I. UČITELIA A MAĎARSKÉ UMENIE
Prvé dielo ako dôsledok prejavu zberateľských emócií, horlivosti a túžby získal Ernest Zmeták v roku 1946, tri roky po návrate z Budapešti a po tom, ako mal možnosť konfrontovať sa s dielami svetového maliarstva na študijnej ceste vo Francúzsku. Išlo o portrét dámy pravdepodobne od slávneho maďarského portrétistu Miklósa Barabása. Toto prvé dielo neudávalo smer, nebolo kľúčovým artefaktom zbierky, okolo ktorého sa nabaľovali ďalšie „podobné“ diela, ale bolo výsledkom už vybudovaného, zrelého názoru mladého zberateľa, formovaného budapeštianskymi zbierkami a skúsenosťami. Istú časť zbierky môžeme považovať za poctu svojim učiteľom od Harmosa až po Kontulyho a budapeštianskej Vysokej škole výtvarných umení. Zmetákovi sa podarilo vybudovať vážnu kolekciu diel moderny našich južných susedov, pričom tvorba mnohých úzko súvisela aj s naším územím.

II. STARÉ EURÓPSKE UMENIE
Okrem Slovenskej národnej galérie ide o jedinú zachovalú slovenskú zbierku 20. storočia, v rámci ktorej bola programovo budovaná kolekcia európskeho maliarstva a grafiky. Ernest Zmeták bol skvelým znalcom, rozpoznajúcim kvalitu od bežného starinárskeho tovaru a láskavým milovníkom tzv. pôvabných či len niečím zaujímavých diel. I keď v honbe za veľdielami dokázal neochvejne podliehať správnosti svojich názorov, predovšetkým vo veciach atribúcií, v zásadnej kategorizácii sa nikdy nemýlil a každý kus, ktorý získal, má v rámci jeho zbierky logické opodstatnenie. Do novozámockej galérie sa dostalo niekoľko malieb, ktoré považoval za diela autorov európskeho mena a patria k perlám zbierky. Pri kúpe, či skôr výmene diel sa Zmeták poisťoval potvrdením, ktoré pri preberaní diela podpísali obe strany. Dokument obsahoval meno pôvodného majiteľa, údaje o predmete „obchodu“ a to, za čo ho Ernest Zmeták získaval. Veľká časť týchto dokladov sa po jeho smrti stratila a z tých, ktoré sa zachovali vieme, že napríklad Andreovi del Sarte pripisovaný obraz sv. Agneše bol získaný v Bratislave od súkromnej osoby v roku 1966, Meytensov reprezentačný portrét maršála Batthyányho kúpil v Žiline začiatkom 70. rokov a poslal autobusovou linkou do Bratislavy. Drobný portrét chlapca, pravdepodobne od Giovanniho Battistu Piazzetta kúpil v roku 1958 v bratislavských starožitnostiach a dve plátna, o ktorých bol hlboko presvedčený, že sú dielami Bernarda Bellotta, získal výmenou za údajný Kupeckého portrét a stôl v štýle boulle od bratislavského zberateľa Emila Mannu.

III. SLOVENSKÉ UMENIE
Zmeták vlastnil aj práce svojich súčasníkov a významných slovenských autorov. Slovenské umenie 20. storočia však začal zbierať až po tom, čo veľkú časť svojej zbierky venoval štátu. Jeho rozhodnutie malo základ v predstave vybudovať v Nových Zámkoch plnohodnotnú galériu so zastúpením takmer každej oblasti výtvarnej kultúry Slovenska. Napriek dobre mienenému úmyslu sa mu ani množstvom ani kvalitou nepodarilo vyrovnať nepomer slovenského a neslovenského umenia.

IV. NOVÉ ZÁMKY
Rodné mesto stálo nielen pri Zmetákových umeleckých tvorivých začiatkoch, no mal tam možnosť prvýkrát vidieť aj súkromnú zbierku. Celý svoj život zostal verný myšlienke venovať Novým Zámkom zbierku, ktorá by bola základom kultúrnej ustanovizne, slúžiacej širšiemu regiónu. Hlavne posledné roky života prežíval nepochopenie svojho šľachetného zámeru veľmi ťažko. Galéria umenia od svojho vzniku sídli v provizórnych priestoroch a vízia výstavby “vytúženej” Zmetákovej galérie sa rozplynula…
K zaujímavým častiam zbierky patria aj diela, ktoré sa v stálej expozícii galérie v Nových Zámkoch nikdy neobjavili, a ktoré Zmeták zbieral možno zo sentimentu či oddanosti k rodisku. Vo veľkej obľube mal diela Karola Vágovitsa, novozámockého čudáka a svojho priateľa z detských čias a rovnako aj učiteľa Jánosa Thaina, ktorý okrem maľovania vybudoval aj vlastnú zbierku, ktorú neskôr venoval miestnemu múzeu.

V. ZMETÁK AKO OBCHODNÍK
Ernest Zmeták udržiaval úzke kontakty so starožitníkmi a zberateľmi na celom Slovensku. V Bratislave patrili k jeho priateľom Golovkovci, Ignác Bizmayer, Matilda Čechová, Herczegovci a ďalší. Kontakty s Košicami boli dôležité nielen pre jeho tvorbu, ale aj pre uspokojovanie zberateľskej vášne. Získal tam niekoľko diel predstaviteľov košickej moderny i starožitnosti. V staršom veku spomínal na starú Bratislavu a starinárstva v Židovni a ako Ignác Bizmayer hovorí: “poznal všetky staré barónky v meste…” Zmeták však nebol typickým obchodníkom s umením. Podobne ako v minulosti v spolkoch zberateľov aj on radšej veci vymieňal ako kupoval. Pri týchto výmenných akciách takmer vždy dielo, po ktorom túžil označil za “hnoj” no vzápätí dodal: “…ale eventuálne by som to s tebou za niečo vymenil…” Jeho zbierka poskytovala možnosti uskutočňovať výmeny so zberateľmi s rôznymi chúťkami. Bizmayerovi dával za obrazy keramiku, Čechovej zasa za starožitný nábytok ľudové práce.
V staršom veku svoj zberateľský záujem rozšíril o vlastné diela z raného obdobia tvorby. V roku 1995 získal späť svoj slávny Autoportrét s rukou výmenou za portrét Emanuela Andrássyho zo zbierok SNM – Múzea Bojnice.


VI. NA ZÁVER
Aká vlastne je zbierka, ktorú nám Ernest Zmeták zanechal? Jeho rôznorodý záujem, pomerne tradičný vkus a vedomé priznanie očarenia meštianskou zbierkou ho klasifikujú ako nepriameho dediča princípov veľkých zbierok 19. storočia. Zmeták sa však neuspokojil len s „vytapetovaním“ stien obrazmi, išiel ďalej. V zdanlivej nekoncepčnosti sa zračia v jeho úsilí hlavne tri ciele:
vybudovať kvalitnú zbierku starého európskeho umenia, věnovat zbierku verejnosti a postupne ju dopĺňať tak, aby postihla čo najviac zo spektra dejín výtvarného umenia. Ich naplnenie nebolo z objektívnych príčin možné. Znemožňovalo to politické pozadie doby, nedostatok kvalitných diel a v neposlednom rade aj nepochopenie jeho šľachetného úmyslu. Odborné vedenie pri akvizíciách saturovala Zmetákova sčítanosť, jeho cit a skúsenosti nadobudnuté rokmi praxe a kontaktov s heterogénnym materiálom. Čo však možno vyčítať, je nevypracovanie akvizičného plánu galérie v súčinnosti s darcom, ktorého postupné napĺňanie mohlo zabrániť istej živelnosti, keďže Zmeták dodával diela do galérie až do deväťdesiatych rokov. Zbierku oproti bežným súkromným zbierkam posúva na vyššie pozície aj skutočnosť, že síce už po darovaní a v institucionálním rámci Galérie umenia, vznikol katalóg aspoň tých diel, ktoré boli podľa neho najkvalitnejšie. Ako umelec však nejavil o obrazy či krásne predmety záujem – podobne ako to robili napr. barokoví umelci – ani jeden zo zbierkových predmetov sa na žiadnom jeho obraze neobjavil a nikdy ani svoju zbierku nezobrazil. Ernest Zmeták nebol bežným typom človeka. Ani ako umelec, ani ako člen rodiny a už vôbec ani ako zberateľ nepatril k bežnému priemeru, so zovšeobecniteľnými znakmi. Slovenskými dejinami umenia prechádza ako „osamelý bežec moderny“, v oblasti uměleckého zberateľstva zasa vystupuje ako znalec, obchodník, mecenáš či reštaurátor. Každopádne, do našich zberateľských dejín zasahuje ako jeden z prvých slovenských súkromných zberateľov. Napriek tomu, že jeho svet sa môže zdať ako tá povestná, Panofskym obraňovaná veža zo slonoviny, v istých otázkach, hlavne čo sa týka každodenného prežitia, bol veľmi praktický. Balancoval medzi nepochopeným introvertom, obklopujúcim sa krásou a medzi dravým predátorom, ktorý vie, jako to v živote chodí. Jeho zbierka mala ambíciu byť naozaj veľkou a hodnotnou. Neuspokojil sa, možno niekedy na úkor kvality, s drobnejšími prácami ako jeho kolega Rudolf Fila, nezbieral ani svojích súčasníkov, ako to robí Michal Studený. Najviac mu bol podobný asi Vojtech Löffler z Košíc. Aj jeho zbierka sa vyznačuje rozmanitosťou artefaktov a dnes je jej časť verejne prezentovaná v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach. Ku koncu života sa často vracal k téme svojho daru Novým Zámkom. Veľa bilancoval a hodnotil, čo sa z toho, po čom túžil, splnilo a čo nie. Vravieval: „Sníval som svoj hlúpy sen…“. Galéria umenia v Nových Zámkoch v spolupráci so svojím zriaďovateľom dali vypracovať projektovú dokumentáciu budovy galérie, ktorej aj súčasné sídlo je len dočasné. Projekty však zostali výkresmi a sen sa opäť rozplynul. O čom to ale majster Zmeták sníval? Určite to nebola len budova, ktorá by postavila pomník jemu a jeho celoživotnej láske k umeniu. Pre svoje rodné mesto túžil vybudovať multifunkčnejšie kultúrne stredisko. Snáď nie je táto myšlienka stratená a my k nej môžeme pridať ďalšiu – myšlienku o inštitúcii podľa vzoru zahraničných galérií a zbierok. Veď len v susedných štátoch je tých príkladov niekoľko, keď sa zo súkromnej zbierky stane verejná s priestorom pre ďalšiu podporu a rozvíjanie nielen súčasného umenia. Elegantných a vyhovujúcich priestorov, akými disponujú Leopold Museum, Ludwig Museum či Lichtenstein Museum alebo Frick Collection, sa asi Zmetákova zbierka tak skoro nedočká. No na napĺňanie veľkého sna o váženej inštitúcii „Zbierka Zmeták“ či „Zmeták Múzeum“, samozrejme na inom princípe fungovania, ako spomenuté vrcholové inštitúcie, venujúcej sa programovo výskumu starého umenia, dejinám súkromného zberateľstva či podpore súčasného umenia, je potrebná len pevná vôľa a chcenie, presne to, čo Ernestovi Zmetákovi nikdy nechýbalo.


Výlomok z eseje Pod značkou E.Z. zberateľ - znalec - mecén, uverejnenej v katalógu výstavy Posledný klasik. Ernest Zmeták – umelec a zberateľ. Slovenská národná galéria. 1. 3. – 5. 6. 2011