Nedávno vydaný „Prehľad cien výtvarných diel 1997-2006“, mapujúci doterajšie výsledky aukcií SOGY, bude isto neoceniteľnou pomôckou pre kolegov obchodníkov, zberateľov a znalcov umenia, historikov umeleckého obchodu, ale určite aj pre širšiu obec odborných i laických „užívateľov“ umenia. Z nášho, vnútorného pohľadu má takáto publikácia tiež svoj nezastupiteľný zmysel. Je totiž jednou z mála možností objektívnymi faktami podloženej sebareflexie firmy. Predovšetkým však - uvedomenia si limitov jej doterajšieho i reálnych perspektív ďalšieho pôsobenia na domácom trhu s výtvarným umením.
Knižné zverejnenie Prehľadu má aj svoj formálny dôvod: pred desiatimi rokmi (presne - 13. marca 1997) sme totiž v Zimnej záhrade Slovenského národného múzea poriadali úvodnú aukciu SOGY. Čo samozrejme nemusí byť dôvodom na nejaké veľké oslavy (oproti stredoeurópskej, teda s nami porovnateľnej konkurencii, púha sedemdesiatka aukcií naozaj veľa neznamená). Je skôr príležitosťou na malú rekapituláciu. Jedno je pritom ale isté a musia to uznať aj naši apriorní neprajníci - za tých desať rokov SOGA založila niečo, čo možno nazvať novou tradíciou tohto spôsobu obchodovania s umením na Slovensku.
Podkladom pre zhotovenie štatistických sumárov boli naše katalógy. A listovanie v nich, okrem nevyhnutnej nostalgie, prinieslo aj viacero zaujímavých poznatkov. Ihneď po prvých aukciách sme zistili zaujímavý fakt. Hoci počet reálnych dražiteľov na aukciách nikdy neprekročil číslo 70-120 (a platí to podnes), naše aukčné katalógy vydávané v pomerne vysokom náklade (tisíc kusov) boli spravidla ešte pred aukciou, alebo v krátkom čase po nej, doslova rozchytané. Isteže, mnoho ľudí si ich kupovalo ako svojho druhu knižky o výtvarnom umení - dbali sme a dbáme na ich informačnú bohatosť. Ak sme však aj odrátali kolegov, profesionálnych obchodníkov a tiež majiteľov ponúkaných diel, tak stále ešte ostalo prekvapujúce množstvo záujemcov, ktorí v nich nachádzalo aj niečo naviac, čo inde a v inej podobe nejestvovalo. Také, či onaké, umelecko-historické, zberateľské i obchodné analógie k vlastným obrazom, sochám, starožitnostiam. Nech už to bolo a je akokoľvek - prišli sme na to, že naše katalógy, výstavy, aukcie sa postupne stali priestorom pre rozsiahlejšiu komunikáciu, nielen s našimi klientmi, ale aj s celým okruhom ľudí, ktorí za normálnych okolností utvárajú to, čomu sa vraví trh s umením. A ten sa v závere deväťdesiatych rokov stále ešte nachádzal v stave zrodu. Bolo ho treba nielen kultivovať, ale vlastne „z nuly“ budovať. Čo okrem iného, znamenalo popísať a potom do širšieho povedomia dostať pravidlá obchodnej hry.
Od istého času sa teda naše katalógové úvody stali odozvou toho, o čom sme práve v tom ktorom štvrťroku vo firme diskutovali, čo sme považovali práve vtedy za najpálčivejšie problémy. Samozrejme, pri postupnej konsolidácii našich obchodných aktivít, spresňovaní organizačnej, administratívnej i koncepčnej podoby vzťahov ku klientom sme neobjavovali Ameriku. Naše zmluvy, dražobný poriadok sme v podstate odpísali od významných aukčných siení v Nemecku, Maďarsku a Čechách. Ťažkosť bola skôr v tom, že slovenský trh bol v čase našich začiatkov absolútne nevyvážený. Ponuka bola síce mimoriadne veľká, ale dopyt bolo treba krok za krokom „vybudiť“, stvoriť takmer z ničoho. Preto sme aj mohli inde obvyklé súčasti „techniky“ aukčného predaja zavádzať len postupne: ponajprv aukčnú províziu (16. aukcia, 16. 3. 1999), o čosi neskôr písomné limity a podlimity a možnosť telefonického pripojenia na dražbu (20. aukcia, 21. 6. 2000). Aj internetovú prezentáciu našich aukcií v primerane kvalitnej a užívateľsky príjemnej podobe sme zaviedli pomerne neskoro. Až od roku 2002 – i keď napríklad priamy internetový predaj sme zaviedli celkom nedávno, v novembri roku 2007.
Dlho sme hľadali licitátora zodpovedajúcich kvalít, racionálne spôsoby a formy prezentačnej a reklamnej stratégie, mimoaukčného predaja i nekomerčných aktivít, ale trebárs aj vhodnú koncepčnú podobu našich katalógov ... Skrátka, často i metódou učenia sa na vlastných chybách a omyloch, sme od roku 1997 pomaly speli k nášmu prvému veľkému cieľu – vytvoriť aukčnú sieň na solídnej stredoeurópskej úrovni.
Niektorým sa možno zdalo a zdá, že proces štandardizácie našej práce prebiehal (a vlastne stále ešte prebieha) príliš pozvoľne. Treba si však uvedomiť, že keď sme so SOGOU začínali, mali sme len veľmi približnú predstavu o tom, čo tento biznis „teraz a tu“, na Slovensku, vlastne obnáša. Aj ja sa priznávam - prvou aukciou, na ktorej som sa vo svojom živote fyzicky zúčastnil, bola práve tá úvodná, sogácka. Paradoxne však to, čo sa zdalo najťažšie, sme napokon zvládli veľmi rýchlo a bez vážnejších problémov. Totiž beh samotných aukcií. V krátkom čase sme si vytvorili organizačný „manuál“ a najmä zohratý (i keď dosť kádrovo premenlivý) tím ľudí, ktorý zvládal aukcie na skutočne profesionálnej úrovni. Oveľa neskôr sme ale pochopili, že „jadro pudla“ je niekde úplne inde. Zistili sme, že na aukciách nejde ani tak o predávanie a kupovanie umeleckých diel za čo najvyššie ceny, ale o ponuku hodnôt prepočítateľných na peniaze len veľmi približne. Výtvarnú, umeleckú „hodnotu“ treba totiž zdôvodniť aj inak - a to na vysoko odbornej úrovni. Ak ju však aukčná sieň presvedčivo doloží, tak potom už na handlovaní o peniazoch až tak veľmi nemusí záležať. Znamená to len jedno: skutočne dobre sa dá predať len to, čo je skutočne odborne prezentované. Umenie predávať sa tak pre nás čoraz väčšmi prekrývalo zo schopnosťou (ale aj občasnou neschopnosťou) vedecky reflektovať to, čo obchodníci tak škaredo nazývajú: umelecký tovar.
Kde teda hľadať sféru, v ktorej bola SOGA jednoznačne a bez diskusie úspešná? Podľa mňa napríklad v tom, že tisíckami verejne (čo podčiarkujem) zobchodovaných výtvarných diel a starožitných predmetov vniesla do radov slovenských zberateľov, znalcov, odborníkov, či prosto milovníkov umenia jasné povedomie „železného zákona“ cenového precedensu. Právne vzaté, človek nekupuje obraz, ale dáva jeho pôvodnému majiteľovi poplatok za to, že s ním môže výhradne disponovať. A tento poplatok sa nedá určiť inak, než porovnaním: môj Benka je podobný inému Benkovi, ktorý sa predal pred rokom za toľko a toľko korún a teda aj môj obrázok má obdobnú finančnú hodnotu. V skutočnosti je to prirodzene o čosi zložitejšie, ale predsa možno tvrdiť, že veľká väčšina obchodov, znaleckých posudkov, či expertíz „ad hoc“ sa v podmienkach nášho trhu nevyhnutne musí dovolávať precedensov, ktoré boli potvrdené praxou SOGY a sú teda objektívnym podkladom tvorby cenovej politiky každého, čo sa predajom umenia chce seriózne živiť.
Ak sme sa teda za uplynulé desaťročie naozaj niečo naučili, tak je to pravidlo „správnej“ vyvolávacej ceny. To je alfou a omegou úspechu. Našim klientom pritom vždy zdôrazňujeme, že majiteľ diela a aukčný dom sú „na jednej lodi“. SOGA má samozrejmý záujem predať ich diela čo najvýhodnejšie - závisí od toho výška jej provízie. Tento záujem má však svoj prirodzený limit - voči dražiteľom musíme dodržiavať pravidlá obchodnej etiky. Tie ale nie sú podmienené niečím iracionálnym, ale čímsi veľmi konkrétnym - práve oným už spomínaným zákonom cenového precedensu. Takže, svojím spôsobom je to uzavretý kruh: čím dlhšie a sústredenejšie sa usilujeme čo najlepšie predávať a teda dosahovať čo najväčší zisk, tým jasnejšie a presnejšie sú nám vymedzované hranice „slušného“ obchodovania, ktoré sa jednoducho nedajú prekročiť.
(publikované v knihe „Prehľad cien výtvarných diel 1997-2007“, vyd. SOGA, Bratislava – máj 2008)