Docentka Güntherová patrila k tej generácii slovenských vedcov, ktorá vyrastala v posledných rokoch rakúsko-uhorskej monarchie, študovala v prvých rokoch novej republiky pod vedením predovšetkým českých profesorov a do vedeckého života sa zapojila na rozhraní 20-tych a 30-tych rokov. (2) Cesta mladej historičky umenia k predmetu svojho štúdia a záujmu však nebola priamočiara. Krátko po absolutóriu v roku 1929 sa stala grafičkou firmy Baťa v Zlíne, nadväzujúc tak na svoje skúsenosti v oblasti reklamnej grafiky, nadobudnuté v rodnej Bratislave. Po návrate zo Zlína vo februári 1930 sa zamestnala vo Vedeckých ústavoch mesta Bratislava, ktoré spravovali aj zbierky Mestského múzea. Až do roku 1940 v spolupráci s Gizelou Weyde-Leveke a Oľgou Wagnerovou katalogizovala zbierky, skoncipovala nové stále expozície múzea (3) a publikovala niekoľko článkov a štúdií o bratislavských stredovekých a barokových pamiatkach a umelcoch. (4) V 30-tych rokoch sa začala aj Güntherovej pedagogická činnosť na požiadanie Univerzity Komenského, kde s vynútenými prestávkami pôsobila až do roku 1961. Popri svojich bratislavských povinnostiach v mestskom a Slovenskom múzeu sa od roku 1936 sústreďovala aj na výpomoc v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Začiatkom 40-tych rokov ju neisté vojnové udalosti donútili Bratislavu na čas opustiť a okrem obľúbeného Turca jej útočisko poskytla aj Orava. Z tohto obdobia pochádzajú aj jej „súpisové“ diela mapujúce na kultúrno-historickom pozadí pamiatkový fond predmetných regiónov. Po Druhej svetovej vojne ako referentka odboru ochrany pamiatok Povereníctva školstva a národnej osvety, neskôr ako členka Národnej kultúrnej komisie zvádzala so svojimi kolegami boj o záchranu vojnou a povojnovým pustošením poznačené pamiatky (5). V tomto období sa čoraz častejšie vyjadruje aj k súčasnému umeniu prostredníctvom úvodov v katalógoch či časopisecky publikovanými recenziami (Sokol, Šimerová, Zmeták, Dubay, Semian, Čemický, Mrázová, Galanda). Išlo o „čas relatívnej pohody, vyplnený prednáškami na technike a filozofickej fakulte a organizačnou prácou“, až do roku 1948, kedy jej manžel a otec jej vtedy len trojročného syna Petra, JUDr. Erich Günther, tajomník Najvyššieho súdu v Brne stratil zamestnanie. (6) Nové si našiel len s ťažkosťami; zamestnal sa až 1. novembra 1949 na Generálnom konzuláte USA. Krátko na to bol však bez udania dôvodu zadržaný a 9. novembra v ilavskej väznici zavraždený. Tým sa v živote Alžbety Güntherovej-Mayerovej začala dlhá etapa poznačená nepravdivými udaniami a upodozrievaním z protištátnej činnosti. Krajský národný výbor jej napokon v roku 1952 doručil rozhodnutie o vysídlení z Bratislavy, proti ktorému podala odvolanie, na ktoré dostala odpoveď argumentujúcu „službami“ manžela pre konzulát USA: „I Vy ste tiež udržovala osobné spojenie zo zamestnancami konzulátu USA v Bratislave. Z týchto dôvodov a dôvodov verejného záujmu Ste bola z Bratislavy vysťahovaná.” (7) Najbližšie tri roky prežila Alžbeta Güntherová so synom a sesternicou v Betliari, kde pracovala ako správkyňa bývalého andrássyovského kaštieľa a hradu Krásna Hôrka. V Gemeri sa rovnako naplno prejavil jej zakladateľský entuziazmus, a potreba (nielen osobná) riešiť úlohy a problémy disciplíny, ktoré neustále osviežovali jej vzťah s Bratislavou. Externe prednášala na UK, redigovala, publikovala, pozývala do Betliara odborníkov a organizovala letné študentské cvičenia. Po návrate do Bratislavy v roku 1955 sa však neistoty v osobnom živote, závislom na tom pracovnom, len prehlbovali. Univerzita nesplnila sľub o pridelení bytu a provizórna, malá internátna izba v Horskom parku sa stala riešením až do roku 1963. Silnejúci politický tlak a život v strese podmienil úvahy docentky Güntherovej o odsťahovaní sa do Prahy. (8) V dôsledku nepriaznivých okolností odchádza v roku 1961 z UK a zamestnáva sa na Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a ešte v tom istom roku vydáva s literárnym vedcom Jánom Mišianikom závažnú monografiu Stredoveká knižná maľba na Slovensku. Na pamiatkovom ústave sa stala vedeckou redaktorkou trojzväzkového diela Súpis pamiatok na Slovensku, ktorý dlhé roky bol (a ešte aj je) v pozícii základnej literatúry o našich pamiatkach a kultúrnych regiónoch.

Kontakty Alžbety Güntherovej-Mayerovej s umeleckou obcou možno charakterizovať ako veľmi úzke a dôverné. I keď sama inklinovala skôr k starému umeniu, múzejnej praxi a pamiatkam, prijala v roku 1963 ponuku externe prednášať na Vysokej škole výtvarných umení. Vzhľadom na prežité nepríjemnosti však bola jej odpoveď na výzvu umelcov - pedagógov ostýchavá a rozhodnutie spočiatku nejednoznačné. V liste priateľke Dr. Mariányiovej zo 6. septembra 1963 napísala: „...súbeh (na VŠVU pozn. J. B.) bol zostavený s ohľadom na mňa. Súbeh končí 20. sept. a som zatiaľ nerozhodná. Nečuduj sa, raz som na to už doplatila, mam v živej pamäti r. 1955, keď z univerzity deputatívne ma žiadali, aby som sa vrátila z Betliara, sľubovali mi hory a doly a napokon (hoci sa okolo mňa a môjho života nič nezmenilo), som sa stala r. 1960 naraz kádrove brakovým tovarom. Nemám dnes už nervy a môj dobrý humor, aby som podobné sklamanie (koľkýkrát už?) prežila. To mňa jedine varuje k opatrnosti, lebo vieš, strašne rada som s mládežou a leží mi pedagogická činnosť ozaj na srdci, je to záruka kultúrnej kontinuity...“ (9) Ponuku prijala a 28. apríla 1964 bola rehabilitovaná ako docentka, nastúpila 1. septembra toho istého roku.

Vysoká škola výtvarných umení získala do svojho pedagogického zboru silnú osobnosť, vedkyňu a v neposlednom rade výtvarníčku, čo zohralo dôležitú úlohu vo výstavbe jej prednášok a seminárov. Pedagogické pôsobenie docentky Güntherovej na škole bolo ovplyvnené jej eminentným záujmom o ochranu pamiatok a skúsenosťami nadobudnutými pri budovaní zbierok a expozícií v múzeách. Okrem návrhu na postgraduálne štúdium pre absolventov dejín umenia na VŠVU, ktoré malo rozširovať ich poznatky o konzervátorskej a praktickej výtvarnej činnosti (10), to dokazujú aj nahrávky častí jej prednášok z rokov 1972-1973. (11) Na týchto sa v plnej miere prejavila jej erudícia v otázkach pamiatkovej starostlivosti, ktoré dokázala vhodne doplniť informáciami o zbierkach v múzeách a práci s nimi. K zaujímavým momentom v rámci zaznamenaných prednášok, potvrdzujúcim jej interpretačnú metódu, ktorá sa profilovala už v jej prácach z 30-tych a 40-tych rokov (12), patrí niekoľko poznámok o datovaní a slohovom zaradení Vajnorskej Madony. Tu možno smelšie ako v prípade turieckych stredovekých diel, hovorí o západoeurópskych vplyvoch, pričom veľký dôraz tradične kládla na historické fakty, na základe dôkladne prebádaného archívneho materiálu. Ďalšou oblasťou, ktorej sa venovala celý život, no nikdy sa k nej písomne zásadnejšie nevyjadrila, a poznatky o nej odovzdávala študentom aj v rámci prednášok, bolo znalectvo. (13) Alžbeta Güntherová pochádzala z váženej meštianskej rodiny so šľachtickými koreňmi, kontakt so zbierkami výtvarného i úžitkového umenia bol pre ňu samozrejmý a dokonca aj s manželom budovala malú súkromnú zbierku. K obrazu pristupovala komplexne, zohľadňujúc nielen námet, ale aj úroveň maľby či charakter podložky.

Ako členka katedry teoretických predmetov mala za úlohu prednášať a viesť semináre z dejín umenia v prvých troch ročníkoch a v roku 1967 zorganizovala pre prvý a druhý ročník exkurziu po dôležitých slovenských lokalitách. (14) V dobe svojho pôsobenia na VŠVU sa docentka Güntherová navonok stále viac zapájala do súčasného umeleckého diania, čo sa odzrkadlilo aj na jej publikačnej činnosti. Jej názory a články o súčasnej tvorbe neprekročili hranicu očakávaných konvenčných konštatovaní a síce citlivo, no predsa len frázovito sformulovaných opisov. Omnoho podstatnejšie sú však Güntherovej postrehy, ktoré sú súčasťou jednako „návrhov“ zo zasadaní katedry a oponentských posudkov na záverečné práce. Prenikanie nových tendencií do našej maľby prijímala otvorene, napriek tomu však nepodľahla „eufórii“ a o diplomových prácach v roku 1969 napísala: „...absolventské práce boli samá nefiguratívna západoeurópska a americká súčasnosť, tvorivo a netvorivo prevzaté a prispôsobené. Celkový dojem strašne chaotický, až schizofrénny.“ (15) Možno preto už v roku 1968 navrhovala „zaradiť do výučby základné štúdium o abstraktnom umení, prípadne zriadiť osobitný predmet, ktorý by navštevovali všetky oddelenia katedry maliarstva a pozvať na tento predmet nového pedagóga...“ (16) Spomínaná skutočnosť mala vraj za následok obavy z Alžbety Güntherovej-Mayerovej ako z „podozrivej modernistky“... (17) Iný názor zasa hovorí, že ako osobnosť s rešpektom u vedenia i pedagogického zboru školy, mohla viac zasahovať do jej diania, „k čomu boli v 60. rokoch podmienky, mohla prejaviť svoju vysokú a všestrannú kvalifikáciu dôraznejšie. Bola však príliš skromná, utiahnutá...“ (18)

V čase Güntherovej pôsobenia na škole, neustala ani jej bádateľská činnosť zameraná na dejiny slovenského neskorostredovekého a barokového umenia. Krátko pred smrťou sa pustila do sumarizácie poznatkov o baroku k veľkej reprezentačnej výstave (pod záštitou SNG). Súpis písomnej pozostalosti uvádza aj katalógy (vypracované v 60-tych a začiatkom 70-tych rokov) malieb, sôch, drevených kostolov a nástenných malieb 17.-18. storočia i čiastkové hodnotiace texty k týmto témam. Popri tom však naďalej prejavovala záujem aj o ďalšie témy ako sú záhradná architektúra, dejiny úžitkového umenia či reštaurátorská tvorba. Jej poslednými „veľkými“ publikovanými štúdiami sú Trnavský barok a jeho majstri z roku 1966 a Neznáme gotické tabuľové maľby z Hlohovca z roku 1970. V oboch textoch zaujíma kompetentné stanovisko nielen k ich samotnému predmetu, no na širokej báze pojednáva o princípoch tvorby danej doby. Bohužiaľ ďalšie výstupy a publikácie do tlače už nestihla pripraviť.

Do dôchodku mala odísť už začiatkom roka 1971, no Ministerstvo školstva jej pracovný pomer dvakrát predĺžil až do 1. septembra 1973. 27. septembra požiadala docentka Güntherová o uvoľnenie z pracovného pomeru na VŠVU. To jej však nebránilo v tom, aby aj naďalej ostala v kontakte so študentmi a kolegami; v škole sa zdržiavala často – až do začiatku novembra, kedy neďaleko školy na Hviezdoslavovom námestí utrpela automobilovú nehodu, na následky ktorej 12. novembra 1973 zomrela.


POZNÁMKY

(1) K životu A. Güntherovej pozri zborník príspevkov z kolokvia Stretnutie so životom a diplom Alžbety Güntherovej-Mayerovej (1905-1973), Marta Herucová (ed.). Bratislava, 2003. K dielu pozri PETROVÁ-PLESKOTOVÁ, Anna: Postopách výtvarném minulosti Slovenska Výber z diela Alžbety Güntherovej-Mayerovej. Pallas, 1995 (v závere publikácie bibliografia prác zostavená F. Kresákom, K. Závadovou a Annou Glasovou). K hodnoteniu diela pozri BAKOŠ, Ján: Situácia dejepisu umenia na Slovensku. Analekta VI. Bratislava, SNG, 1984.
(2) 100 rokov Mestského múzea v Bratislave 1868-1968. Bratislava 1968. str. 307
(3) ORIŠKOVÁ, Mária: Naše staršie sestry: kustódky a kurátorky na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. IN: Pocta Karolovi Kahounovi Súvislosti slovenského umenia Jubilejný zborník 3. Štefan Oriško (ed.). Bratislava, 2005. str. 189-197.
(4) Životopis A. Güntherovej-Mayerovej. Archív výtvarného umenia SNG 10 I 436
(5) OROSOVÁ, Marrtina: Alžbeta Güntherová-Mayerová a Národná kulturná komisia. IN: Stretnutie so životom a diplom Alžbety Güntherovej-Mayerovej (1905-1973). Bratislava, 2003. str. 48-58.
(6) ŠEFČÁKOVÁ, Eva: Alžbeta Güntherová-Mayerová – život a dielo. IN: c. d. v pozn. 5. str. 27-28.
(7) BARCZI, Július: Alžbeta Güntherová-Mayerová Spoluzakladateľka slovenskej umenovedy (práca SOČ). Revúca 2003. str. 16.
(8) ŠEFČÁKOVÁ, Eva: c. d. v pozn. 5. str. 32
(9) tamtiež. str. 32-33 (pozn. 60)
(10) Návrhy VŠVU. Archív výtvarného umenia SNG 10 K 632
(11) Dve magnetofónové kazety v archíve autora (kópie z roku 1981). Nahrávky zhotovil Michal Staudt, podľa nápisu na obale v rokoch 1972 – 1973, pričom posledná zaznamenaná prednáška odznela na jar roku 1973. Ide o prednášky pre študentov III. ročníka reštaurovania, zaznamenané v ateliéri doc. Meszárosovej (témy: bibliografia k ikonografii a pamiatkovej starostlivosti, krátky rozhovor s Dr. Šáškym, dejiny odievania).
(12) K téme pozri ŠUGÁR, Martin: Umelecké kontakty na sklonku stredoveku. IN: c. d. v pozn. 5. str. 144-150.
(13) Okrem zvukového záznamu prednášky pozri PÖTZL-MALÍKOVÁ, Mária: Obraz Márie Magdalény v Slovenskej národnej galérii, dielo Francesca Vanniho zo Sieny. IN: c. d. v pozn. 5. str. 109. A. Güntherová-Mayerová na UK viedla v 40-tych rokoch predmet Zisťovanie pravosti pamiatok, bohužiaľ, jeho presná náplň nie je známa.
(14) CISÁROVÁ-MINÁRIKOVÁ, Eva: Študentské reminiscencie z Vysokej školy výtvarných umení. IN: c. d. v pozn. 5. str. 102-106.
(15) ŠEFČÁKOVÁ, Eva: Alžbeta Güntherová-Mayerová – život a dielo. IN: c. d. v pozn. 5. str. 35 (pozn. 68).
(16) Zápisnica zo zasadnutia katedry maliarstva (28. 5. 1968). Archív výtvarného umenia SNG 10 M 663.
(17) ŠEFČÁKOVÁ, Eva: Alžbeta Güntherová-Mayerová – život a dielo. IN: c. d. v pozn. 5. str. 35.
(18) PETERAJOVÁ, Ľudmila: Pôsobenie Alžbety Güntherovej-Mayerovej na Vysokej škole výtvarných umení. IN: c. d. v pozn. 4. str. 101.

Text bol v skrátenej podobe uverejnený v publikácii k 60. výročiu založenia VŠVU v Bratislave.