136. jesenná aukcia výtvarných diel

26. September 2017, 18:00

Priestory SOGY, Panská 4, 811 01 Bratislava

136. jesenná aukcia výtvarných diel

Blogy | Ernest Zmeták – zberateľ

Výstava Posledný klasik v Slovenskej národnej galérii (do 5. júna) je ojedinelým projektom, ktorý umelca po prvýkrát verejnosti predstavuje ako tvorcu a zberateľa zároveň. Výstava o Ernestovi Zmetákovi ponúka dva pohľady sprostredkované jeho dielom a umeleckou zbierkou, ktorú budoval prakticky celý svoj život. Bol milovníkom, zanieteným zberateľom a znalcom starožitností. Svoj záujem sústreďoval predovšetkým na staré európske umenie, umenie 19. storočia a maďarskú medzivojnovú modernu. Jeho vkus, jasne determinovaný vlastným výtvarným názorom a záujem o umenie v značnej miere ovplyvnil vzťah k Taliansku, štúdiá v Budapešti, a osobné kontakty s velikánmi maďarského moderného maliarstva. Maľby, kresby a grafiky Vilmosa Abu-Nováka, Istvána Szőnyiho, Bélu Kontulyho, Gyulu Rudnaya či Józsefa Egryho tvorili jadro zbierky, tú jej časť, ktorá mu bola blízka aj ako umelcovi. Veľké úsilie však vyvíjal aj pri takmer programovom budovaní zbierky diel starých majstrov, ktoré tvoria kostru Zmetákovej zbierky. Diela získaval väčšinou výmenou, zriedkavejšie kúpou, predovšetkým od slovenských starožitníkov a potomkov šľachtických rodín.
Ernest Zmeták sa rozhodol spolu s manželkou Danicou v 70. rokoch 20. storočia svoju rozsiahlu zbierku venovať rodnému mestu – Novým Zámkom. Ocitol sa tak v pozícii, ktorá u nás nemala dovtedy obdobu. Stal sa mecenášom kultúrneho života, čo pre zbierku znamenalo prerod zo súkromnej na verejnú. Ide o nesporne ojedinelý jav v našej kultúre, keď sa súkromná zbierka zrazu sprístupní širokej verejnosti a poskytne pevný základ pre vybudovanie rešpektovanej inštitúcie – na jej základe vznikla dnešná Galéria umenia.

I. UČITELIA A MAĎARSKÉ UMENIE
Prvé dielo ako dôsledok prejavu zberateľských emócií, horlivosti a túžby získal Ernest Zmeták v roku 1946, tri roky po návrate z Budapešti a po tom, ako mal možnosť konfrontovať sa s dielami svetového maliarstva na študijnej ceste vo Francúzsku. Išlo o portrét dámy pravdepodobne od slávneho maďarského portrétistu Miklósa Barabása. Toto prvé dielo neudávalo smer, nebolo kľúčovým artefaktom zbierky, okolo ktorého sa nabaľovali ďalšie „podobné“ diela, ale bolo výsledkom už vybudovaného, zrelého názoru mladého zberateľa, formovaného budapeštianskymi zbierkami a skúsenosťami. Istú časť zbierky môžeme považovať za poctu svojim učiteľom od Harmosa až po Kontulyho a budapeštianskej Vysokej škole výtvarných umení. Zmetákovi sa podarilo vybudovať vážnu kolekciu diel moderny našich južných susedov, pričom tvorba mnohých úzko súvisela aj s naším územím.

II. STARÉ EURÓPSKE UMENIE
Okrem Slovenskej národnej galérie ide o jedinú zachovalú slovenskú zbierku 20. storočia, v rámci ktorej bola programovo budovaná kolekcia európskeho maliarstva a grafiky. Ernest Zmeták bol skvelým znalcom, rozpoznajúcim kvalitu od bežného starinárskeho tovaru a láskavým milovníkom tzv. pôvabných či len niečím zaujímavých diel. I keď v honbe za veľdielami dokázal neochvejne podliehať správnosti svojich názorov, predovšetkým vo veciach atribúcií, v zásadnej kategorizácii sa nikdy nemýlil a každý kus, ktorý získal, má v rámci jeho zbierky logické opodstatnenie. Do novozámockej galérie sa dostalo niekoľko malieb, ktoré považoval za diela autorov európskeho mena a patria k perlám zbierky. Pri kúpe, či skôr výmene diel sa Zmeták poisťoval potvrdením, ktoré pri preberaní diela podpísali obe strany. Dokument obsahoval meno pôvodného majiteľa, údaje o predmete „obchodu“ a to, za čo ho Ernest Zmeták získaval. Veľká časť týchto dokladov sa po jeho smrti stratila a z tých, ktoré sa zachovali vieme, že napríklad Andreovi del Sarte pripisovaný obraz sv. Agneše bol získaný v Bratislave od súkromnej osoby v roku 1966, Meytensov reprezentačný portrét maršála Batthyányho kúpil v Žiline začiatkom 70. rokov a poslal autobusovou linkou do Bratislavy. Drobný portrét chlapca, pravdepodobne od Giovanniho Battistu Piazzetta kúpil v roku 1958 v bratislavských starožitnostiach a dve plátna, o ktorých bol hlboko presvedčený, že sú dielami Bernarda Bellotta, získal výmenou za údajný Kupeckého portrét a stôl v štýle boulle od bratislavského zberateľa Emila Mannu.

III. SLOVENSKÉ UMENIE
Zmeták vlastnil aj práce svojich súčasníkov a významných slovenských autorov. Slovenské umenie 20. storočia však začal zbierať až po tom, čo veľkú časť svojej zbierky venoval štátu. Jeho rozhodnutie malo základ v predstave vybudovať v Nových Zámkoch plnohodnotnú galériu so zastúpením takmer každej oblasti výtvarnej kultúry Slovenska. Napriek dobre mienenému úmyslu sa mu ani množstvom ani kvalitou nepodarilo vyrovnať nepomer slovenského a neslovenského umenia.

IV. NOVÉ ZÁMKY
Rodné mesto stálo nielen pri Zmetákových umeleckých tvorivých začiatkoch, no mal tam možnosť prvýkrát vidieť aj súkromnú zbierku. Celý svoj život zostal verný myšlienke venovať Novým Zámkom zbierku, ktorá by bola základom kultúrnej ustanovizne, slúžiacej širšiemu regiónu. Hlavne posledné roky života prežíval nepochopenie svojho šľachetného zámeru veľmi ťažko. Galéria umenia od svojho vzniku sídli v provizórnych priestoroch a vízia výstavby “vytúženej” Zmetákovej galérie sa rozplynula…
K zaujímavým častiam zbierky patria aj diela, ktoré sa v stálej expozícii galérie v Nových Zámkoch nikdy neobjavili, a ktoré Zmeták zbieral možno zo sentimentu či oddanosti k rodisku. Vo veľkej obľube mal diela Karola Vágovitsa, novozámockého čudáka a svojho priateľa z detských čias a rovnako aj učiteľa Jánosa Thaina, ktorý okrem maľovania vybudoval aj vlastnú zbierku, ktorú neskôr venoval miestnemu múzeu.

V. ZMETÁK AKO OBCHODNÍK
Ernest Zmeták udržiaval úzke kontakty so starožitníkmi a zberateľmi na celom Slovensku. V Bratislave patrili k jeho priateľom Golovkovci, Ignác Bizmayer, Matilda Čechová, Herczegovci a ďalší. Kontakty s Košicami boli dôležité nielen pre jeho tvorbu, ale aj pre uspokojovanie zberateľskej vášne. Získal tam niekoľko diel predstaviteľov košickej moderny i starožitnosti. V staršom veku spomínal na starú Bratislavu a starinárstva v Židovni a ako Ignác Bizmayer hovorí: “poznal všetky staré barónky v meste…” Zmeták však nebol typickým obchodníkom s umením. Podobne ako v minulosti v spolkoch zberateľov aj on radšej veci vymieňal ako kupoval. Pri týchto výmenných akciách takmer vždy dielo, po ktorom túžil označil za “hnoj” no vzápätí dodal: “…ale eventuálne by som to s tebou za niečo vymenil…” Jeho zbierka poskytovala možnosti uskutočňovať výmeny so zberateľmi s rôznymi chúťkami. Bizmayerovi dával za obrazy keramiku, Čechovej zasa za starožitný nábytok ľudové práce.
V staršom veku svoj zberateľský záujem rozšíril o vlastné diela z raného obdobia tvorby. V roku 1995 získal späť svoj slávny Autoportrét s rukou výmenou za portrét Emanuela Andrássyho zo zbierok SNM – Múzea Bojnice.


VI. NA ZÁVER
Aká vlastne je zbierka, ktorú nám Ernest Zmeták zanechal? Jeho rôznorodý záujem, pomerne tradičný vkus a vedomé priznanie očarenia meštianskou zbierkou ho klasifikujú ako nepriameho dediča princípov veľkých zbierok 19. storočia. Zmeták sa však neuspokojil len s „vytapetovaním“ stien obrazmi, išiel ďalej. V zdanlivej nekoncepčnosti sa zračia v jeho úsilí hlavne tri ciele:
vybudovať kvalitnú zbierku starého európskeho umenia, věnovat zbierku verejnosti a postupne ju dopĺňať tak, aby postihla čo najviac zo spektra dejín výtvarného umenia. Ich naplnenie nebolo z objektívnych príčin možné. Znemožňovalo to politické pozadie doby, nedostatok kvalitných diel a v neposlednom rade aj nepochopenie jeho šľachetného úmyslu. Odborné vedenie pri akvizíciách saturovala Zmetákova sčítanosť, jeho cit a skúsenosti nadobudnuté rokmi praxe a kontaktov s heterogénnym materiálom. Čo však možno vyčítať, je nevypracovanie akvizičného plánu galérie v súčinnosti s darcom, ktorého postupné napĺňanie mohlo zabrániť istej živelnosti, keďže Zmeták dodával diela do galérie až do deväťdesiatych rokov. Zbierku oproti bežným súkromným zbierkam posúva na vyššie pozície aj skutočnosť, že síce už po darovaní a v institucionálním rámci Galérie umenia, vznikol katalóg aspoň tých diel, ktoré boli podľa neho najkvalitnejšie. Ako umelec však nejavil o obrazy či krásne predmety záujem – podobne ako to robili napr. barokoví umelci – ani jeden zo zbierkových predmetov sa na žiadnom jeho obraze neobjavil a nikdy ani svoju zbierku nezobrazil. Ernest Zmeták nebol bežným typom človeka. Ani ako umelec, ani ako člen rodiny a už vôbec ani ako zberateľ nepatril k bežnému priemeru, so zovšeobecniteľnými znakmi. Slovenskými dejinami umenia prechádza ako „osamelý bežec moderny“, v oblasti uměleckého zberateľstva zasa vystupuje ako znalec, obchodník, mecenáš či reštaurátor. Každopádne, do našich zberateľských dejín zasahuje ako jeden z prvých slovenských súkromných zberateľov. Napriek tomu, že jeho svet sa môže zdať ako tá povestná, Panofskym obraňovaná veža zo slonoviny, v istých otázkach, hlavne čo sa týka každodenného prežitia, bol veľmi praktický. Balancoval medzi nepochopeným introvertom, obklopujúcim sa krásou a medzi dravým predátorom, ktorý vie, jako to v živote chodí. Jeho zbierka mala ambíciu byť naozaj veľkou a hodnotnou. Neuspokojil sa, možno niekedy na úkor kvality, s drobnejšími prácami ako jeho kolega Rudolf Fila, nezbieral ani svojích súčasníkov, ako to robí Michal Studený. Najviac mu bol podobný asi Vojtech Löffler z Košíc. Aj jeho zbierka sa vyznačuje rozmanitosťou artefaktov a dnes je jej časť verejne prezentovaná v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach. Ku koncu života sa často vracal k téme svojho daru Novým Zámkom. Veľa bilancoval a hodnotil, čo sa z toho, po čom túžil, splnilo a čo nie. Vravieval: „Sníval som svoj hlúpy sen…“. Galéria umenia v Nových Zámkoch v spolupráci so svojím zriaďovateľom dali vypracovať projektovú dokumentáciu budovy galérie, ktorej aj súčasné sídlo je len dočasné. Projekty však zostali výkresmi a sen sa opäť rozplynul. O čom to ale majster Zmeták sníval? Určite to nebola len budova, ktorá by postavila pomník jemu a jeho celoživotnej láske k umeniu. Pre svoje rodné mesto túžil vybudovať multifunkčnejšie kultúrne stredisko. Snáď nie je táto myšlienka stratená a my k nej môžeme pridať ďalšiu – myšlienku o inštitúcii podľa vzoru zahraničných galérií a zbierok. Veď len v susedných štátoch je tých príkladov niekoľko, keď sa zo súkromnej zbierky stane verejná s priestorom pre ďalšiu podporu a rozvíjanie nielen súčasného umenia. Elegantných a vyhovujúcich priestorov, akými disponujú Leopold Museum, Ludwig Museum či Lichtenstein Museum alebo Frick Collection, sa asi Zmetákova zbierka tak skoro nedočká. No na napĺňanie veľkého sna o váženej inštitúcii „Zbierka Zmeták“ či „Zmeták Múzeum“, samozrejme na inom princípe fungovania, ako spomenuté vrcholové inštitúcie, venujúcej sa programovo výskumu starého umenia, dejinám súkromného zberateľstva či podpore súčasného umenia, je potrebná len pevná vôľa a chcenie, presne to, čo Ernestovi Zmetákovi nikdy nechýbalo.


Výlomok z eseje Pod značkou E.Z. zberateľ - znalec - mecén, uverejnenej v katalógu výstavy Posledný klasik. Ernest Zmeták – umelec a zberateľ. Slovenská národná galéria. 1. 3. – 5. 6. 2011

Diskusia

Ladislav Duris 08.04.2011 18:51

Mily priatel, pan Toth. Preco si na tomto nasom smiesnom Slovensku takmer vsetci,co si hovorite zberatelia myslite, ze dielo musi byt zakonite podpisane nejakym znamym autorom a tym padom je hodnotne. Majster Zmetak,nech mu je zem lahka, bol urcite vzorom pre kazdeho zberatela. Pre mna osobne urcite. To ze neprikladal doraz na nejake signovanie,ale riadil sa kvalitou diela, ze patral kto by mohol dany obrazok namalovat,to bolo podla mna nieco,co ho fascinovalo. Ulovit nieco zaujimave a trebars roky patrat po autorovi. Tak to bavi napriklad aj mna, je to pre mna pasia.Vela krat som sa stretol s prepacenim s osieranim vysoko kvalitneho obrazu,alebo nezaujmu o neho,len kvoli tomu ze nemal signu. O podpisoch priatelu zberatelstvo nie je. Zmetakov kamarat mi nedavno,ked sme obidvaja kupovali nepodpisane male obrazky,on jeden, ja jeden povedal "Tak ako ma ucil stary Zmetak,Milanko,kludne kupuj male nepodpisane,huste obrazky,tie su najlepsie,to je prva myslienka".Mozno keby nasi zberatelia,alebo skor kupci obrazov tak trosku aj viac studovali a porovnavali,vyhli by sme sa fenomenu kupovania len velkorozmernych,vzdy statocne osignovanych a niekedy aj dosignovanych obrazov. Ale to este asi vela vody pretecie Dunajom. A este jedna vdaka majstre, za tu zazracnu vodicku,co ste aj s Milanom vymysleli,ktoru mi vzdy namiesa a s ktorou som uz ozivil kopec obrazov.

J. Abelovský18.03.2011 16:01

Uznávam. Určite však to šetrenie vo veci atribúcií malo byť prirodzenou povinnosťou obdarovanej galérie. Ktorá v tom spravila za tie roky prd. Príznačné.

Július Barczi18.03.2011 15:59

Šetrenie vo veci atribúcií nebolo mojou úlohou... Výstava pre krátkosť času na jej prípravu a pre vo väčšine prípadov \"prvopohľadovú\" jednoznačnosť nesprávnych atribúcií nemala ambíciu sústreďovať sa na autorstvá, v drvivej väčšine zo Zmetákovej hlavy. Išlo o prezentáciu jeho zberateľského záujmu, východísk a kritérií. Ostatne tento problém považujem za čiastočne vyriešený popiskami k dielam, ktoré Zmetákove atríbúcie nerešpektujú. A mňa osobne omnoho viac zaujíma otázka proveniencie, ktorá však zo známych príčin ostane zrejme navždy nevyriešená.

J. Abelovský18.03.2011 15:27

To sa ale týka niečoho iného, než o čom som písal -- teda staršieho európskeho umenia zo Zmetákovej zbierky. Za jednu zo slabín výstavy treba považovať fakt, že sa jej tvorcovia nejakým razantnejším spôsobom nevyrovnali so Zmetákovými atribúciami. Strieľaným niekedy dosť od boku. Uznávam však, že to mohlo byť - z triviálneho časového hľadiska - nad ich možnosti.

Peter Tóth18.03.2011 15:12

Na margo Zmetákovho znalectva... Pozrel som si výstavu, je vydarena, ale ked sa tak rozumel obrazom, preco kupoval samych neznamych maliarov? a tiez som pocul od jedneho znameho, ze atribucie menil ako sa mu práve chcelo.

J. Abelovský18.03.2011 11:54

Niečo čo sa nespomína v blogu a myslím ani v katalógu… Ernest Zmeták čoby znalec. Najmä po roku 1990 sa stal Ernest Zmeták pre mnohých slovenských (najmä tých začínajúcich) zberateľov nespochybniteľnou autoritou pri skúmaní pravosti diel. Predovšetkým pri maďarskom a našom umení prvej polovice 20. storočia. Mýlil sa len málokedy… Aj pre mňa bol – po mojom príchode do SOGY – mnoho razy v tejto veci rozhodujúcou, “poslednou inštanciou”. Vlastne – veľmi ani nenachádzam na terajšej slovenskej obchodnej scéne za starého pána rovnocennú náhradu… .

Aukcie

Newsletter

Ak chcete byť pravidelne informovaný, a dostávať aktuálne informácie o činnosti spoločnosti SOGA, prihláste sa do nášho mailing listu.