Platí teda otrepané úslovie, že solventnosť klientely (respektíve jej ochota míňať peniaze) je priamo úmerná kvalite ponuky? Nie som si istý. Semienko pochybností sa vkráda už pri skúmaní našich večerných aukcií zo zreteľa – isteže triviálneho – kritéria percentuálnej úspešnosti. Až na jednu výnimku sme neprekročili hranicu 50-70 %. Čo je na pováženie pri rozsahom komorných kolekciách, obsahujúcich maximálne 70-100 položiek. Z ktorých každá sa hrdí adjektívom „galerijná“.

Vlastne len jedna naša večerná ponuka sa predala „komplet“–  stalo sa tak na dnes už legendárnej dražbe „Mednyánszky z Ringwaldovej zbierky“. Pravda,  tiež len „s odretými ušami“. Až zásluhou prekvapivo úspešného poaukčného predaja sa napokon výsledok zastavil na sto percentnom predaji a konečnej sume prevyšujúcej milión eur.

Samozrejme: hovoriť o percentuálnej úspešnosti pri aukciách, kde sú v katalógu  vedľa seba diela s garantovanými cenami v desaťtisícoch, státisícoch a diela, ktoré môžete mať „iba“ za pár tisíc, je štatistický nezmysel bez výpovednej hodnoty. Je to len akési marketingové „klamanie telom“. Niežeby ho naša východná konkurencia rada nevyužívala, ale z logiky veci je  jasné, že o úspechu, či neúspechu takýchto exkluzívnych ponúk (ale, napokon aj tých bežných, sezónnych) rozhoduje predovšetkým to, či a ako sa zobchodujú „hajlajty“, teda najdrahšie položky katalógu. Na tom „ostatnom“,  z hľadiska finančného profitu a teda reálnej úspešnosti aukcie, až tak nezáleží.

To ale neznamená, že to netrápi nás, ktorí nielen dohodujú finančné náležitosti zmlúv s majiteľmi diel, ale ich aj pre aukčný katalóg odborne „zhodnocujú“. Ikskrát sme si už pri našich predaukčných výstavách hovorili, že by stačilo len zvesiť tých 50 – 70 vecí domácej proveniencie a preinštalovať ich v ktorejkoľvek štátnej galérii. Ako kvalitou zodpovedajúci  základ stálej expozície moderny Slovenska, či slovenského umenia 20. storočia. O to väčšie je potom naše sklamanie, keď garantované ceny dosiahnu ledva dve tretiny z nich. Len ticho závidíme našim českým kolegom, ktorých pri „evenning sale“ viditeľne netrápi „či vôbec“, ale skôr im ide o to „za koľko“ (predajú).

Nuž,  je to veru tak a treba to priznať: naše „obchodné istoty“ sú postavené na dosť vratkých základoch. Na uzučkom repertoári niekoľkých veľkých mien: Skutetzky, Mednyánszky, Benka, Hála, Fulla, Galanda  a azda ešte Jasusch a Jakoby. Navyše,  nadpriemerne tvorivo potentnými z týchto „dominátorov“ slovenského obchodu s umením boli len Mednyánszky, Benka a Hála. Diela ostatných sa teda z objektívnych dôvodov v ponuke vyskytujú len sporadicky. V každom prípade – iba pri týchto maliaroch možno mať oprávnené presvedčenie, že pri len trochu rozumnom cenovom nastavení sa ich veci úspešne zobchodujú a že výnimočné diela majú šancu dosiahnuť a prekročiť „zlomovú“ hranicu 100 – 120 tisíc.

Všetko ostatné - a to hovoríme o dielach plejády 30 - 40 vynikajúcich, kľúčových osobností zakladateľskej generácie, generácie 1909 a pokolenia druhej svetovej vojny - ostáva v neistote, do značnej miery odkázané na náhodu, okamžitú konšteláciu „síl a záujmov“ v dražobnej sále. S tým, že najvyššie dosiahnuté ceny už dlhodobo stagnujú na obligátnych 30 tisícoch a nič nenasvedčuje, že by sa na tom malo niečo zmeniť.

Nie je tomu inak aj pri našom umení po roku 1945. S tým rozdielom, že tu predsa len badať istý pohyb: misky cenových váh sa postupne odkláňajú od klasikov povojnovej moderny (Laluha, Paštéka, Kompánek, Krivoš, Fila, Jankovič ... ) v prospech jej o čosi mladšej, „konceptuálnej“ línie (Filko, Koller, Mlynárčik, Čunderlík ... a zrejme skôr či neskôr pribudne aj Bartoš).  Práve tu možno tušiť v blízkej budúcnosti dramatickejší cenový nárast. Uvidíme a necháme sa milo prekvapiť... .

S posledne spomínaným asi súvisí jedna z príčin terajšieho „zberateľského bezvetria“ na poli našej moderny, akéhosi pocitu únavy z opakovania sa ponúk „stále toho istého“. Domnievam sa totiž, že jestvuje čosi ako „zberateľské podvedomie“. Nevedomé, navonok nesformulované intencie, ktoré podmieňujú jeho celkové preferencie v tom - ktorom období. A slovenské zberateľstvo – ako sa zdá – vstúpilo do obdobia zrelosti.

To vynieslo na povrch prirodzenú požiadavku internacionálneho kontextu „slovenských“ zbierok. Potrebu, ktorá bola avizovaná v zberateľských kruhoch podstate už od začiatku nášho storočia.  Sprvoti len vo veľmi zjednodušujúcich  prímeroch:  „... Benka za Bergom stratí svoju cenu“..., „...Warholova serigrafia má väčšiu hodnotu než olej od Fullu ...“ a tak ďalej a tak podobne. Vzniklo z toho svojho času mnoho nezmieriteľných polemík, ich podstata bola však celkom „mimo mísu“. Jednoducho sa nepochopila možnosť súbežného fungovania svetového a regionálneho trhu (trhov) v umení a tým aj zberateľstva.

Problém však ostal na programe dňa, len jeho riešenia sa stali sofistikovanejšie. Nadnárodný aspekt zberateľstva „slovenského“ totiž  nakoniec umožnil - celkom paradoxne -  otvorené prijatie faktu „provinčnosti“ domácej moderny. Pri jeho domyslení do dôsledkov sa v nej našiel pozitívny aspekt. Totiž,  stal sa z nej rozhodujúci dôvod jej originality oproti parížskym vzorom.

To však zároveň prinieslo zberateľské túžby po „výnimočných“ dielach. Teda takých, ktoré v akejsi podivuhodnej symbióze spĺňajú kritériá „národného“ i „európskeho“. Odhliadnuc od skutočnosti, že výnimočnosť diela je – okrem iného – daná jeho zriedkavým výskytom (a keď aj, tak potom v nedostupných zbierkach štátu) sú to dnes pre aukčné siene  požiadavky len ťažko plniteľné. „Zrelosť“ domáceho zberateľstva totiž znamená aj to, že súkromné kolekcie sa už  definitívne „usadili“ a verejné predaje ich „hajlajtov“ sú a budú čoraz zriedkavejšie.

Odtiaľto pochádzajú aj stále viac opakované sťažnosti slovenských obchodníkov týkajúce sa faktickej nemožnosti nadštandardného predaja „bežného diela od špičkového výtvarníka“. Osudy ponúk diel na (stále vysokej) úrovni „dobrého priemeru“ Mallého, Bazovského, Weinera, Alexyho, Sokola  a im podobných maliarskych velikánov, nevydražených, alebo len podlimitne predaných na našich aukciách sú toho smutným dôkazom.

Druhým východiskom z terajšieho zberateľského patu by mohlo byť podstatnejšie sústredenie sa na „neslovenskú“, symbolisticko-senzuálnu líniu domácej moderny (podstatnou časťou diela Weiner, najmä však Gwerk, Angyal, Reichentál, Weisz, Flaché, Kudlák, Prohászka, Palugyay, ale aj Harmos, Pálffy,  Erdélyi, Szóbel a viacerí ďalší). Tu však asi – vo svojej podstate nezmyselne – prekáža jedna vec: internacionálna legitimita týchto maliarov je nesporná, akosi ale zrazu chýba pridaná hodnota „slovenskosti“. Ostáva len pocit eklektickosti, nepôvodnosti, odvodenosti.

Pocit je to samozrejme racionálne, odborne nezdôvodniteľný, ale pre zberateľskú prax určujúci. Fatálne zahrňujúci aj tvorbu nasledovných, mladších generácií, od Majerníka, Mudrocha až po Hložníka a Gudernu. Pritom: až tieto dve generácie vyrovnali krok Slovenska s modernistickou Európou a mali by teda internacionálnemu zreteľu dnešného zberateľstva vyhovovať. Pochopenie tohto faktu si asi od našich zberateľov  žiada dlhší čas. Treba skrátka vyčkať, kým floskulu prepojenia národného a svetového nevystrieda iná zberateľská mantra. Dovtedy budeme len s údivom konštatovať, že trebárs vynikajúce krajiny Ernesta Zmetáka sa obchodujú na cenovej úrovni začínajúcich mladých maliarov. A to je len jeden príklad za mnohé.

Všetky doteraz uvádzané možnosti rozvinu nášho zberateľstva sú v podstate len latentné. A teda „defenzívne“. Spoliehajúce len na kvantitatívne (autorské) prehodnotenie už jestvujúcich zberateľských koncepcií.

Existuje však aj tretia možnosť ako pohnúť zberateľstvo moderny Slovenska z bodu nula. Naznačuje ho práve predkladaný súbor 125. večernej aukcie. Nájdete v ňom diela Sándora Bortnyika, Vilmosa Perlrotta-Csabu, Jánosa Kmettyho a Károly Kernstoka. Všetko galerijné obrazy s doloženým pôvodom a certifikátmi z najlepších budapeštianskych adries. S vysokými cenovými precedensmi – a to nielen z maďarských aukcií. Už sa teším na inštaláciu predaukčnej výstavy. Na to, akým spôsobom budú korešpondovať tieto diela s prácami Bauera, Jasuscha, Jakobyho, ale trebárs aj Collinásyho a Eckerdta.

Aspoň trochu informovaní z Vás už vedia, na čo narážam. Fenomén košickej moderny, akokoľvek - od 60. rokov minulého storočia – opakovane preskúmaný a uznaný umeleckou históriu, nenašiel primerané docenenie v našom zberateľstve. Teda – v tom slova zmysle, že lukratívne akvizície by nemali byť (ako je to doteraz) zúžené len na jej „domáce“ osobnosti - Köváriho, Jasuscha, Jakobyho a prípadne ešte raného Foltýna. Naopak, roztvorenie zberateľského záujmu na celý jej autorský register,  najmä na v Košiciach pôsobiacich maďarských modernistov,  je odborne zdôvodnenou možnosťou skutočne „intenzívneho“ rozšírenia záberu zberateľstva moderny Slovenska.

Treba si uvedomiť: títo (samozrejme aj viacerí ďalší) medzinárodne uznávaní maďarskí umelci nežili a nepracovali v Košiciach ako náhodní „hostia“ – naopak boli rozhodujúcimi iniciátormi „poslednej stredoeurópskej avantgardy“. Na Slovensku ostali, boli tým či oným spôsobom aktívni aj po jej odznení (po roku 1928), celé medzivojnové obdobie (treba v tejto súvislosti pripomenúť tiež Bertalana Póra na Sliači, či Auréla Bernátha v Piešťanoch). Stali sa teda prirodzenou súčasťou kultúry Slovenska medzi dvoma vojnami.

Čo je však z praktického, zberateľského zreteľa možno ešte podstatnejšie - ich diela sú dostupné v dostatočnom množstve a kvalite aj na našom území. Len sa nateraz obchodne uplatňovali na maďarských aukciách. Napokon – aj nami predkladané  diela síce pochádzajú zo slovenskej súkromnej zbierky, boli však získané v Maďarsku.

Vidno teda, že akési zárodky maďarsko-slovenských zberateľských kontaktov jestvujú. Realizujú sa však zväčša o historický stupeň nižšie. Obzvlášť hromadnými dovozmi diel Mednyánszkeho a Skutetzkeho a ďalších, už menších majstrov umenia rozhrania storočí. Až to začína pôsobiť kontraproduktívne. Hrozí zahltenie trhu – obdobne ako sa to stalo už dávnejšie pri Sokolovi, Nemesovi a Bauernfreundovi.  Alebo aj Warholovi. Aj preto je už možno na čase - aspoň v tomto užšom zberateľskom segmente - z doterajšej „jednosmerky“ spraviť štandardnú obojsmernú zberateľskú prevádzku.

(text bol v skrátenej podobe publikovaný v katalógu 125. večernej aukcie firmy SOGA, 10. 11. 2015)