsobom reagovali na niektoré moje polemické blogy, či diskusie k nim. Kto však má debatu o problémoch obchodu predovšetkým iniciovať, ak nie jeho hýbatelia? Verejne, otvorene a keď treba aj kriticky. Pretože náš klient nie je v žiadnom prípade naivka, rožkom ho neopiješ. Aspoň nie v dlhodobejšom výhľade, o ktorý - aspoň predpokladám - ide nám všetkým.
Pritom, argumenty pre jestvovanie podmienok dynamickejšieho rastu nášho trhu tu sú. Pomôžme si opäť bratmi Čechni. V uplynulom roku až 21 obrazov Václava Špálu pokorilo miliónovú hranicu. Emil Filla má na konte viac ako desať miliónových položiek. Či celkovo: zatiaľ čo v roku 2005 na kúpu desiatich najdrahších obrazov bolo treba “v kešeni” 40 miliónov, vlani už kupci potrebovali oveľa viac “melónikov”. Takmer sto päťdesiat.
Koľko bolo oproti tomu miliónových dražieb Mednyánszkeho, Benku, Fullu, Galandu, Bazovského, Weinera, Jasuscha, Jakobyho, Majerníka, Hložníka, Zmetáka a ďalších na slovenských aukciách? Jedna ruka Vám v pohode stačí. Nevraviac už o generačne mladších klasikoch našej povojnovej moderny - Paštékovi, Jankovičovi, Kompánkovi, Dobešovi, Laluhovi, Filkovi, Kollerovi... . Tých, žiaľ, v takýchto súvislostiach - na rozdiel od ich českých súbežcov - nemá zatiaľ zmysel ani pripomínať.
Skrátka, predbežne je “materiálny” základ ponuky každej našej aukčnej siene, teda moderna Slovenska, respektíve domáce umenie 20. storočia - pri použití primeraných analógií s obchodným okolím – totálne trhovo podcenený. To nemá žiadne umelecko-historické zdôvodnenie. Príčina sa skrýva len a len v našich menežérskych (ne)schopnostiach. A na tomto fakte nič nezmenia občasné cenové úlety pri neopakovateľných dražbách, či charitách. Pokiaľ sa totiž z “extrému” nestane “normál”, tak o úspechoch sa bude dať hovoriť len v úvodzovkách. Či si to už navonok priznáme, alebo nie.
(Text bol uverejnený v katalógu 91. aukcie súčasného umenia, 14. 5. 2010)