Dosť na tom -  celkom nedávno som mal „tú česť“ s jednou exelentnou slovenskou zbierkou. Predovšetkým však s jej tvorcom – Bohumilom Hanzelom. Naše dialógy začínali a často aj končili pri jednej otázke: na akej báze sa v  jeho prípade vlastne udiala  premena triviálneho nakupovania „pekných“ obrazov na premyslené „budovanie“ zbierky. On sám ju pripisuje vlastnému „selfmanstvu“: „ ... mám takú povahu, že keď ma niečo naozaj zaujme, tak si okolo toho všetko poriadne naštudujem. ... Keď som robil skladníka v závodnej jedálni, absolvoval som ročnú nadstavbu na kuchárskom učilišti a dostal som výučný list. Keď som bol vedúci závodnej jedálne, prihlásil som sa do hotelovej školy. A keď som robil so sekerou, spravil som si tesársky výučný list. ... Čosi podobné som potom zažil aj s výtvarným umením. Nekupoval som iba obrazy, ale aj knihy o výtvarnom umení. A čítal som ich, študoval. Postupne som sa začal profilovať a dnes už nielen rozoznám pár obrázkov, ale aj azda uhádnem čo je dobré. Nie som nijaký znalec či odborník, ale už som vo veci ako tak zorientovaný. A viem aj to čo ma zaujíma...“.

Pritom, Hanzelove zberateľské začiatky skôr napovedajú, že v jeho prípade šlo o najrozšírenejší typ „intuitívneho“ zberateľa, ktorý buduje svoju zbierku podľa  princípu ruskej rulety. Nakupuje výtvarné diela vo veľkom, hocikde a od hocikoho a aj keď nejasne tuší, že nie všetko z toho čo získava je kóšer, príliš mu to nevadí. Na peniazoch mu záleží až v poslednom rade a podľa počtu pravdepodobnosti sa domnieva, že sa občas trafí: „... pozrite sa, postavili sme firmu na nohy a novú budovu bolo treba zariadiť. A to bez obrazov nejde. Roku 1991 sme dokončili našu vilu a a opäť sa dostalo k slovu výtvarné umenie. Tým sa to vlastne začalo... dospel som k názoru, že idú horšie časy a mnoho starších ľudí bude musieť predať svoje obrazy, aby prežili. Mal som vtedy voľné financie a povedal som si, žeby som ich mohol investovať do umenia...  prvá vlna skončila katastrofálne, pretože som nakúpil všetko možné. Bol to skrátka veľký mišmaš. Väčšinu toho som neskôr, keď som sa už o výtvarné umenie začal seriózne zaujímať, rozpredal... “.

Budeme teraz – nech nám pán zberateľ prepáči – trocha konfabulovať. Cesta k zberateľskému úspechu, v podaní jeho pôvodcu,  sa totiž zdá predsa len akási zidealizovaná. Aspoň teda podľa nás -  racionalita, ktorú tak často a rád Bohumil Hanzel,  pri všetkom svojom počínaní  zdôrazňuje, sa mohla prejaviť aj inak a v inom smere.  Predovšetkým: hneď po prvom neúspechu pochopil, že „intuitívna“ metóda založená na kupovaní obrazov „podľa ich krásy“ je príliš riskantná. Že treba nanovo premyslieť celkovú stratégiu. A v tomto, ako poučený laik,  nemal na výber z iných, než osvedčených modelov. Samozrejme, v našich domácich pomeroch.  Prvým, ktorý bol k dispozícii je konzervatívny, uprednostňujúci „overené istoty“. V rámcoch ponuky trhu sú to predovšetkým maliarske diela protagonistov moderny Slovenska - Benku, Bazovského, Fullu, Galandu, Jakobyho, Jasuscha, Weinera ... . A potom ešte naše „zlaté“ šesťdesiate roky  a ich klasici – Barčík, Paštéka, Laluha, Krivoš, Kompánek... . Potenciál zhodnotenia vložených peňazí je pri týchto autoroch veľmi vysoký a jeho horný limit je takpovediac „v nekonečne“.

Pravdepodobne z tejto prostej príčiny,  v Hanzelovej zberateľskej interpretácii,  ostal pojem moderny Slovenska zúžený len na jej nacionálnu líniu. Košickú modernu zastupuje jediné komorné dielko Júliusa Jakobyho, z alternatívnych línií medzivojnovej maľby stoja za podstatnejšiu zmienku len dve, tri kompozície Gwerka a Križana. Zato však rázne „pritiahol“-  z okraja do stredu -  našej moderny Jana Hálu. Nepodceňujme tento fakt. Jedná sa o významnú zbierku a významného zberateľa a každé ďalšie dejiny našej novodobej žánrovej maľby „písané po Hanzelovi“ sa budú musieť s týmto posunom vyrovnávať.

Ťažšie vysvetliteľným problémom je strikné zúženie Hanzelovej zbierky na slovenských autorov (až na rozsiahly konvolút sochárskych diel Olbrama Zoubka). Od sveta skúseného, kultúrne zorientovaného zberateľa, s prirodzenými internacionálnymi kontaktami, by sa očakával nadnárodný presah, ako niečo celkom normálne. Prinajmenej – roky pobytu vo Švédsku by sa s mohli prejaviť v jeho zbierke prítomnosťou aspoň nejakej reprezentačnej veci, či veciach  trebárs od Endre Nemesa. Umelca rovnako svetového, ako švédskeho, českého i slovenského. Sám zberateľ k tomu hovorí: „... je viacero dôvodov, prečo je to tak, ale spomeniem iba ten najjednoduchší – pragmatizmus. ... kedysi ma na švédskych manažérskych školách učili, že napríklad podnikať sa má len tak ďaleko, ako ďaleko dovidieť s fabrického komína. A keď to aplikujem na výtvarné umenie, vychádza mi, že by som sa mal držať Slovenska...“.

Zdôrazňujeme ešte raz: konfabulujeme, usudzujeme na tenkom ľade domnienok. Predsa však -- aj táto  nepochopiteľná zberateľská askéza má,  podľa nás, overiteľné zdôvodnenie. V osobnostných predpokladoch zberateľa, jeho až „nenašskej“ serióznosti, v mene ktorej  chce mať – akoby v každom okamihu – jednotlivé veci „na poriadku“, v súhlase s logikou celku. A je pritom jedno, či sa jedná o celok vlastnej firmy alebo vlastnej výtvarnej zbierky. Serióznosti, ktorá Bohumilovi Hanzelovi bránila a bráni „ísť za hranice“ vopred  zváženého zberateľského zámeru. Hoci je to práve „teraz a tu“ také aktuálne a pre Bohumila Hanzela by to bol o dosť menší problém, ako pre iných, v tomto smere oveľa ambicióznejších.To je akiste plus pre nášho zberateľa. Pre slovenské zberateľstvo je to však jednoznačne škoda.

Na druhej strane – už spomínané sochárske kreácie českého Olbrama Zoubka, ktoré dominujú nielen exteriérom zberateľovej vily na trenčianskych Brezinách, ale okupujú dokonca aj privatissimo jeho kúpeľne, tak trocha spochybňujú neprelomiteľnosť hraníc Hanzelovho zberateľského programu. Nech je to už akokoľvek, upozorňujú na ďalšiu podstatnú vec, podmieňujúcu tvárnosť jeho výtvarnej zbierky. Poukazujú na akúsi Hanzelovu až obsedantnú potrebu čitateľného „príbehu“, či „príbehovsti“, ktorá kontextuje, vysvetľuje, ozrejmuje „nemú reč“ výtvarných diel, spočívajúcich v jeho zbierke.  Ako je však dobre známe, obraz spravidla vzniká v maliarovom osamelom „súboji s belobou plátna“. A v takejto situácii „príbehy“ majú len malú šancu.

Bohumil Hanzel si  spomína len dva. Jeden sa viaže k olejomaľbe Andreja Barčíka. Kúpil ju v čase, keď maliar ležal na smrteľnej posteli. Ako sa neskôr ukázalo – púhe tri dni pred jeho smrťou. Druhý obraz kúpil na aukcii. Jeho bývalí majitelia po čase prišli za ním a prezradili mu, že obraz dostal ich príbuzný od židovskej rodiny za to, že ich zachránil pred deportáciou. A to je asi tak všetko. Pretože, podľa zberateľa, obrazy s „príbehom“ zásadne nekupuje, pretože “... je to časovo príliš náročné a príbeh má význam iba pre toho kto ho zažil...“.

Samotný celok zbierky, vlastne aj zbieranie ako také,  je však pre Bohumila Hanzela určite „zo svojej podstaty“ bohatým a rozkošateným príbehom. Začína v Trenčíne. Ktorý akosi samozrejme „patrí“ Milošovi Bazovskému. Od Bazovského nie je ďaleko  k Benkovi, Mallému, Alexymu, či Hálovi. Napodiv: takmer celkom (okrem niekoľkých grafických listov) chýba hlas Ľudovíta Fullu. Oproti tomu  Generáciu 1909 a pokolenie druhej svetovej vojny úplne pokojne vynecháme – nesúvisia s príbehom. Jeho dej poukazuje oveľa, oveľa  ďalej – k Mikulášovi Galandovi a od neho priamo ku galandovcom. Najmä k Laluhovi a Kompánkovi. Cez nich zasa priamočiarym behom rozprávania prídeme k Jakabčicovi a Žilinčanovej. Milan Paštéka (a tiež ranný Krivoš)  predstavujú zasa protirečivú zápletku. A zároveň zdôvodňujú prítomnosť príbehu Sigetovej a Tótha. Ak sa vrátime opäť na začiatok príbehu, k Bazovskému, Benkovi a najmä Hálovi - pochopíme prehovor keramík Bizmayera, či Franka. Keď ale vrátime rozprávanie úplne dozadu - až „pred Trenčín“, vynorí sa príbeh sochára Baníka (a Alexandra Dubčeka). Čo však s „nešťastným“ osamelcom Olbramom Zoubkom? Aj on nakoniec nachádza v logike príbehu svoje miesto. Ako priateľ, ktorý sa zastavil „na kus reči“, keď šiel náhodou okolo.

Skrátka a jasne – aj výtvarná kolekcia Bohumila Hanzela ukazuje kunsthistória a zberateľstvo nikdy nie je celkom o tom istom. Čo sa z globálneho umelecko-historického zreteľa môže zdať nie celkom konzistentné, je z užšieho pohľadu zostavovateľa, svojprávneho tvorcu privátnej zbierky dokonale zdôvodnené. Je zároveň obdivuhodné, akým spôsobom sa Bohumil Hanzel snaží túto prirodzenú disharmóniu vyrovnávať. Myslím tým teraz najmä na jeho vydavateľské aktivity. Každá z množstva monografií,  vydaná vo vydavateľstve Q-ex,  nejakým spôsobom súvisí s jeho zberateľskými počínaním. Rozširuje tak jeho zmysel a význam, čisto súkromnú záľubu mení programovo na „vec verejnú“. Akoby tak chcel nepriamo polemizovať,  v úvode tejto eseje spomínaným, špeciálne slovenským poňatím zberateľstva, ako čohosi výlučného, či dokonca elitárskeho.

(Úryvok z textu knižnej publikácie Abelovský, J., Bajcurová, K. : Zbierka Bohumila Hanzela (1990 – 2012). Vydavateľstvo Q-ex, Trenčín 2012. Kniha je vydaná pri príležitosti rovnomennej výstavy v Galérii mesta Bratislavy (Mirbachov palác). Otvorenie 31. 1. 2012, 17:00 hod.)